J. Palovičová

Významný vydavateľský počin Hudobného centra, ktorý vznikol pri príležitosti storočnice Jána Cikkera pripomenutej v uplynulom roku, má podobu CD titulu venovaného skladateľovej klavírnej tvorbe.
S Cikkerovým menom sa spája povedomie najmä o hodnotách jeho opernej tvorby, menej známe sú (azda s výnimkou Slovenskej suity a cyklu Spomienky) orchestrálne kompozície. Záujemca o poznanie genézy a dozrievania Cikkerovho štýlu však nemôže obísť diela určené klavíru už aj preto, že z pera skladateľa pochádza prvý koncertantný opus v slovenskej hudbe určený tomuto nástroju – Concertino napísané v roku 1942 a šírené v oddanej interpretácii Rudolfa Macudzińského, neskôr Miloša Váňu či Ivana Paloviča. Výstižnú predstavu o kvalitách Cikkerovej klavírnej tvorby poskytla v minulosti vďaka Petrovi Toperczerovi už nahrávka vydavateľstva Opus z roku 1986, ktorá môže tvoriť vhodné východisko pre hodnotenie recenzovaného titulu. Na ňom predstavuje Cikkerovu klavírnu tvorbu predstaviteľka mladšej domácej interpretačnej generácie Jordana Palovičová.
Predovšetkým treba vyzdvihnúť dramaturgiu. V porovnaní s výberom skladieb, ktoré zvolil Toperczer, je takmer kompletná – v priereze predstavuje vývoj skladateľových predstáv o využití nástroja, ktorý dobre poznal (Cikkerova mama vyučovala hru na klavíri), veď ako adept kompozície priniesol na prijímaciu skúšku na pražské konzervatórium svoju klavírnu Sonátu c mol. Tá sa do zoznamu na CD nedostala, sú tu však tri kompozície písané počas štúdia – výber z inštruktívnych Fúg, Sonatína op. 12 č. 1 a Téma s variáciami op. 14 č. 1, zaujímavý doklad rýchleho dozrievania mladého autora – kým Fúgy v podstate neprekračujú bežný štandard úloh z kontrapunktu, v Sonatíne sa zračí sviežosť mladíckej invencie v priamočiarosti konfrontovaných náladových okruhov. Téma s variáciami z roku 1935 je dokumentom experimentovania s podnetmi z európskej hudby, v prelínaní prvkov expresionizmu (drsné akordické konštelácie, linearizmus) a impresionizmu so senzuálnym zmyslom pre farebnosť a delikátne obnažovanie nových možností klavírneho zvuku. Škoda, že sa sem nedostal diptych V samote písaný v Bratislave začiatkom 2. svetovej vojny, kde sa už prejavuje rozpätie pre Cikkera príznačnej vnútorne prežívanej expresie. Sú tu však zastúpené skôr oddychové, resp. príležitostné skladbičky – Uspávanka (1942) či Dve skladby pre mládež (1948).


Priliehavým dokumentom skladateľovho myslenia medzi jeho prvými dvoma operami je triptych etúd Tatranské potoky, hudobne plnokrvný symbol autorovho obdivu k slovenskej prírode. Popri elementoch romantizujúcej ilustratívnosti, ktorú Cikker netlmil, tu dostali priestor aj tóny meditatívneho zamyslenia. Do výberu logicky patrí aj cyklus „akvarelov“ Čo mi deti rozprávali, dielo viac o deťoch než pre deti, ako aj posledný skladateľov opus venovaný klavíru, Klavírne variácie na slovenskú ľudovú pieseň. Hoci vznikol v reminiscenčnom období zrelého skladateľa (70. roky), nie je poznačený nostalgiou, ale výsostne sviežim a zaujímavým poňatím variačnej techniky – obrys iniciálnej témy je prekrývaný novotvarmi svedčiacimi o neutíchajúcom skladateľovom zmysle pre vnútorne zvlnený evolučný proces poznačujúci tektonický oblúk.
Tieto kvality Cikkerovho hudobno-tvorivého myslenia sa mi potvrdzovali v kontakte s výkladom interpretky, ktorý je zasvätený, vnútorne prežiarený, muzikantsky citlivý, technicky bezpečný a pritom nie sebaobdivujúci.

Zatiaľ čo Toperczerov Cikker je dokumentom triezvej až vecnej úcty k skladateľovmu zápisu, Jordana Palovičová sa javí ako doslova zasiahnutá Cikkerovou hudbou, verí jej a dokáže ju v tomto štádiu nielen prosto a verne tlmočiť, ale vlastným nasadením dotvárať. Jej muzikantsky precítená interpretácia jednotlivých skladieb na CD si zasluhuje uznanie vysokého stupňa. Aj navonok jednoduché Fúgy sa v jej podaní stávajú skvostnými miniatúrami, poslucháča zaujmú agogické zvlnenia na vhodných miestach Sonatíny (inovačne podaná stredná časť skladby), ocení permanentné vyzdvihovanie Cikkerovho zmyslu pre farebné nuansovanie klavírneho zvuku vo variačných opusoch, resp. v Tatranských potokoch, alebo úctu k detailom v „akvareloch“. V Jordane Palovičovej má slovenské interpretačné umenie ďalšiu osobnosť úprimne oddanú pôvodnej domácej kompozičnej tvorbe. Jej výklad Cikkera ani na jednom mieste pomerne rozsiahlej ponuky reprezentatívneho titulu (technická čistota záznamu, výstižný text z pera Vladimíra Godára) nenudí. Skladateľ sa javí ako tvorca, ktorého romantizujúci štýlotvorný základ je nesporný, ale dobre poznať, kde ho s pečaťou originálnej invencie obohacuje i prekračuje.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x