O diele:

Skladba Hamro Fujara pre sampo a fujaru už vo svojom názve naznačuje použitý inštrumentár a človeku znalému tohto nástroja sa iste vybaví celý zvukový a aj žánrovo vymedzený svet slovenskej ľudovej hudby, tak úzko spojený s týmto dychovým nástrojom, vyrábaným poväčšine z javora alebo bazy. Vyňať fujaru z jej folklórneho sveta nie je celkom také jednoduché, a to nielen kvôli jej charakteristickej farbe a ladeniu, ale najmä z interpretačných dôvodov, pretože takmer každý hráč na tento nástroj je poznačený (aspoň na Slovensku) typickou praxou v rámci súborov ľudovej hudby. Praxou, ktorá si celkom prirodzene a logicky nevšíma celý rad technických možností nástroja.
K zámeru predstaviť fujaru v neobvyklejšom svetle prispela najmä prvá interpretka skladby, flautistka Clara Nováková, ktorá Hamro fujaru aj nahrala. Ďalším inšpirátorom k písaniu pre fujaru bol Alexander Mihalič a jeho vynález univerzálneho elektronického dispozitívu, určeného na interpretáciu elektronických skladieb so živým nástrojom, zvaný Sampo. Pri skúmaní jeho rannej verzie v 90-tych rokoch som si uvedomil, že práve prostredníctvom Sampa sa môže fujara efektívnejšie vzdialiť od slovenského folklóru a celkom prirodzene vkročiť na pôdu súčasnej hudby.
Kompozične vychádza Hamro fujara z dvoch najspodnejších "základných" tónov nástroja, ktoré zároveň slúžia aj ako základ pre rozvinutie elektronickej časti skladby. Od týchto tónov sa ďalej rozvíja melodická línia koncipovaná ako séria variácií, vývoj ktorých je do istej miery "vtesnaný" do hraníc vymedzených technickými možnosťami nástroja. Okrem toho je nimi motivovaný i viac-menej meditatívny charakter skladby.
Spomenul som elektronickú časť kompozície. V prípade Sampa treba skôr hovoriť o elektronike ako o integrálnej súčasti akustického nástroja než ako o úplne samostatnej jednotke. Tak ako v prípade interpretácie na akustický nástroj, aj pri hre so Sampom je každý moment závislý na geste interpreta, ktoré ovplyvňuje konečný zvukový výsledok. Z tohto pohľadu sa môže aj samotné Sampo javiť ako svojbytný nástroj, najmä preto, že je dnes schopné reprodukovať aj skladby pre pás.
Hamro Fujara ukazuje len niekoľko málo z jeho možností. Zo začiatku vytvára iba tieň nástroja, od ktorého sa postupne zvukovo a štrukturálne vzďaľuje, aby s ním na záver opäť splynul.


(autor, in: bulletin Epoché – Nová slovenská hudba 2016, s. 94.)

X