O diele:

Symfonická predohra Res philharmonica, dokončená na sklonku roku 1970 a premiérovo uvedená na Bratislavských hudobných slávnostiach 1971, už svojím názvom prezrádza skladateľovu schopnosť a obľubu nachádzať v zvuku veľkého symfonického orchestra priestor pre rozvíjanie svojej konfesie a štýlovej originality. Res philharmonica je symfonická predohra virtuózneho charakteru, kde jednotliví členovia orchestra, nástrojové skupiny i celý orchester majú dokumentovať plnosť svojej muzikality, suverenitu technicko-reprodukčných schopností a disciplinovane tlmočiť autorovu predstavu. Skladba vyrastá v podstate z dvoch motívov, z ktorých prvý má útočný, dramatický charakter a druhý lyrický až melancholický, vyrastajúci z východoslovenských nápevov. Prvý motív svojou povahou – výrazné veľkoseptimové intervalové postupy, rytmická diminúcia – ovláda priestor, v ktorom sa rôznorodo využíva, pretvára a obmeňuje v polyfonickom tkanive, využívajúc inštrumentačné danosti veľkého symfonického orchestra. Pôsobivým zdrojom vnútorného napätia a dynamičnosti je metrický posunutý kontrapunkt a diminúcia pôvodného motivického tvaru. Hoci hlavná myšlienka predstavuje dvanásťtónový sled, jej stvárnenie neurčuje racionálne činitele. Harmonicko-akordická zložka poskytuje skladateľovi vďačný materiál na dosiahnutie dramatizmu a exponovaného výrazu, rezultujúceho do typicky kardošovských drsných súzvukov, vynikajúcou inštrumentáciou umocnených do plnokrvného a zvukovo vyváženého celku. Kontrast k takto riešeným úsekom tvorí druhý motív, ktorého výrazová skromnosť vplýva aj na zjednodušenie faktúry. Proces jeho rozvíjania má čiastočne homofónny charakter. Úseky si spracovaním tohto motívu sú dynamicky tlmenejšie. Dynamicko-formový profil predohry určuje striedanie takýchto protikladných úsekov, orámcované pomalou introdukciou v pianissime a vitálnou kódou, vystavanou vo forme fugáta z materiálu prvého motívu.


(Ľubomír Chalupka, in: predslov k partitúre. Bratislava : Opus, 1974.)

X