Supraphon 2010
Chopinova tvorba bude klaviristov asi do konca dejín inšpirovať k novým a novým nahrávkam, aj keď verzií jednotlivých skladieb budú už nie tisíce, ale milióny. Poslucháči si vyberú náhodne a špecializovaní hudobní historici rezignujú na možnosť spracovania recepčnej a interpretačnej histórie. Možno to však dopadne úplne inak. V každom prípade máme k dispozícii novú nahrávku mladého nádejného českého klaviristu Iva Kahánka, laureáta viacerých renomovaných súťaží, so Chopinovou Sonátou h mol op. 58 a s kompletom jeho scherz.
Z vyššie opísaných príčin som po nahrávke siahal s apriórnou nedôverou. Tá sa však rýchlo vytratila. V neposlednom rade aj zásluhou pekného štvorjazyčného bookletu, kde Kahánek prostredníctvom rozhovoru zoširoka vysvetľuje svoje interpretačné náhľady a zámery. Podarený a zmysluplný ťah, ktorý nielen informuje, ale aj nabáda, presviedča a osvetľuje. Špecifikom Kahánkovho prístupu k Chopinovi nie je snaha o novosť, ale budovanie univerzálneho, pokiaľ možno objektívneho obrazu na základe racionálneho nadhľadu, ktorému nechýba potrebná sviežosť a živosť výrazu. Pre Kahánka je u Chopina dôležitejší celok ako podrobnosti. Vďaka tejto integrujúcej koncepcii možno nahrávku dobre použiť ako demonštračné médium daných skladieb. Klavirista aj podľa vlastných slov rieši najmä súvislosti a vzťahy medzi úsekmi, časťami a skladbami; jeho hru charakterizujú plynulosť, spád a prirodzené napätie, neraz však aj príliš akcentovaná uhladenosť, obrusovanie výrazových hrán a perfekcionizmus (najmä v Sonáte). Slabým miestom je práca s tónom a zvukom, a to tak v prípade očakávanej individualizácie zvukových vrstiev ako horizontálneho rozlišovania dynamiky. S istým zjednodušením možno konštatovať, že tvarovanie melodickej línie pre Kahánka nie je to najpodstatnejšie.
Charakterom a poňatím ma viac presvedčili scherzá. V prvom (h mol) sa klavirista vyhol stereotypnosti a rozpútal motoricky impulzívnu, rozorvane gradujúcu drámu. V druhom (b mol) ma upútala pôsobivá, premyslená a zároveň citovo podmanivá evolúcia. V treťom (cis mol) sa mi páčila „beethovenovská“ rozhodnosť, energická priamočiarosť (no súčasne chýbala sugestivita stredného dielu). Štvrté (E dur) je temperamentné a vynikajúco stavebne uchopené, ale trochu málo filigránske, vzdušné a farebné. Istý problém predstavuje spoločné vnímanie všetkých scherz, o ktoré sa Kahánek deklaratívne pokúša. Poslucháč sa musí sám rozhodnúť či a do akej miery sa tento zámer umelcovi vydaril. Kúpa tohto CD však určite nie je zlou investíciou.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.