Logo HŽ

Franz Liszt - Via crucis, Johannes Brahms - O Traurigkeit, o Herzeleid

AP Projekt 2006

Musica vocalis
P. Mikuláš, G. Beláček, J. Pastorková, K. Zajíčková,
P. Noskaiová, M. Majkút, I. Valentovič, Branislav Kostka, dirigent
Stanislav Šurin, organ


Trh s nahrávkami je presýtený veľkým množstvom zvláštnych, zabudnutých a raritných diel. Sú medzi nimi významné, menej významné i bezvýznamné skladby. Via crucis F. Liszta je však dielo, ktoré si zasluhuje pozornosť interpretov i milovníkov hudby. Preto je potrebné kladne hodnotiť výber interpretov i vydavateľský počin agentúry AP Projekt, ktorá toto raritné dielo vydala. Liszt je verejnosti známy predovšetkým ako tvorca klavírnych skladieb a symfonických básní. Jeho diela, vytvorené v posledných desiatich rokoch života, sú známe len širšiemu okruhu znalcov. Do Lisztovho posledného tvorivého obdobia patrí aj Via crucis. Skladba je pozoruhodná tým, že predstavuje nový spôsob uchopenia duchovného obsahu pašií, ktoré Liszt hudobne rieši sledom autentických hudobných obrazov, hudobnej reflexie duchovného textu a používaním hudobných citátov. Pozoruhodná je progresívnosť harmónie – od Lisztovho symbolického intervalu – tritonu až po uvoľňovanie harmonických vzťahov, ktoré sa objavuje v 2. polovici 19. storočia. V tomto je skladateľ nielen novátor, ale nepochybne v súčasnosti stále nedocenený.

Spôsob, akým Liszt použil textové úryvky, harmonické progresie, redukciu hudobných tvarov, možno označiť za invenčnú askézu, ktorej výsledkom je mystická atmosféra diela. Nahrávku ako celok charakterizuje zodpovednosť prístupu a istá strohosť prejavu. Ten je umeleckým zámerom, ktorý slúži pretlmočeniu mystéria pašií. V atmosfére prevažujúceho striedmeho lyrizmu dochádza k vypätým chromatickým výbuchom len na miestach, kde sú z hudobnovýrazového hľadiska potrebné. Výkony sólistov sú medzi sebou a vo vzťahu k zboru výrazovo i zvukovo vyvážené. Celé dielo je ponímané v rovine zduchovnenej abstrakcie, ktorá konvenuje s estetikou chrámovej hudby 2. polovice 19. storočia. Vzťah medzi významom textu a zhudobnením sa tak posúva od subjektívneho uchopenia k všeobecnému významu. Dramatickejší tón zaznieva len pri troch pádoch Krista pod krížom. Nasledujúca Stabat mater pre soprán a alt je interpretovaná takmer ľudovo, čím v hudbe zobrazené martýrium dostáva ľudskú bezprostrednosť.

Úvodná scéna pre organ a zbor Vexilla regis prodeunt otvára scénu hymnom v slávnostnej zdržanlivosti, takmer na hranici asketickosti. Naproti tomu 12. zastavenie Ježiš zomiera na kríži pre barytón, soprán, alt, zbor a organ poskytuje priestor pre výraznejšiu expresiu. Interpreti sa pridržiavajú tempového označenia Andante non troppo, Lento—Andante a docieľujú výraz zvnútornenej rezignácie. Od tohto úseku až po záver dodržiava dirigent výrazovú rovnováhu bez výkyvov, čo je umocnené organovými sólami, ktoré sú skladateľom duchaplne umiestnené na dramaturgicky významných miestach a náročné na interpretáciu. Organista sa správne zdržiava akejkoľvek koncertnantnosti a spolieha sa na účinok farby nástroja. Chorálová predohra a Fúga Johannesa Brahmsa dobre zapadajú po 14. zastavení Ježiša ukladajú do hrobu. Vhodne dotvárajú, uzatvárajú príbeh pašií a poskytujú priestor pre kontempláciu. Výslednú podobu raritného umeleckého počinu dopĺňajú text A. Rajterovej a reprodukcia expresionistického obrazu Leopolda Tekela (1902—1975), ktorý v grafickej úprave CD využil Radoslav Marko.




Aktualizované: 25. 07. 2016