Logo HŽ

4 Milanolo Concertos

Demoč, Manolios,
Irshai, Lejava
M. Paľa,
Ensemble Opera Diversa,
M. Lejava
Pavlík Records 2018

Milanolo, päťstrunové husle z brnianskeho husliarskeho ateliéru Bursík vyrobené pre Milana Paľu, našej hudobnej verejnosti netreba predstavovať. Najlepšie to totiž robí tento výnimočný interpret, ktorý popri husliach a viole už viacero rokov dáva vo svojich vystúpeniach priestor novému nástroju a jemu určenej novej hudby. V predchádzajúcom roku vydal Pavlík Records album sólových kusov pre milanolo od slovenských aj zahraničných autorov a v tomto roku prichádza s ďalším logickým krokom v pomyselnej sérii – dvojalbumom s koncertantnými skladbami ušitými na mieru päťstrunovým husliam s rozšíreným rozsahom smerom nadol, no hlavne ušitými na mieru interpretačnému profilu ich iniciátora.

Dva disky so štyrmi skladbami pre milanolo a sláčikový orchester by sa dali charakterizovať aj ako prirodzený výsledok veľkého množstva minulých spoluprác: niekoľkoročnej a sľubne sa rozvíjajúcej spolupráce Milana Paľu so súborom pre novšiu a súčasnú hudbu Ensemble Opera Diversa z Brna, Paľovej úspešnej sólisticko-dirigentskej spolupráce s Mariánom Lejavom (spomenúť treba unikátne CD/LP s husľovými koncertmi Albana Berga a Karola Szymanowského), svoju históriu má tiež spolupráca všetkých štyroch zúčastnených skladateľov, z ktorých každý Milanovi Paľovi v minulosti napísal nejednu skladbu, či už koncertantného alebo sólového charakteru, pre husle, violu alebo milanolo.

Zaujímavé (aj keď nie úplne prekvapujúce) je to, že hoci štyria autori komponovali svoje diela úplne nezávisle, všetky sa bezvýhradne prikláňajú k temnejšiemu pólu výrazovej škály, ich expresivita rozhodne nie je zdržanlivá. Dalo by sa povedať „slovenské doloroso“, hoci prvý zo skladateľov trvalo žije v Španielsku, druhý pochádza z Cypru a tretí je na Slovensku usadeným petrohradským rodákom... Výnimkou z koncertantného žánru je prvá skladba, Struny: steny, zhluky, sny od Adriána Demoča pre violu/milanolo a sláčikový orchester, ktorý je vo svojej podstate zoskupením pätnástich individuálnych nástrojov. Milanolo tu má viac postavenie „prvého medzi rovnými“, nie je to sólový nástroj v klasickom zmysle, ako je to v prípade zvyšných troch diel na albume. Je plne integrované medzi ostatné sláčiky, neprináša žiadny kontrastný materiál, len občas komplementárnym spôsobom vzdoruje ich rytmu. Melodických tvarov je tu minimum, dynamizmus formy udržiava kontrast navracajúceho sa gesta nekompromisne drásavých štvrťtónových klastrov (autor dôsledne pracuje v štvrťtónovom systéme naprieč celou skladbou) a statickejších pianissimových a flažoletových plôch s jemným a duchaplne podchyteným prelievaním sláčikového zvuku v priestore. A to je všetko: skladba neponúkne viac, než sľubuje jej výstižný názov, a tak je to podľa mňa v poriadku; formového dynamizmu a naratívneho diskurzu si poslucháč môže užiť dosýta v ďalšom priebehu albumu.
Pascal Manolios bol v autorskom komentári veľmi skromný na informácie o svojom koncerte pre milanolo s názvom Alef, uviedol iba krátky citát z Borghesa. Možno sa domnievať, že „alef“ znamená východiskový bod, z ktorého za bude hudba odvíjať v úvode (Initio) a do ktorého sa nakoniec aj vráti (Alef). Medzitým sa odohrá vzrušenými rytmami naplnená Paranoia (sonátové allegro?), plynule prechádzajúca do centrálnej Halucinatio, dlhého a stíšeného sóla pre milanolo prerušeného krásne a tak trochu záhadne zahmleným interlúdiom orchestra, a odtiaľ do Ritualis, stratosférického chromatického ostináta milanola zdvojeného husľami orchestra, pod ktorým sa hromadia nástojčivo repetované figúry ostatných sláčikov. Je to hudobne veľmi zaujímavá cesta po takmer dokonale symetrickom formovom oblúku, plná myšlienkovo veľmi koncízne spracovaného materiálu a zľahka romantizujúcej expresivity, ktorá Milanovi Paľovi padne ako uliata, v prevládajúco temných farbách, no zároveň zrozumiteľná a prístupná.

Jevgenij Iršai do názvu svojho EmFraGre zakomponoval meno brnianskeho skladateľa Františka Gregora Emmerta, s ktorým sa zoznámil nedlho pred jeho smrťou a s ktorého Jákobovým zápasom pre violu a sláčiky sa stretli Iršaiove Ashira Songs v interpretácii Milana Paľu na CD z produkcie Hudobného centra z roku 2010. A nie je to jediná Emmertovi venovaná skladba pre milanolo – ďalšiu (pre milanolo sólo) pred dvoma rokmi skomponoval práve Marián Lejava... Iršai sa tentokrát ukazuje vo svojej menej „populistickej“ autorskej polohe a opäť ako dokonalý hudobný chameleón schopný pohotovo využiť každú príležitosť na vytvorenie nového diela a vyhovieť naturelu či požiadavkám interpreta. Sólový nástroj kraľuje od prvého taktu, jednotlivé gestá typom expresivity spadajú do polohy, v ktorej sa Milan Paľa cíti ako ryba vo vode. Na túto expresivitu patrične reaguje aj sláčikový orchester, vďaka čomu tu výborne funguje v podstate tradičný koncertantný princíp, v dynamicky najvypätejších okamihoch vyvolávajúci vzdialené evokácie Schnittkeho a Šostakoviča. A v plnej miere tu autor ťaží tak z typických formuliek husľovej virtuozity, ako aj zo zádumčivosti hlbokých violových polôh, ideálne spojených v jednom nástroji.

Napokon je tu Omayra, koncert pre milanolo a sláčikový orchester Mariána Lejavu z roku 2015 v novej, zrevidovanej verzii. Nedá sa tu nemyslieť na spojitosti s Husľovým koncertom Albana Berga, nielen pre dedikáciu pamiatke predčasne zosnulého mladého dievčaťa, ale aj pre osobitý typ „programovosti“ prelínajúci sa s formami tzv. absolútnej hudby. „Anjelom“ je v tomto prípade Omayra Sánchez, ktorá ako trinásťročná zahynula po výbuchu sopky v Kolumbii v roku 1985 – po trojdňovej tortúre zaliata po hlavu vodou a zakliesnená v troskách zrúteného domu, keď jej záchranári nijako nevedeli pomôcť a rozhodli sa, že ju nechajú zomrieť. Zábery z jej pomalého a mučivého odchádzania obleteli svet a vyvolali pobúrenie najmä kvôli tomu, že vláda z ekonomických dôvodov neurobila dostatočné opatrenia na evakuáciu oblasti napriek varovaniam a spolu s Omayrou prišlo o život okolo 25 000 ľudí. Ide tu teda o dielo so silným apelom na ľudskosť, podobne ako napríklad v prípade husľového koncertu Seven Pétera Eötvösa, venovaného pamiatke astronautov, ktorí zahynuli pri výbuchu raketoplánu Columbia, hoci tieto „kolumbijské“ asociácie oboch diel pokladám iba za vec zhody okolností. Omayra je skĺbením formy „inštrumentálnej zádušnej omše“ (charakteristickej pre viaceré diela z klasiky minulého storočia) so sonátovou formou. Aby to nebolo také jednoduché, vnútorné hranice oboch navyše prestupujú dve veľké passacaglie, ktoré otvárajú ideálny priestor pre variačný proces v abstraktnej hudobnej rovine a zároveň posúvajú vpred naratívnu líniu diela (opäť bergovská asociácia – tentokrát na Wozzecka...). Predmetom variačného procesu je viacero tém; najvýraznejšími sú „Milanova téma“, ktorú skladateľovi vnukol sólista, a téma, ktorá je hudobným kryptogramom mena Omayra s dodatkom v podobe tzv. krížového motívu. Tematický materiál je teda dokonale personalizovaný, no nielen to uľahčuje poslucháčovi orientáciu v navonok zložitej forme. „Milanova téma“ tvorí jadro expozície sonátovej formy, strohý, prerývaný pulz kontrabasov signalizuje nástup prvej passacaglie s Omayrinou témou, ktorá zasa tvorí plynulý prechod do rozvedenia s vrcholnými fázami konfliktu (Dies irae, Tuba mirum, Rex tremendae) a reprízy (Confutatis) – tu je koncertantný princíp rozvinutý naplno, mimoriadne nároky na virtuozitu a metrorytmická komplexnosť však boli pre Milana Paľu viac zaujímavou výzvou než prekážkou. Nádherným okamihom je nástup nasledujúceho interlúdia, kde všetko dramatické napätie nahromadené v sonátovom konflikte akoby prúdom „odteká“ v dlhom decrescende položeného diatonického klastra. Je to prechod do tichej záverečnej časti: v Lacrimosa prednáša milanolo koncízny tvar „Milanovej témy“, ktorá v zdvojení glissandami orchestrálnych sláčikov vyznieva nežne a lyricky. Dochádza síce ešte k jednému zhusteniu sadzby a dynamickému zintenzívneniu, no len nakrátko, aby sa všetko uzavrelo v strette spájajúcej jednotlivé témy (Lux aeterna) a prechádzajúcej do sólovej kadencie. Libera me je tichou pripomienkou minulého, celkom na konci ostávajú znieť len v nekonečne „zavesené“ vysoké tóny – ako takmer nepatrný, no predsa prítomný lúč nádeje...
Milan Paľa, Marián Lejava a vynikajúci, s odovzdanosťou veci súčasnej hudby hrajúci brniansky súbor majú na konte ďalší exkluzívny titul, určený prednostne náročnému poslucháčovi. Či povedie k širšiemu etablovaniu milanola ako koncertného nástroja, zatiaľ ťažko odhadnúť, no určite je to veľmi dôležitý krok na tejto ceste.

promo video

 

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/cd-dvd-knihy-recenzie/1526-4-milanolo-concertos/



Aktualizované: 07. 09. 2018