Logo HŽ

...textár Peter Uličný

Ešte pred takými piatimi či desiatimi rokmi by som rubriku s týmto názvom určite nezačal 70. rokmi minulého storočia (v ktorých som prichádzal do puberty) a vymenúvaním kapiel, ktoré ma vtedy vystreľovali do vesmíru. Lenže pomaly sa ocitám v podozrivom veku, aký človeka núti čoraz častejšie prepadať sentimentálnemu oprašovaniu spomienok napríklad na časy, kedy dlhé vlasy predstavovali príslušnosť k „neprispôsobivej“ sorte občanov a slovíčko „bigbít“ znamenalo čosi ako vierovyznanie.   Áno, v tých časoch, keď sa môj osobný letopočet ešte končil príponou „-násť“ sme boli v triede rozdelení na „párplistov“, „sabaťákov“ a „zepelínistov“. Priznám sa, že nikdy som nevedel presne povedať, do ktorého z tých táborov vlastne patrím, lebo skladba Child in Time od Deep Purple ma nadnášala rovnako intenzívne ako Stairway to Heaven od Led Zeppelin či Paranoid černokňažníkov menom Black Sabbath.

Dnes sa v mojom prehrávači v rámci hudobných spomienok najčastejšie točia disky od „Zepelínov“, takže po toľkých rokoch som konečne zistil, do ktorého tábora vlastne patrím, ale najmä, že tá muzika sa dá počúvať dodnes (samozrejme, nahlas). Spomínané 70. roky mi pochopiteľne spríjemňovalo množstvo ďalších kapiel: Pink Floyd, Yes či Emerson, Lake & Palmer, pretože rokmi sa môj vkus čoraz viac prechyľoval od ťažkotonážneho bigbítu smerom k záležitostiam, ktorým sa trochu vznešene hovorilo art-rock.  

Potom prišli 80. roky a ja som zostal zaskočený, pretože rocková hudba zrazu obrástla pračlovečou srsťou (heavy metal), o slovo sa začalo hlásiť blazeované elektronické nariekanie (Depeche Mode a spol.) a k tomu všetkému mi zrazu chýbali sluchové súradnice. Tak som v podstate zaplesol dvere za celým tým rockovým zverincom a začal objavovať iné muziky. Keď hovorím iné, mám na mysli ozaj pestrú zmesku. Už som nepotreboval škatuľku s nápisom presne označujúcim hudobný žáner. Išlo o to, aby tá muzika čosi urobila s mojím časopriestorom (čo dúfam neznie príliš ezotericky). Na zdesenie svojich blízkych a okolia som v priebehu nasledujúcich rokov objavoval a stále objavujem napríklad performerku so štvoroktávovým hlasom cirkulárky Diamandu Galás, podivuhodných melancholikov Dead Can Dance, minimalistov Phila Glassa a Geoffa Smitha a neskôr trebárs eklektikov Massive Attack, ale aj speváčku Björk, autorov vážnej hudby Arvo Pärta, Krzysztofa Pendereckého, Wojciecha Kilara a všeličo iné...

A keď sa mi jedného dňa predsa len zacnelo aj po dunivých rockových riffoch, nemusel som navštíviť hudobný antikvariát: s radosťou som totiž skonštatoval, že od 90. rokov minulého storočia sa aj v tejto muzike začalo zopár kapiel hlásiť k odkazu velikánov 70. rokov, a tak som si mohol znovu zadupkať pri kapelách King´s X, Alice in Chains či Living Colour, hoci dnes nachádzam zvláštny pôvab najmä v tzv. postrockovej muzike a kapelách ako Paatos, Anathema, Gathering, Klimt 1918, Antimatter... K najčerstvejším objavom patria zvukoví experimentátori a „chemici“ The Future Sound of London.   Aby z toho o chvíľu nebol telefónny zoznam, pomaly končím. Zajtra ma čaká výlet do Prahy a do „debilníka“ som si pred chvíľou napísal pár mien a názvov, ktoré musím v miestnych CD obchodoch a second handoch vyhrabať a zakúpiť. Spomeniem len prvé tri: spoločný album speváčky Anny Marie Jopekovej a Pata Methenyho, čokoľvek od Portugalcov Madredeus a starú bigbítovú vykopávku zo 60. rokov menom Atomic Rooster.   P.S. Nad tým všetkým (či mimo toho) zostávajú stále The Beatles – hoci neviem, či sa o ich hudbe dá povedať, že ju počúvam: vniká do mňa totiž všetkými pórmi tela či dokonca akosi mimozmyslovo. Tá hudba je zo mňa kedykoľvek schopná urobiť najšťastnejšieho Blázna (na kopci)...

Peter Uličný (1961) po absolvovaní Filozofickej fakulty UK publikoval v periodikách so zameraním na literatúru, kultúru a životný štýl (Slovenské pohľady, Dotyky, Kultúrny život, Kankán, Fantázia, InZine). Ako textár autorsky spolupracoval s osobnosťami slovenskej populárnej hudby (A. Šeban, R. Müller, M. Greksa, P. Habera...). Vydal zbierku piesňových textov Klaun v maske človeka (LCA 1997), knihu rozhovorov s Mariánom Vargom O cestách, ktoré nevedú do Ríma (Slovart 2004), participoval na antológii nonsensovej poézie Naháňačka áut (Hevi 1993) a „kolektívnom románe“ Vlastnou zbraňou zblízka (LCA 2002).




Aktualizované: 28. 06. 2016