O diele:

Pre Dušana Martinčeka ako vynikajúceho klaviristu ostal klavír v centre pozornosti počas celej autorskej dráhy. Podľa jeho vlastného vyjadrenia: "Ako desaťročný som začal študovať kompozíciu a hru na klavíru u prof. Alexandra Albrechta. V dome na Kapitulskej som stretával aj Hansiho a pomaly sme sa skamarátili. V širokej oblasti umenia som vlastne žiakom Jána Albrechta. Obaja sme zastávali názor, že umelecká výpoveď je najdôležitejšia, nie teória..." (z knihy V. Bakičovej: Musica aeterna - Ján Albrecht). Keďže klavírnu hru študoval na Konzervatóriu u A. Kafendovej a neskôr na VŠMU u R. Macudzińského, bol výborne pripravený na modernú pianistiku, aj na autorskú interpretáciu vlastných diel. Kompozičné ambície rozvíjané štúdiom skladby na VŠMU u J. Cikkera, mali často podobu klavírnych výpovedí. V opusovom profile D. Martinčeka mala preto aj forma klavírnej sonáty pevné miesto. Bol odborníkom na veľkú epochu klavírnych sonát viedenského klasicizmu. Vstupujúc do chrámu európskej klavírnej literatúry pridával vlastné klavírne diela ako variabilné riešenia "staronových" sonátových hlavolamov, napr. tvar a funkcia hlavnej témy, jej premeny, cit pre kontrasty, nástrojová štylizácia a sadzba, prelínanie súčasného a pozdnoromantického kompozičného jazyka, ale aj hľadanie expresivity v nových prúdoch dobovej avantgardy. Klavírne sonáty v počte osem sú s podtitulmi: najranejšia Fantázia z roku 1957, nasledovali Poéma, Invencia, Toccata, Zvony, Meditácia B-A-C-H, Apel, iba Sonáta č. 8 podtitul nemá. V každej z nich teda dominoval prvok, ktorým ozvláštnil sonátový priebeh. Sonáta č. 8 je prosto "sonáta" z roku 1988.


(Melánia Puškášová, in: bulletin Nová slovenská hudba 2008, s. 16.)

Časti diela:
Les improvisations I.
Les rigoureusements
Les librements
Les improvisations II.

X