• 1952 – 1957

    Konzervatórium v Bratislave (organ – Irma Skuhrová)

  • 1961–1965

    Akadémia múzických umení v Prahe (Jiří Reinberger)

  • od 1974

    sólista Štátnej filharmónie Košice

  • 1971

    zakladateľ Medzinárodného organového festivalu v Košiciach (najskôr súčasť Košickej hudobnej jari)

  • 1992

    zakladateľ Organových dní Jozefa Grešáka v Bardejove

  • 1964 – 1976

    organový pedagóg a zakladateľ organového oddelenia na Konzervatóriu v Košiciach

  • od 1995

    pedagóg organovej hry na VŠMU

Ivan Sokol absolvoval opakovane koncertné turné po celej Európe, v európskej časti býv. ZSSR – v Rusku, pobaltských štátoch i v ázijských republikách, v zámorí v štátoch USA a v Mexiku. Popri mnohých domácich festivaloch sa predstavil v rámci Pražskej jari, Medzinárodného hudobného festivalu v Brne, na festivaloch v Olomouci, v Ostrave, v rámci Wiener Festwochen, na slávnostiach v Krakove, Vroclavi, Lodži, v Olive (Gdańsk), na festivaloch v Istanbule, Bruseli, Stockholme, Arnstadte, Erfurte a v Hamburgu. Okrem všetkých slovenských orchestrov spolupracoval tiež s poprednými českými orchestrami ako aj s ďalšími zahraničnými telesami (napr. vo Vroclavi, s Krakovskou i so Sofijskou filharmóniou, so súborom Collegium musicum des WDR a i.). Ako sólista spoluúčinkoval s dirigentami slovenskými (Ondrej Lenárd, Ľudovít Rajter, Bystrík Režucha, Štefan Róbl, Ladislav Slovák, Róbet Stankovský, Ján Zimmer), českými (Karel Ančerl, Mario Klemens, Jiří Kout, Tomáš Koutnik, Stanislav Macura, Lubomír Mátl, Václav Neumann, Libor Pešek, Jindřich Rohan, Milivoj Uzelac) a s ďalšími zahraničnými dirigentmi (Leopold Mayer, Alfred Walter atď.). Spolupracoval s významnými domácimi inštrumentalistami a spevákmi.

Viedol letné interpretačné kurzy. Inicioval údržbu viacerých historických organov na Slovensku, čím ich sprístupnil pre koncertovanie.

 „Ivan Sokol pristupuje s pokorou a úctou k interpretovanému autorovi, dielu. Jeho technická suverenita mu umožňuje vychutnať a v plnej miere predostrieť poslucháčovi myšlienky a nálady zakódované v partitúre. Sokolov prednes púta nielen priezračnosťou faktúry, prirodzeným dychom, zámernou nepatetickosťou, prirodzeným citovým ponorom, ale aj zmyslom pre správnu mieru registrácie, ktorú volí v závislosti od dispozície nástroja, tempa i štýlu skladieb a, pravda, i v súlade s akustickými danosťami daného priestoru. Príznačný je jeho zmysel pre budovanie línií a oblúkov, ktorým vtláča pri citlivom nuansovaní agogiky sugestívne napätie a celistvosť. Jeho hra je vždy brilantná, vrcholne precízna, strhujúca.“ (Vladimír Čížik: Slovník slovenského koncertného umenia I., Hudobné centrum, Bratislava 2002, s. 125-128.)

x