O diele:

Muzikologická orientácia poznamenala celý jeho skladateľský vývoj. Dôkladné a dôsledné štúdium európskej hudby XX. storočia, najmä Bartóka a Stravinského, náročnosť a komplexnosť estetického pohľadu na štruktúru a funkciu hudobného diela nezbavili Ferenczyho skladateľský talent samostatnosti a spontánnosti, naopak, doviedli ho na vysokú úroveň profesionálneho majstrovstva. Charakteristickým znakom jeho štýlu je perfektnosť technického vypracovania, vtip, elegancia, mužná, nesentimentálna meditatívnosť, triezvosť, stručnosť a hlavne zmysel pre rovnováhu medzi spontánnym nápadom a jeho cieľavedomým racionálnym využitím.

Všetky tieto charakteristiky platia i pre jeho Partitu pre komorný orchester z r. 1965. Tým, že je v nej výraz podriadený tempou, celkovej plynulosti a precíznej hudobnej architektonike, dostáva skladba najmä v rýchlych častiach neoklasickú atmosféru. Tvorivosť skladateľa sa v nej najmarkantnejšie prejavuje plynulosťou jeho hudobného vyjadrovania a pružnosťou, s akou zvolené prostriedky uplatňuje v rôznych skladobných situáciách, vyhýbajúc sa neplodnému opakovaniu a rôznym klišé. Myšlienkový materiál je však pomerne jednoduchý, až elementárny, akoby skladateľ zámerne tlmil žriedlo prvotnej invencie a nedovolil mu prekypieť cez železnú stavbu celkovej koncepcie.

Výnimkou v tomto zmysle, ktorá je typická pre Ferenczyho dielo, je pomalá, stredná časť Partity. Ferenczyho pomalé časti patria v jeho tvorbe k tomu najlepšieumu. Tvarová pregnantnosť myšlienok a myšlienkových plôch, i špekulatívne momenty v mikroštruktúre zostávajú, no pristupuje rafinovaná zvukovosť a určitá prevaha emocionálneho gesta nad architektonikou, najmä v základnej invencii. Hudba je tu skutočným sebavyjadrením. Obrazne povedané: rýchle časti Ferenczyho diela sú stavbami, ktoré pútajú predovšetkým svojími líniami a možno ich obdivovať s chladnou hlavou, kým pomalá hudba je pestrou a živou vegetáciou, ktorá vyrašila z pôdy jeho ľudskosti a citového bohatstva.

Partita je štýlove vyváženou skladbou, vyrastajúcou v melodike i v harmónii zo spoločného intervalového menovateľa. Ferenczy sa tvorivo zmocňuje dodekafónie a neortodoxne ju spája s modálnou technikou. Predovšetkým nenarúša psychologický významný princíp tónového centra a plastický vzťah medzi konsonanciou a disonanciou. Tak ako je hierarchizovaný melodický a akordický materiál, tak sú i formové plochy funkčne diferencované v duchu klasickej tradície evolučnej, procesuálnej hudby.


(Juraj Hatrík, in: Predslov k partitúre, Editio Supraphon Praha – Bratislava, 1970, s. 4)

Prvé uvedenie na Slovensku

12. 2. 1967, Československý rozhlas, Bratislava, SK
INTERPRETI: Symfonický orchester Československého rozhlasu, Otakar Trhlík (dir.)
X