"Adamčiakovo hudobné myslenie predstavuje, po počiatočných postwebernovských poetických východiskách v druhej polovici 60. rokov (zoskupenie DAD), radikálny, v slovenskom umeleckom kontexte ojedinelý rozchod s tradíciou a prechod na pozície konceptuálne orientovanej tvorby. Tento vývojový proces u neho postupoval ruka v ruke s dôslednou dekonštrukciou „čistých“ médií a intermedializáciou tvorivých aktivít. V oblasti hudby sa jeho symptomatickým výrazom stáva otvorená forma, veľkoryso poňatá sonorita, nekonvenčná partitúra, improvizácia a akcia, podieľajúce sa v rozličnej miere na výslednom synergickom tvare, inklinujúcom striedavo k expresívnej i minimalistickej výrazovosti. Adamčiakove partitúry nielenže graficky nefixujú tóny konvenčným spôsobom, ale často neobsahujú žiadne pokyny, ktoré by viedli ku konkrétnym zvukom. Jeho variabilné obsadenie poskytuje v rovnocennej miere priestor hudobníkom i nehudobníkom."
(CSERES, Jozef: Milan Adamčiak. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Národné hudobné centrum, Bratislava 1998, s. 11.)