Ľ. Šrámek & His E. E. Artsemble feat. P. Erskine
Hoci sa Ľuboš Šrámek pravidelne objavuje v rôznych hudobných konšteláciách (klavírne triá, spolupráca so spevákmi, účinkovanie v bigbandoch), jeho dominantným vkladom do domáceho i európskeho jazzu ostane zrejme séria albumov Correspondance (HF 2005), Abstructures (HC 2008) a po viacročnom odstupe tretí, zatiaľ najvyzretejší a najimpozantnejší White Dream. Šrámek spočiatku inklinoval k 6- a 7-členným obsadeniam, novým albumom sa ustálil na oktete (trúbka, dvojica saxofónov, trombón, gitara, rytmická sekcia), ktoré poskytuje priestor pre kompozičné a aranžérske „vyžitie“ pri zachovaní spontaneity. V roku 2009 popísal Lubomír Dorůžka na stránkach Harmonie vyznenie CD Abstructures. Jeho postrehy ostávajú v mnohom aktuálne a zároveň umožňujú uvedomenie si posunu Šrámkovej hudby: „Hlasy jsou vedeny v jedné sadě (pro dělení na sekce tu není dostatek odlišných nástrojů a barev), frázují spolehlivě a společně, a ve výstavbě jednotlivých čísel jim připadá mimořádná úloha. Obecná tendence k posilování kompoziční složky se tu projevuje zvláště výrazně. Jednotlivá sóla – výrazná, ale nikoliv ovládající celé album – jsou neustále prokládána ansámblovými vložkami.“
Už úvodná Mr. D. E. dedikovaná Ellingtonovi je fakticky inovatívne zaranžovanou Ellingtonovou skladbou Come Sunday, a to aj so zachovaním pôvodnej melódie (z tohto hľadiska mohol a mal byť ponechaný pôvodný názov i autor); Šrámek tu vynikajúcim spôsobom rozvíja podnety z minulosti do nových podôb. Už napríklad neplatí bezo zvyšku „vedenie hlasov v jednej sade“. Nečakané lineárne i kontrapunktické „prepletanie“ nástrojov, ktoré sa v krátkych úsekoch striedajú v „lead pozícii“, prispieva k farebnej rôznorodosti a pripomína niekdajšie projekty Gerryho Mulligana (sexteto a Concert Jazz Band). Vyznenie je, samozrejme, výrazne aktuálnejšie, pretože Šrámkovo hudobné myslenie je poučené najmä neo-bopom a inými trendmi 80. a 90. rokov. Poznávacím znakom Šrámkovej hudby ostáva charakteristické (akoby zadržiavané) frázovanie a predovšetkým jeho harmonický koncept, ktorý sám výstižne charakterizoval v rozhovore pre Hudobný život v roku 2009: „Spôsob, akým funguje moje harmonické myslenie, je zväčša podmienený moderným, nepravidelne striedavým modálnym systémom, čo mi zaručuje častý výskyt prekvapivého momentu... Niečo podobné sa harmonicky deje v kompozíciách Waynea Shortera, ako sú Nefertiti, Pinocchio, inšpiroval ma tiež Herbie Hancock napríklad so skladbami Sorcerer a Fall.
Nebránim sa názoru, že som ako komponista ľahšie harmonicky rozpoznateľný, nakoľko ma baví nekonvenčne spájať zaujímavé akordy obohatené o rôzne tenzie a to do určitej miery vytvára akúsi celistvú podobu, štýl, čo ma v podstate celkom teší...“
Absorbovať a vychutnať detaily popísaného konceptu vyžaduje sústredené a analytické počúvanie a k dešifrovaniu rôznorodých, vynaliezavých aranžérskych, kompozičných a interpretačných invencií najprístupnejšie poslúži predovšetkým štylizácia štandardov (Mr. D. E. a Autumn Leaves), ako aj poslucháčsky snáď najvďačnejšia Šrámkova lyrická kompozícia viacvýznamovo pomenovaná Lubie My Tear, venovaná pamiatke Ľuboša Tamaškoviča (zároveň je to ďalšia pripomienka na nepoznanie premenenej krásnej Monkovej balady Ruby, My Dear), v ktorej svoj nevšedný talent uplatňuje predovšetkým trubkár Lukáš Oravec. K mimoriadne pôsobivým sólistickým výkonom inšpiruje táto charakterom „davisovsko-coltraneovská“ kompozícia s podmanivým lyrickým nábojom aj ďalších hudobníkov (Miloslav Suchomel, Ľ. Šrámek).
Práve na konto improvizácií treba oproti predchádzajúcim Šrámkovým titulom zdôrazniť ich väčší priestor i frontálnejšie uplatnenie. Najmä niektoré témy členov ansámblu (6 a. m. Miroslava Hloucala a Watch Your Step Rostislava Fraša) počítajú s improvizáciami ako s dominantným prvkom. Vzrušujúca oscilácia medzi jazzovou súčasnosťou a minulosťou umožňuje štýlové až kontrastné uplatnenie rôznorodých prístupov: napríklad výnimočné gitarové sólo Matúša Jakabčica v titulnej White Dream, ktoré namiesto v súčasnosti dominujúceho „silového“ prístupu (strhujúca energia a virtuozita) dáva priestor plynulej hĺbavej melodike s invenčným riešením funkčných harmonických patternov.
Punc dodáva albumu Peter Erskine a prítomnosť renomovaného bubeníka (jeho zásluhy napríklad ocenila čestným doktorátom Berklee College) je pre ktorýkoľvek európsky ansámbel udalosťou. Aj keď Erskine býva zjednodušene „zaškatuľkovaný“ ako najvýznamnejší exponent druhej generácie „fusion“ bubeníkov a z množstva konštelácií, v ktorých sa uplatnil, ostáva ako prelomový moment jazzovej histórie rytmický tandem s Jacom Pastoriusom (Weather Report i samostatné projekty), v našom kontexte je snáď jeho najcennejším prínosom vytváranie magnetického swingujúco-mainstreamovo jazzového backgroundu. A hoci v ansámblových častiach sú na nerozoznanie výborní aj bubeníci Dušan Novakov a Marek Dorčík, rozdiel cítiť sprostredkovane pri improvizáciách; tí istí sólisti hrajú v Erskinovej prítomnosti s výraznejším drivom, ich sóla majú iné vyznenie a nepopísateľnou energiou vťahujú poslucháča do diania. Skvostné sú tiež Erskinove sóla, k vrcholom patrí jeho konverzácia s lídrom v Two Worlds.
Príbeh angažovania Erskina (hrá v piatich z celkového počtu desiatich nahrávok) by bol určite zaujímavý pre tých, ktorých osloví ponúknutá hudba a je škoda, že ostal v sprievodnom texte utajený. Rovnako zaujímavé by mohli byť informácie o východiskách Šrámkovej hudby, ktoré by uľahčili náročnú percepciu. Paradoxom je, že samotný Šrámek dokáže o svojej hudbe hovoriť zaujímavo, zrozumiteľne a s odstupom. Miesto toho sa púšťa do prázdnej meditácie, ktorá nasleduje za bližšie neidentifikovaným textom Milana Kunderu. To však priamo s hudbou nesúvisí a na verejnosť sa v prvom rade dostáva silná výpoveď generácie školami odchovaných hudobníkov, ktorí spájajú jazzovú tradíciu s vlastným, súčasným prístupom. Ak budú mať ich nahrávky úspech v medzinárodnom kontexte, bude plne zaslúžený.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.