O diele:

Sláčikové kvarteto B dur Jána Levoslava Bellu predstavuje autorovu poslednú veľkú kvartetovú kompozíciu. Skladba, ktorá vznikla s najväčšou pravdepodobnosťou v roku 1887 v Sibini, je prejavom autorovho zrelého kompozičného štýlu. Jej kvartetová textúra sa opiera o vyrovnaný kontrapunktický pohyb všetkých hlasov. Architektonika diela smeruje k stabilizovaným archetypom klasicizmu a výrazovosť kompozície prezrádza skôr lyrický naturel ako dramatizmus, ktorý určoval dianie predchádzajúcich Bellových sláčikovych kvartet. Medzi kompozičnými charakteristikami tohto Bellovho komorného diela začínajú prevládať znaky klasicizujúceho romantizmu. Bella sa tak svojím "sibinským kvartetom" pripojil k vývojovej tendencii, ktorej hlavnými predstaviteľmi boli Viedenčan Johannes Brahms a Pražan Antonín Dvořák.



X