O diele:

Sonatína pre 11 nástrojov stojí na rozhraní medzi komornou tvorbou a veľkými orchestrálnymi formami ako najvýraznejší prejav Albrechtovej skladateľskej činnosti. Dvojpólovosť tejto skladby, kde sa 11 koncertujúcich nástrojov uplatňuje v komornej polyfónnej skladobnej štruktúre ako aj v orchestrálnom súzvuku – kde sa prejavuje protikladnosť sláčikového a dychového ansámblu – dala Albrechtovi azda najviac možností uskutočniť jeho esteické ideály. Albrechtova hudobná reč, ktorá klíčila v svetovom novoromantizme, rýchlo dozrela a už v období po prvej svetovej vojne priniesla syntetické črty, v ktorých sa vyhraňovalo Albrechtovo zameranie, nachádzajúce plný súvis s európskym hudobným dianím. V Sonatíne vyvrchoľuje osobná kryštalizácia Albrechtovho hudobného prejavu, ktorý sa stáva odteraz pre neho charakteristickým. Vývoj Albrechtovho myslenia už prekročil rámec uzavretého tonálneho systému. V Sonatíne sa okolo hlavného centra "es" vynára postupne niekoľko iných prechodných centier, ktoré sú k hlavnému v rozličnom pomere príbuznosti. Na ich vzťahoch zakladá Albrecht aj svoje formové postupy.Hlavná téma prvej časti, nestála, váhavá, pôsobí vzrušene pri druhej, ktorá je spevná a vyrovnaná. V rondovej forme sa vypne k búrlivým gradáciám, v intermezzách sa utišuje. Druhá časť je na pohľad celkom pravidelne plynúci menuet, ktorý v duchaplnosti harmonického výkladu témy a v jemnom melodickom šarme pôsobí ako paródia na rokokovú manieru. Obsahom Tria je podľa skladateľovho údaju "dialóg v okennom výklenku plesovej siene". Sláčikový a dychový ansámbel je tu ako daný poetickým námetom: skupiny sa striedajú a prinášajú vlastné myšlienky. V tretej časti sa menia nálady: vášni a vrúcnosti oponuje groteska. Výrazne sa tu uplatňuje Albrechtov tonalitný a formový princíp: interval zmenšenej kvinty (zväčšenej kvarty) slúži ako zdroj napätia v melodickej, harmonickej i formovej sfére. Expozícia prináša kontrastné myšlienky vášne a vrúcnosti. V rozvedení sa rozpútavajú bohaté inštrumentačné nápady a v súlade s obsahovou náplňou grotesky prináša harmonicky a zvukovo bizarné efekty. Sonatínu uviedlo po prvý raz 26. marca v Bratislave Aktardžievovo kvarteto a členovia ochotníckej Slovenskej filharmónie. Pravého docenenia sa jej dostalo pamätným predvedením roku 1949 pod taktovkou národného umelca Václava Talicha.


(Ferdinand Klinda, In: predslov k partitúre, Štátne hudobné vydavateľstvo 1963)

Časti diela:
Lento 14'
Menuetto 6'
Vivace 8'


Prvé uvedenie na Slovensku

24. 3. 1926, Vládna budova, Bratislava, SK
INTERPRETI: Aktardžievovo kvarteto, členovia ochotníckej Slovenskej filharmónie
X