O diele: V. symfónia, op. 37 (1964), je zrelým dielom, v ktorom pre skladateľa príznačná spontánnosť a impulzívnosť dosahujú úroveň, na ktorej sú intelektom nielen kontrolované, ale priamo stimulované. Symfonický cyklus, dodržiavajúci tradičnú 4-časťovú schému, je hudobným obsahom jednotlivých častí a ich vzájomným vzťahom celkom pôvodný a nenapodobňuje už známe riešenia.
I. časť – Espressioni: Už v tempovo-výrazovom predpise (Largo meditativo anche drammatico) je vyjadrená základná architektonicko-obsahová črta celej formy – striedanie meditatívnej a dramatickej polohy. Forma je vybudovaná z viacerých motivických jadier. Vstupný motív a motív, objavujúci sa vo vrcholných miestach gradácií sú pomerne stále, no ostatné skladateľ zložito rozvíja a obmieňa. Evolučný proces sa od kontemplatívnosti k dramatickým akcentom dvíha v troch priestorovo i dynamicky odstupňovaných vlnách. Tretia vynáša formu na centrálny vrchol (Concitato). Osobitosťou Kardošovej variačnej techniky je neustále presúvanie motivického kontextu, akoby osvetľovanie každej myšlienky z rôznych strán. Vzniká tak neopakovateľná, neschematická, no popri všetkej zložitosti vnímaniu dostupná forma.
V II. časti – Ridicolamente (Allegro) – skladateľ vedome zjednodušuje celkový tvar, materiál organizuje na lapidárnom rondovom pôdoryse a vyvoláva grotesknú, ironickú až výsmešnú náladu. Okrem samotných myšlienok, ktoré sú rozvíjané v zložitej a premenlivej metrike, prispieva k celkove pitoresknému dojmu i použité nástrojové obsadenie. Skladateľ vynecháva drevené dychové nástroje, sláčiky a harfu a zapája iba plechové nástroje, kompletnú batériu bicích s marimbou a klavír. S touto neobvyklou orchestrálnou farbou zaobchádza ekonomicky a v záujme formovej rovnováhy. Kontrastné diely vsunuté medzi návraty hlavnej myšlienky vytvárajú štrukturálny vzťah a to tak, že prvý z nich je popri kóde jediným úsekom formy, kde je využitý plný zvuk zvoleného obsadenia, kým druhý zas exponuje len sólový nástroj (klavírna kadencia). Melodickú i harmonickú zložku ovládajú tie isté intervaly a intervalové vzťahy, ktoré sú typické pre celú symfóniu. Morfologická jednota a odstupňovaná príbuznosť všetkých myšlienkových tvarov diela svedčia o vysokej hudobnej inteligencii tvorcu a jeho snahe o štýlovú vybrúsenosť.
III. časť – Ritorni (Allegro raccontando) v prvom úseku vychádza zo vstupného motívu I. časti a pracuje so 6-tónovými sériami, vybudovanými z charakteristických intervalov skladby. Harmonicko-melodický proces sa vzťahuje k dvom súčasne pôsobiacim modálnym centrám (dec, c), ktorých súznenie tvorí harmonické ťažisko na začiatku a na konci formy. Prvá plocha je prerušená epizodickým sólom dvoch klarinetov. Po návrate je zložito rozvíjaná a vyúsťuje do ďalšej epizódy, charakterizovanej zvukom plechových a synkopickým rytmom. Táto väzba je konštantná a objavuje sa ešte dvakrát. Ani jeden návrat však nepôsobí ako statický moment, pretože sa nevracajú celé tvary, ale len ich východiskové impulzy. Z hľadiska hudobného dynamizmu (časti) má centrálny význam druhá návratová plocha základného myšlienkového materiálu (Poco animato), ktorý je rozvinutý a vystupňovaný do mohutného vrcholu. Idea návratnosti sa prehlbuje citáciou pohyblivého „obalového“ motívu z prvej časti na záver uvoľnenia po centrálnom vrchole. Neskôr, v retardujúcej kóde sa objavujú ďalšie reminiscencie na I. časť, tentoraz na vstupný motív. Na túto časť platí rovnaká charakteristika ako na prvú – je rovnako zložitá a dômyselná, no popri tom prehľadná a logická z hľadiska percepcie.
IV. časť – Finale (Allegro vigoroso) sa blíži typu, ktorý vyvinula klasická európska moderna a ktorý je založený na zjednotení celého cyklu návratmi k základným motívom a na energicky až slávnostne vystupňovanom výraze viac extrovertnom ako introvertnom. Prebieha na pôdoryse široko koncipovanej sonátovej formy a z hľadiska melodicko-harmonických zákonitostí a väzby myšlienok platia v nej podobné zákonitostí ako v ostatných častiach. Sú tu prítomné takmer všetky myšlienkové prvky z predchádzajúcej hudby. V závere nachádza uplatnenie impetuózny vstupný motív z I. časti, ktorý v ostrom fortissimovom zvuku korunuje rozsiahlu gradáciu. Nemožno prehliadnuť ani filozofický aspekt takéhoto riešenia – skladateľ slávnostným záverom podčiarkuje obsahovú závažnosť symfónie a dáva vyústiť v skladbe neustále prítomnému napätiu do optimistickej pointy.
Kardošova V. symfónia je dôstojným pokračovaním jeho symfonického diela. Prejavil v nej kompozičné majstrovstvo a myšlienkovú hĺbku. Niektoré štrukturálne znaky hlavne v oblasti variačnosti a návratovosti sú novými výdobytkami skladateľovej techniky a ukazujú ďalšie perspektívy autorovej tvorivej činnosti.
(Juraj Hatrík, In: predslov k partitúre. Praha-Bratislava : Edition Supraphon, 1969.)

Časti diela:
Espressioni. Largo meditativo anche drammatico
Ridicolamente. Allegro
Ritorni. Allegretto raccontando
Finale. Allegro vigoroso


Prvé uvedenie na Slovensku

22. 4. 1965, Bratislavské hudobné slávnosti, Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, Bratislava, SK
INTERPRETI: Symfonický orchester Československého rozhlasu v Prahe, Alois Klíma (dir.)
X