Logo HŽ

Eugen Suchoň: Piesňové cykly

J. Benci, T. Kružliaková, S. Houda Šaturová, P. Bršlík, G. Beláček, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, M. Košik
Hudobný fond 2018

Piesňová literatúra a jej postavenie v dramaturgii našich „živých“ hudobných inštitúcií ostáva stále popoluškou. Platí to rovnako o svetovej aj domácej tvorbe. Väčšina osobností vokálnej interpretácie pritom práve v tejto forme umenia, zbaveného kostýmových či scénických doplnkov, cíti možnosť prejaviť svoje najintímnejšie pocity. Vie najsvojbytnejšie cizelovať výraz, pointovať syntézu slova a hudby. O to väčšmi potešilo nové CD vydanie piesňových cyklov Eugena Suchoňa, o ktoré sa pri príležitosti 110. výročia narodenia skladateľa postaral Hudobný fond.

Komponovaním piesní sa Suchoň zaoberal, hoc aj nie súvislo, po celý život. Jeho ambíciou bolo premietnuť ním zvolený výsek literárnych útvarov do hudby. Svojím prvým významným cyklom Nox et solitudo (1932) akoby anticipoval myšlienku Richarda Straussa a Huga von Hofmannsthala z o desať rokov mladšej opery Capriccio, že „slovo a hudba sú brat a sestra“. Dramaturgia CD ponúka Suchoňove piesňové cykly počnúc študentskými Bačovskými piesňami (1929) až po Tri piesne pre bas a orchester z roku 1984. Nová generácia interpretov, zväčša medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, rozširuje pohľad na autorov odkaz, ktorý bol doposiaľ na zvukových nosičoch ohraničený mantinelmi rokov 1955 a 2016 (Bohuš Hanák a Richard Šveda, obaja zhodou okolností v Bačovských piesňach v klavírnej verzii). Štúdiové či živé nahrávky profilových cyklov Eugena Suchoňa absentovali zväčša celé desaťročia.

Nie je poslaním recenzie CD analyzovať samotné diela (ich rozborom v booklete sa zaoberá Alena Čierna), ale zhodnotiť ich interpretáciu. Už samotný výber sólistov napovedá, že poslucháč dostáva daný repertoár v čerstvom a z hľadiska hlasových odborov pestrom pohľade. Basista Jozef Benci sa do mladíckych, folklórom silno ovplyvnených Bačovských piesní (orchestrálna verzia Zdenka Mikulu) zahĺbil s rešpektom pre ich kantabilnú vokálnu líniu, ale aj výrazový a náladový kontrast medzi jednotlivými, v tomto prípade do celku spojenými piesňami. Poníma ich svojím sonórnym basom disciplinovane a využíva aj nižšie dynamické odtiene (piano, decrescendo). Azda iba posledné tóny vo vysokej barytónovej polohe naznačujú spevákove hranice.

Hoci cyklus Nox et solitudo pre mezzosoprán a orchester je len o tri roky mladší, oveľa silnejšie identifikuje pero tvorcu. Cítiť v ňom dozrievanie v práci s melodickou líniou, inštrumentáciou a ich vzájomné prepojenie. Dokonca sólový hlas miestami akoby už anticipoval sopránový part Katreny z Krútňavy. Terézia Kružliaková vystihla baladickú, občas k melanchólii tiahnucu atmosféru a pojala cyklus s veľkým porozumením pre väzbu slova a hudby. Teplo sfarbeným, technicky bezpečne vedeným hlasom s vyváženými polohami odhalila nálady skladby, nevyhla sa ani vtipnosti výrazu a v zrozumiteľnej artikulácii podala vierohodný obraz o cykle, písanom na básne Ivana Kraska.

Prevažne v Prahe a v zahraničí pôsobiacej sopranistke Simone Houda Šaturovej pripadol cyklus Ad astra. Eugen Suchoň sa v ňom oprel o nie jednoduchý, v kontexte doby aktuálny „vesmírny“, no poéziu nestrácajúci text Štefana Žáryho. Sólistka sa ho zhostila svojím kultivovaným, mäkkým, obsažným lyrickým sopránom, schopným ponúknuť na jednej strane éterické piana, na druhej rozvinúť tón aj do dramatickejšej dimenzie. Aj u nej treba oceniť zrozumiteľnosť každého slova bez narušenia kantilény.
Tenorista Pavol Bršlík je interpretom cyklu Pohľad do neznáma na básne Petra Štilichu. S jemu vlastnou emočnosťou prejavu ho vystaval v širokom spektre farebných a dynamických odtieňov – od mezza voce po forte. Bršlíkov lyrický tenor naberá na objeme a tmavších farbách, no výrazové prostriedky veľmi dôsledne podriaďuje obsahu a poetike textu. V tomto cykle sa objavujú aj dramatickejšie miesta (nezapierajúce operné postavy Záboja či Ondreja), ktoré zvláda s technickou istotou aj v nepríjemnej prechodovej polohe.

CD uzatvára najnovší z cyklov, Tri piesne pre bas a orchester, na básne Miroslava Válka, Petra Štilichu a Jána Smreka. V podaní Gustáva Beláčka, vyspelého, kultivovaného a výrazovo plastického umelca, zaznievajú v plnej kráse a kovovom lesku tóny hlbokej basovej i vysokej barytónovej tessitúry. Každý z opusov je diferencovaný v kresbe nálady, vždy je dôsledný v kombinácii deklamačných a viazaných plôch, volí širokú škálu dynamiky.

Piesňová tvorba Eugena Suchoňa má vzácne vyrovnanú vokálnu a inštrumentálnu zložku, obe sa dopĺňajú, vytvárajúc dramaticky kompaktné celky. Rovnocenným partnerom sólistom je Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod taktovkou Maria Košika. Kvalitný, dynamicky tieňovaný a vo všetkých parametroch diferencovaný tón strážia najkompetentnejší hudobní režiséri a majstri zvuku nahrávajúcej inštitúcie.

Je neskromné želať si konečne aj nové štúdiové nahrávky Suchoňových opier (aktuálna bratislavská inscenácia koncom roka sedemdesiatiny oslavujúcej Krútňavy je hudobne i vizuálne nehodná živého DVD) v občerstvených obsadeniach?

Promo video

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/cd-dvd-knihy-recenzie/1565-eugen-suchon-piesnove-cykly/



Aktualizované: 07. 02. 2019