Počúvam každý deň, dalo by sa povedať, že každý jeden okamih môjho života je naplnený počúvaním. Ako spisovateľ počúvam aj zvuky, ľudské hovory, kadenciu viet, obrazotvornosť, ktorá sa odieva do prímerov a asociácií... Možno preto, že slovo je také tiché, bezhlučné a neviditeľné, potrebujem ako protiváhu niečo hmotné, čo má svoju frekvenciu a tón, čo zaznie a zvučí. Samozrejme, najviac a najinšpiratívnejšieho toho nachádzam v hudbe, aj keď značná časť hudby, ktorú počúvam, si už vyžaduje inú definíciu. Pretože moje priehradky bývajú označené ako experimental, weirdo, obscuro, outsider, avantgarde, underground, innovative, alternative, intuitive, other...

Dokonca by som mohol povedať, že absolvovať nejaký ľubozvučný klavírny koncert v akomsi moll od populárneho romantického skladateľa pre mňa znamená väčšiu poslucháčsku námahu, ako vypočuť si kompozíciu neľubozvučných strojových zvukov. Začal som si, zatiaľ sám pre seba, vytvárať stále sa rozširujúcu databázu skladateľov, ktorých syn a otec Slabí označili za „inú hudbu“.

Do dnešného dňa mám v nej 25 930 položiek, čiže mien skladateľov alebo hudobných ansámblov, ktoré vytvárajú inú hudbu, akú si vyžaduje väčšinové poslucháčstvo. Prirodzene, nie všetko z toho som počul na vlastné uši. Mnoho opusov je nedostupných. A po niektorých skladateľoch ostal len ich čudesný život a legenda... Povesť je dokonca niekedy zaujímavejšia ako samotné dielo. Ale svojím spôsobom je aj ona súčasťou diela, vytvára jeho metafyzické vnútro, tak ako rukavica je rovnocenne tvorená svojou vonkajšou i vnútornou plochou. Možno ste zbadali, že sa zdráham uvádzať konkrétne mená, názvy, skladby... Je ťažké pre mňa rozprávať o hudbe, ktorá je taká neviditeľná a pracujúca na hranici večnosti a efemérnosti. Som skeptický voči informácii, že napríklad súbor Zzznrrr vytvára zaujímavý prejav.

Alebo že som mal zážitok z objavu „speváka“ Jandeka, ktorý sa pohybuje na hraniciach intuitívneho a outsiderského priestoru. Celé desiatky cédečiek si nahral doma a pohŕdajúc celým know-how hudobného priemyslu (pretože dnes už aj underground má svoju obchodnú stránku), posielal prípadným záujemcom na podomácky napálených nosičoch svoju hudbu do celého sveta. Jeho tvorbu by som nazval hudobným grafomanstvom, pretože navŕšil stovky piesní, často sa monotónne opakujúcich či prechádzajúcich jedna do druhej.

Iným príkladom takejto hudby je performerka a zvuková umelkyňa Pamela Z. Pracuje so zvukmi, ktoré niekedy konvenčne nazývame hudbou či spevom rovnako s posvätným zanietením, ako istým pohŕdaním, aké pozorujeme u remeselníka rutinne ovládajúceho svoj nástroj. Vôbec množstvo zvukových fragmentov, ktoré dennodenne počúvam vytvárajú ľudia, ktorí sami seba nenazývajú skladateľmi, interpretmi či hudobníkmi. Napriek vytváraniu termínov performer – predvádzač cítime, že sú to len pomocné pojmy, ktorých obsah je ambivalentný a elastický. Dôležitými sa pre mňa stali osobnosti, ktoré nepociťovali potrebu zaškatuľkovania, uväznenia do jedného štýlu či smeru.

Oní hudobní chameleóni, o ktorých experti s dešpektom tvrdili, že sú nevyhranení, amorfní, že nemajú vlastnú tvár, svoj štýl. Ako u prvého som to zbadal – ešte hlboko v dospievaní – u Stravinského, ktorého extenzívny rukopis ma vtedy fascinoval. Nevnímal som jeho prechody a jednotlivé vrstvy, bral som celé jeho dielo vrátane života, starnutia jeho tváre ako jednoliate a celistvé Dielo. Neskôr som objavil Scelsiho, ale aj Moondoga, Schlippenbacha, ale aj Jada Faira, Franka Zappu, Satieho... Naozaj tu nejde o mená. Meno sa v dnešnej situácii stáva aj tak iba osobným logom a v prípade autorov ochrannou značkou. Odkedy som počul tony prázdnej hudby, nad ktorou bolo podpísané nejaké zvučné logo, verím najmä v osobný, jedinečný a okamžikový zážitok.

Ten mi poskytuje známe meno rovnako ako pouličný muzikant, dieťa vyšinuté zo systému hudobného vzdelávania či outsider, ktorý má psychické problémy... Parafrázujúc výrok Jozefa Hanáka – Ďodáka, ktorý sa objavoval na zadných stranách obalov niektorých platní bývalého obdobia ako Jozef Hanák – harmonika, som presvedčený, že „hudby sú len jedny“. Každý deň mi poskytuje množstvo dôkazov na overenie tejto gnómy.

Daniel Hevier (1955) je básnikom, prozaikom, textárom, dramatikom, scenáristom, autorom literatúry pre deti a mládež. Pôsobil ako šéfredaktor vydavateľstva Mladé letá, od roku 1991 vedie vlastné vydavateľstvo HEVI, v ktorom vydal viac ako 100 titulov.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x