Československé komorné duo (ďalej len Duo) založili v roku 2004 absolventi JAMU v Brne huslista Pavel Burdych, rodák z Červeného Kostelca, a klaviristka Zuzana Berešová, pôvodom z Pavloviec nad Uhom. Duo v priebehu niekoľkých rokov dosiahlo solídnu profesionálnu úroveň a dnes patrí k často pozývaným hudobným „telesám“ nielen na území bývalého Československa, ale aj inde v Európe, najmä v Nemecku. Päťdesiat koncertov za rok 2012, to hovorí samo za seba. V réžii Českého rozhlasu vznikla nahrávka s – ako inak – česko-slovenským programom.
Necelých 20 minút prvých štyroch trackov patrí Sonáte g mol pre husle a klavír op. 12 Mikuláša Schneidra-Trnavského z roku 1904. Na úvod treba vysoko oceniť snaženie Dua o popularizáciu pôvodnej slovenskej tvorby. O to viac, že hoci novosťou hudobného jazyka táto sonáta výrazne zaostáva za aktuálnymi tendenciami doby, svojím melodickým a výrazovým bohatstvom prezrádza rukopis silnej a zrelej osobnosti. Interpretáciu Dua charakterizuje zdravá vyváženosť bez akýchkoľvek extrémov, prirodzená hudobná inteligencia, jadrná zemitosť, inde zasa expresívne teplo Burdychovho tónu a skromnejší, viac zdržanlivý prístup Berešovej. Tempové pomery sú adekvátne, dynamické rozpätie taktiež a aj výrazové kontrasty v podaní Dua sú zreteľné. Rád by som vyzdvihol snivú poéziu pomalej časti, zároveň však chcem spomenúť aj očakávanie väčšej pregnantnosti, dynamickosti pri stvárnení daktylovej témy, ako aj celého záverečného ronda.
Ďalších 14 minút je na CD vyhradených pre Sonátu Rosenberg od Petra Machajdíka, medzinárodne úspešného slovenského skladateľa žijúceho už 18 rokov v Berlíne. Ide o skladbu, ktorú Duo aj premiérovalo, a tak je samozrejmé, že ju dokáže tlmočiť s hlbokým porozumením až identifikáciou. Ako priznáva sám Machajdík na svojej webstránke, komponuje prevažne meditatívnu hudbu. Takou je aj Sonáta Rosenberg a hoci s minimalizmom koketuje, nie sú jej cudzie ani dramatické momenty a prvky tradičnej hudobnej logiky. V podaní Dua si možno nerušene vychutnať najmä zvukovo krehké, farebne rôznorodé a emotívne účinné plochy.
Posledných 25 minút na disku zaberá Sonáta pre husle a klavír F dur op. 57, jediné explicitne sonátové dielo Antonína Dvořáka. V prípade interpretácie tejto skladby by bolo namieste viac odvahy a veľkorysosti smerom k širšiemu dynamickému rozpätiu a pestrejšej výrazovej farebnosti. Najmä klavírny part vyznieva priveľmi ako sprievodný, pričom kompozične je rola klavíra a huslí vyvážená. Berešová prejavuje málo iniciatívy, drží sa príliš v pozadí a aj jej frázovanie by mohlo byť plastickejšie. No myslím si, že v tejto sonáte je podstatne viac muzikantského potenciálu, ako nám nahrávka prezrádza – netýka sa to len zvuku, ale aj markantnejšej artikulácie, možného agogického ozvláštnenia, súhry dvoch nástrojov a celkovej dynamickosti. Nepochybujem však o tom, že ďalší profesionálny rast Dua posunie aj prednes Dvořákovej Sonáty do vyšších sfér dobývajúcich umelecký Olymp.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.