Logo HŽ

secret VOICE

E. Šušková, A. Mosorjaková, B. Dugovič, D. Kocián, Hudobný fond 2015

Uplynuli sotva dva týždne od krstu CD Daniela Mateja Memories of You a Daniel Matej sa do Klubu skladateľov vrátil znova – tentokrát ako krstný otec čerstvo vydaného albumu secret VOICE. Dôvod, prečo CD uviedol do života práve on, nespočíva len v tom, že je Šuškovej kolegom na PdF UK, ale najmä v myšlienkovej spriaznenosti oboch umelcov. Prítomnosť Evy Šuškovej na slovenskej scéne je doslova neprehliadnuteľná, no veľmi špecifickým spôsobom. Záber jej naštudovaní totiž siaha od Monteverdiho k Milanovi Adamčiakovi, no pritom prejavuje obdivuhodnú nezávislosť na „ťažiskovom“ repertoári, ktorý by človek automaticky očakával od absolventky spevu na VŠMU. Eva Šušková je skrátka „iná“; nielen repertoárovými preferenciami, ale aj charakteristickým zafarbením hlasu, osobnou charizmou a energiou.
Tieto kvality vynikajúco zachytáva aj secret VOICE, ktorý je hodnotným dokumentom aj preto, že prináša výlučne kompozície slovenských a (s výnimkou Ilju Zeljenku) žijúcich autoriek a autorov. Rodové rozlíšenie zdôrazňujem preto, lebo hoci hudba akoby plynula nepretržito, bez väčších predelov (dramaturgicky je album zostavený priam dokonale; prechody od jednej skladby k druhej sú také hladké, akoby sa boli autori medzi sebou dohodli...), „príbeh“ albumu sa odohráva v dvoch kontrastných rovinách. Tie reprezentujú práve diela žien-skladateliek a mužov-skladateľov. Nie je to kvôli nejakým rodovým stereotypom, skôr si myslím, že to vyplynulo akosi spontánne z charakteru hudobného materiálu, podobne ako skutočnosť, že v „ženských“, kompozíciách speváčka spolupracuje s flautistkou Andreou Mosorjakovou, kým v tých „mužských“ si ako hostí prizvala Braňa Dugoviča (basklarinet) a Dalibora Kociána (vibrafón).


Silná (hoci celkom nezámerná) spriaznenosť sa prejavuje medzi prvými dvoma dielami z pera dvoch charakterovo odlišných autoriek. Dôvodom je silný folklórny akcent: Iris Szeghy si vo svojej Meadow Song za východiskový materiál berie krásnu trávnicu Hrabala, hrabala, Viera Janárčeková v zbierke Spievanky, spievanky cituje osem známejších i menej známych ľudových piesní v ich pôvodnej podobe. Obe autorky pridávajú flautový sprievod. U Szeghy je altová flauta rovnocenným partnerom speváckemu hlasu, ktorého líniu často kánonicky nasleduje, znásobuje jeho expresívne volanie, kým sa „nevykľuje“ melódia piesne a neodkryje sa význam slov... U Janárčekovej flauta chvíľu „obkresľuje“ harmonický pôdorys (s množstvom „okoreňujúcich“ cudzích tónov), chvíľu imituje pastiersku píšťalku, inokedy fujaru alebo husľový duvaj, neraz s dávkou humoru a muzikantskej duchaplnosti, či už motivovanej vtipnosťou textu alebo hybnosťou ľudovej melodiky. Veľmi silný dojem vo mne zanecháva svojský koncept aj expresivita skladby Odchádzanie Lucie Koňakovskej. Spev bez slov (dokonca bez asémantických slabík, po ktorých so záľubou siahli najmä mužskí autori zastúpení na albume) aj part basovej, resp. altovej flauty je traktovaný čisto lineárne a zásadne monodicky. Hojdavá melódia flauty sa strieda s naliehavosťou mantricky sa navracajúceho volania ľudského hlasu s výrazným motívom prázdnej kvinty a frygickou modalitou. Navzájom si uvoľňujú priestor, takmer vôbec nezaznievajú spoločne. Záverečné „pohmkávanie“ v hrudnom registri („len tak pre seba, odchádzajúco“, ako udáva autorka) pre mňa osobne patrí k najsilnejším momentom albumu. Jediné, čo mi chýba, je trocha výraznejší kontrast medzi miestami označenými pokynmi „hystericky“ a „pokojne“, čo však netreba brať ako výčitku.


Mužské kompozície spája výrazný prvok surrealistickej (postmodernej?) hravosti, nezáväznej ľahkosti pohrávania sa s jazykom, s miznutím významu slov, so zvukovou kvalitou hlások a slabík. Či už ide o Zeljenkov Rozmar pre ženský hlas a basklarinet, Slová Tomáša Boroša, kde sa speváčka sprevádza sama na Orffovom inštrumentári, alebo akrobaticky virtuózne The Four Agreements Ivana Buffu, v ktorom perkusívne zvuky imituje samotný spevácky hlas, k slovu sa dostáva dada. Oceňujem, že interpretácia týchto diel poslucháčovi necháva otvorené možnosti ich recepcie – dada môže znamenať ironizujúci postoj zo strany autora, ale aj snahu o komunikáciu závažných posolstiev, ktorá sa deje v náznakoch a hádankách, aby sa predišlo banalizácii. Podobne nejednoznačný pocit mám zo záverečnej pesničky Chlad pomáha Martina Burlasa. Balansovanie na hranici skoro insitne pôsobiacej (harmonickej, rytmickej, verbálnej) jednoduchosti a zároveň mŕtvolný závan pochybností tvoria onen neodolateľný burlasovský „absurdný kontrapunkt“, ktorý som vychutnával plnými dúškami aj pri nedávnej premiére jeho Spam Symphony. Jediné, čo môžem povedať s istotou, je, že vokálny prejav Evy Šuškovej je vo vzťahu k autorovej poetike absolútne autentický. A keď hudbu nakoniec definitívne pohltí narastajúci elektronický šum (chyba nie je vo vašom prehrávači...), dojem je úplne dokonalý.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/cd-dvd-knihy-recenzie/795-secret-voice/



Aktualizované: 08. 02. 2016