Košického gitaristu a výtvarníka Attilu Tverďáka som osobne spoznal len nedávno, celkom náhodou v období, kedy sa na svetlo sveta dostalo jeho debutové sólové CD. Člen zoskupení Žena s blchou či Urban Hudák (a mnohých ďalších) sa v júli, podobne ako ja, stal súčasťou Letnej akadémie VENI ACADEMY a jeho prítomnosť bola doslova neprehliadnuteľná. Album, ktorý nesie jeho meno a názov nástroja a je vyzdobený jeho vlastnými maľbami, tvorí skvelý pendant k „Attiho“ charakteristickému zjavu. No nielen to; tiež zachytáva kúsok aury prostredia, v ktorom sa zrodil – myslím si, že sotva by vznikol v takejto podobe inde, ako v atmosfére Košíc s ich dlhou tradíciou živého a svojbytného undergroundu. A je to pomerne odvážny počin – tak zo strany samotného gitaristu, ako aj košického vydavateľstva –, keďže ide o titul, ktorý sa zrejme nebude predávať v tisícových nákladoch. Hoci, ktovie...

Idea albumu sa zrodila po tom, čo Tverďák predviedol skladbu Ivana Buffu For Atti, pôvodne pre akustickú gitaru, v šamorínskej synagóge a organizátor tamojšieho festivalu (New) Music At Home Daniel Matej dostal nápad obdariť gitaristu celým radom jemu určených skladieb, no už pre elektrickú gitaru. A tak sa na albume stretli kompozície siedmich autorov: Daniel Matej, Boško Milaković, Juraj Vajó, Pavol Bizoň, Ivan Buffa a Peter Machajdík plus Luciano Berio, ktorého akustickú gitarovú Sequenzu XI Tverďák „pretlmočil“ do jazyka elektrickej gitary. Tieto mená garantujú mimoriadnu pestrosť temperamentov a skladateľských poetík, napriek tomu však dramaturgia albumu funguje ako jediné, takmer spojité „rozprávanie“ s navzájom kontrastnými epizódami.

Prvé miesto patrí skladbe E (for e. g.) iniciátora projektu a efekt zdanlivo poškodeného prehrávača tu pôsobí rovnako znepokojujúco ako pri spustení pred pár mesiacmi vydaného CD Memories of You, začínajúceho skladbou NICE toho istého skladateľa. Autorstvo Daniela Mateja je jednoducho neodškriepiteľným a okamžite identifikovateľným faktom. Nervný pulz pukotavého, skresleného ostinata vovádza do fantastického zachytávania rozhlasového vysielania zo susednej galaxie; prechádza k útržkom artikulovaného, no nezrozumiteľného prejavu v akejsi neznámej reči, až sa signál postupne vytráca.
Matejova skladba tu zastupuje vetvu „aktívnej“ hudby, plnej expanzívnej snahy o pomyselné vystúpenie zo sveta vymedzeného sústavou struny – snímač – zosilňovacia aparatúra (prípadne doplnená o efekty). Vetva „pasívnej“ hudby, naopak, zotrváva v týchto hraniciach a zužitkúva to, čo táto sústava ponúka – predovšetkým zaujímavé zvuky a krásu ich čistého bytia. Sem možno zaradiť skladbu Continuous Boška Milakovića. Venovanie Mortonovi Feldmanovi veľa napovedá o jej charaktere: staticky plynúce jednoduché súzvuky sú akoby navlečené na dlhej šnúre, existujú samy pre seba. Akordy a kordy Pavla Bizoňa obsahujú trocha viac drámy, aj tá sa však odohráva takpovediac „vo vnútri“ kompozičného materiálu – medzi temnými, disonantnými súzvukmi v hlbokých polohách, ktoré sa snažia nájsť spôsob vzájomnej koexistencie s jasnejšími tónmi vo výškach. Skúmať strunový nástroj ako zdroj zaujímavých zvukov, ruchov, ale aj celkom obyčajných tónov nabáda sólistu aj spomenutá For Atti Ivana Buffu. Presne to Atti aj robí, a moment, kedy sa v záplave „polozvukov“ (krásne slovko, ktoré pri opise skladby použil jej autor) vyšvihne až kamsi za hranice hmatníka, má punc trefne vyslovenej pointy.
Celkom mimo mojej letmo nadhodenej kategorizácie stojí Urban song for electric guitar, unprofessional vocal and possibly other improvising co-performer Juraja Vajóa. Odohráva sa tu akoby náhodný výstup s nesúvislým (slovensko-maďarsko-anglickým) monológom štamgasta v podniku na ktoromsi košickom sídlisku v skorých ranných hodinách. Improvizujúcim „co-performerom“ k Attilovmu schválne insitnému „polospevu“ je na live nahrávke zo šamorínskej synagógy klavirista Vladislav Šarišský (plus hlasy z publika) a výsledok ma spočiatku neobyčajne iritoval – tak ako ma väčšinou iritujú snahy skladateľa o „zachovanie prvku prekvapenia a neočakávaného zapojenia publika do hry“, čo bolo zámerom aj Juraja Vajóa. Po niekoľkých vypočutiach sa však moje vnímanie skladby zmenilo a dokázal som si v nej nájsť záchytné body – v spätosti verbálnych motívov s inštrumentálnymi líniami či konkrétnymi harmóniami, ktorá vytvára bizarnú, no predsa fungujúcu stavebnú logiku.

Je tu ešte neprehliadnuteľná Beriova Sequenza XI, fascinujúca, približne štvrťhodinová cesta objavovania možností (a limitov?) akustickej gitary. Attilov pokus o jej elektrickú verziu nevyhnutne znamená „sémantickú transpozíciu“ – elektrická gitara prináša celkom odlišný okruh asociácií a ten sa tak ľahko nedá „odfiltrovať“. Mám tiež pocit, že oproti pôvodnej verzii sa trocha stráca účinok kontrastu medzi dynamicky exponovanými a tichšími úsekmi a vo virtuóznych behoch má, pokiaľ ide o čistotu artikulácie, akustická gitara jednoznačne navrch. Na Attiho Sequenzu sa však dá hľadieť aj trocha inak – cez prizmu improvizovanej hudby. Vtedy dostáva rovnakú estetickú legitimitu ako dobre predvedená, koncentrovaná improvizácia. V podobných intenciách vnímam tiež záverečnú trojčasťovú kompozíciu LET Petra Machajdíka: ako sugestívnu improvizovanú hru sústredenú vždy okolo jednej, maximálne dvoch zvukových situácií. A s podmanivým, permanentne prítomným ruchovým „obalom“ alikvótnych tónov.
Unikátny projekt – koncepciou aj konečnou realizáciou. Ak by som mal odhadnúť, u akého typu poslucháča môže zaznamenať potenciálne najväčší ohlas, zrejme by som parafrázoval názov jedného slávneho albumu Dizzyho Gillespieho: „for non-musicians only.“ Hoci, ktovie...

 

Aktualizované: 11. 05. 2020
x