Logo HŽ

... spisovateľka Mária Ferenčuhová

Zdá sa mi, akoby som odjakživa počúvala cudzími ušami.

Ako dieťa som nemala veľmi na výber: najčastejšie som sa o priestor delila s rodičmi a tak som počúvala to, čo hovorili i počúvali oni. Nielenže mi tak formovali sluch i vkus, ale tým, že som nemala vlastný magnetofón, walkman ani gramofón, a dokonca ani vlastnú izbu, nemala som k dispozícii ani nijaký intímny priestor, ktorý by som mohla kolonizovať „mojimi“ zvukmi alebo hudbou. A tak sa mi môj zrak stal osobným, egoistickým zmyslom, ktorý sa dal v tichosti používať aj na verejnosti (pozorovať, hltať očami, privierať oči, zatvárať ich, odvracať, veď očami sa dalo robiť všetko, čo sa mi len zapáčilo, hoci niekedy nasledovali výchovné poznámky typu: „Mária, neciv tak, nepatrí sa to!“), zatiaľ čo sluch sa spojil so spoločenstvom, spoluprežívaním, skrátka s empatiou voči druhým.

Možno aj preto som mala vždy tendenciu zaujímať sa o to, čo počúvajú moji najbližší. A niekedy som dokonca čiastočne preberala aj ich vkus. V puberte som konečne s kamarátkami obývala ich intímne akustické priestory zaplnené tou „ich“ hudbou: či už to boli Depeche Mode (nostalgia mi zostala dodnes, a tak som minulý rok aj so svojím mužom ochotne zmokla do nitky na koncerte na Interi), alebo tínedžerský pop typu Jason Donovan, Kylie Minogue či nebodaj New Kids on the Block. Neskôr som počúvala rovnakú hudbu ako moje lásky, vzory či dokonca ako môj vysokoškolský pedagóg.

Z tohto rôznorodého pradena referencií som si napokon vyskladala síce dosť heterogénny, ale (aspoň na prvé počutie) „môj vlastný“ zvukový svet. Nechýbajú v ňom Beatles, Pink Floyd či starý Genesis, David Bowie, Laurie Anderson alebo Serge Gainsbourg, ktorého som nenávidela aj zbožňovala, ale ani The Cinematic Orchestra, Jazzanova, prípadne DJ Shadow, Ian Brown, Kings of Convenience (tu sa už intenzívnejšie prejavuje vplyv môjho muža). No aj z detstva som si toho dovliekla peknú kôpku: zostala mi vášeň k Šostakovičovi a láska k Prokofievovi, nezaobídem sa bez Beethovena ani Chopina – aj hudobná škola na mňa mala vplyv...

V čase, keď som študovala v Paríži, sa môj záujem zase presunul k hudbe písanej pre film, prípadne vo filme použitej. Záverečnú prácu som písala o filmovej adaptácii Schönbergovej opery Mojžiš a Áron, ktorú nakrútila v roku 1975 radikálna dvojica experimentálnych filmárov Jean-Marie Straub a Danièle Huillet. Tam som sa už dôslednejšiemu uchopeniu hudby nemohla vyhnúť, bol to však osamelý pokus vyjadriť sa k hudbe aj po teoretickej stránke. Laické, niekedy priam naivné počúvanie hudby mi skrátka zostalo. A aj zvedavosť na to, čo počúvajú iní.

Napokon som sa po rokoch vstrebávania cudzích vplyvov začala cítiť ako samostatný jedinec, hoci do istej miery s prevzatým, a možno dokonca i trochu meštianskym hudobným vkusom. Preto, keď sa mi pred tromi rokmi narodil syn, cítila som sa v podstate zrelá na to, aby som zodpovedne kolonizovala jeho svet „svojou“ hudbou. Lenže sa tak nestalo. Môj syn odmalička prejavoval v akustickej oblasti dominantné sklony. Nešlo len o plač, ten najtypickejší zvukový prejav bábätiek, on si hudbu veľmi rýchlo začal vyberať sám.

Vo februári tohto roku sme boli na týždeň v Bologni, a keďže každú chvíľu pršalo, ukrývali sme sa pred dažďom do kostolov. Tam moje dieťa objavilo organ. A tak som sa opäť prispôsobila... Dokonca veľmi rada. Nielen preto, že vďaka synovej hudobnej vášni poznám skvelý spôsob, ako ho na chvíľu odstaviť od vylomenín (posadiť pred Youtube a pustiť mu hoci jednu z mnohých verzií Toccaty a fúgy d mol), ale najmä preto, že naživo – dokonca bez ohľadu na veľkosť organu – býva naše spoločné počúvanie hudby ozaj silným zážitkom. Stále teda počúvam cudzími ušami. A na vlastné oči vidím, aký veľký význam to má.

Mária Ferenčuhová (1975) vyštudovala filmovú scenáristiku, dramaturgiu, postgraduálne dejiny a teóriu filmu na VŠMU v Bratislave, neskôr na École des hautes études en sciences sociales v Paríži. Prednáša na FTF VŠMU a prekladá z francúzštiny (P. Virilio, A. Nothomb, J. Brenot). Prózu, poéziu a umelecké preklady publikuje v periodikách Fragment, Park, Host, Romboid, Vlna. Vydala básnické zbierky Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008) a filmovoteoretickú monografiu Odložený čas (VŠMU / SFU Bratislava 2009).




Aktualizované: 13. 01. 2015