Logo HŽ

Hrochoť

Paľáčovci a ich priatelia - Cultura Ethnica 2013

Po nahrávkach z Očovej z roku 1958 vydalo o. z. Cultura Ethnica album Hrochoť – Paľáčovci a ich priatelia. Ostaneme teda na Podpoľaní, a ak je veľkou zásluhou sprístupňovanie archívnych záznamov, nová pôvodná nahrávka je ešte väčšou udalosťou. Pre budúcnosť tak vzniká dokument o niečom, čo by inak ostalo nezaznamenané. Paľáčovci a ich muzika, to je svedectvo o našich koreňoch a o kontinuite kultúry, ale zároveň i o živej súčasnosti. Zo sprievodného textu etnomuzikologičky Alžbety Lukáčovej sa dozvedáme, že podľa tradície bol najstarším muzikantom paľáčovského rodu v 1. polovici 19. storočia Ridzáň, legendárny Cigán s ryšavými kečkami, ktorý bol aj chýrnym zbojníkom.

Stručný náčrt rodokmeňa Berkyovcov-Paľáčovcov pomôže aspoň trochu sa zorientovať vo vzťahoch tohto rozvinutého a na nadaných muzikantov bohatého rodu. Určite by bolo neobyčajne zaujímavé dôkladné porovnanie nahrávok súčasnej muziky s tými staršími. Zrejme najstaršie vznikli v roku 1952 na folklórnom festivale v Strážnici. Z rokov 1955–1956 existuje pomerne rozsiahla kolekcia nahrávok hrochotskej muziky, pripravená z iniciatívy Pavla Tonkoviča, ktorý kládol dôraz na vplyv interpretácie na šesťdierkovej píšťalke na hráčsku techniku a výraz hrochotských huslistov. Na novom CD hrajú Marcel Berky-Paľáč (prím, husle, husľová kontra), Dušan Berky-Paľáč (prím, husle), Vladimír Berky-Paľáč ml. (husle), Michal Zachar-Paľáč (violová kontra) a Vladimír Berky-Paľáč st. (kontrabas).

Spievajú šestnásti speváci, čo je úctyhodný počet. Z toho sú dvaja cezpoľní a tretí, Ondrej Selecký-Čajdes, sa predstaví aj ako fujarista. Jeho spev a „fujeranie” k sebe pasujú, ako sme to poznali u starých fujaristov. Je prirodzený, bez exhibicionizmu, do akého upadajú niektorí dnešní interpreti. Veď fujaru treba nechať pokojne vyrozprávať pesničku. Pri nahrávaní sa podarilo na minimum eliminovať atmosféru štúdiového prostredia, hoci ním bol aj dom kultúry. Akoby išlo o spontánnu zábavu a muzikanti a speváci zabudli na „cudzích” a ich mikrofóny. Táto spontánnosť vyniká pri rozkazovačkách, veď poznáme nahrávky, pri ktorých aj vynikajúci rozkazovači sklamú práve pre stiesnenosť z prostredia či ešte väčšmi preto, že ich niekto režíruje. Tento album je režírovaný s takým citom, že v ňom necítiť nijaké zásahy, a sama hudobná režisérka a dramaturgička Alžbeta Lukáčová priznáva, že nemal vopred určenú dramaturgiu.

K autentickej atmosfére prispieva aj prirodzený, nevypreparovaný zvuk nahrávok. Ľudová hudba sa dá interpretovať rôznymi spôsobmi. Aj technicky zdatní muzikanti hrajú často tak, že si človek povie: rovnako či podobne by to zahral aj iný, čo by vedel rovnako dobre hrať. Ale aj pri počúvaní nahrávok dedinských folklórnych skupín, ktorých členovia dobre ovládajú regionálny a miestny štýl spevu a hry, má človek niekedy dojem, že priveľmi cítiť, ako je to všetko nacvičené na javiskové predvádzanie. Práve tým sa často odlišujú nové nahrávky autentického folklóru od starých archívnych nahrávok. Muzikanti vždy cvičili, ani spievať sa nedá iba tak. Ale ľudová pieseň a hudba boli kedysi užšie späté so životom jej nositeľov. Tí si spievali a hrali najprv pre seba. U tých dnešných niekedy chýba práve pocit skutočne prežitého. Takéto tvrdenie neplatí o Paľáčovcoch z Hrochote ani o ich spevákoch. Práve to je na nich i na ich albume najcennejšie.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/cd-dvd-knihy-recenzie/766-hrochot/



Aktualizované: 23. 02. 2016