Pravdu povediac, hudbu počúvam oveľa menej, než by som chcel. Počúvať ju popri niečom príliš nedokážem (to ma vyrušuje buď „tá hudba“, alebo „to niečo“) a na poriadne počúvanie si nejako neviem nájsť čas. Dokonca som si stále nestihol poriadne vypočuť posledné CD, ktoré som si kúpil – reedíciu Collegium Musicum a album holandskej skupiny 4Walls, ktorá ma zaujala na tohtoročnej Pohode.

A čo by som počúval, keby som počúval? Asi najmä jazz a takzvanú vážnu hudbu. Zrejme to vyzerá, ako keby som mal „vycibrený vkus“. Ale nemám. K jazzu som sa dostal cez rodičov a k vážnej hudbe – až sa to hanbím priznať – prostredníctvom výchovného koncertu. Výchovnými koncertmi som opovrhoval a ostentatívne sa na nich nudil, až kým nám raz nezahrali Ravelovu úpravu Musorgského Obrázkov z výstavy. Kým dovtedy ma symfonická hudba nechávala celkom chladným, zrazu som si mohol predstavovať jednotlivé obrázky, a to ma úplne vzalo. Od Musorgského cez Debussyho som sa potom dostal aj k iným veciam. Pomohla mi v tom séria Bernsteinových Koncertov pre mladých ľudí. Zrejme potrebujem, aby mi niekto povedal, čo všetko sa v tej hudbe dá počuť. Potom tam to „niečo“ počuť dokážem a páči sa mi to. K vážnej hudbe som pritom mohol nadobudnúť vzťah tiež už doma. Najhranejšou platňou u nás bola Mahlerova Šiesta symfónia, ktorú otec púšťal stále dokola. Vtedy som to vôbec nevnímal. Pokiaľ by som mal zvoliť nahrávku, ktorú som počúval najčastejšie, bola by to zrejme Mahlerova Piata symfónia. Okrem Mahlera mám veľmi rád Carla Orffa, Stravinského a vôbec ruských autorov, vrátane Čajkovského. A ešte Dvořáka, najmä jeho Violončelový koncert...

Čo sa jazzu týka musím priznať, že hoci ho mám rád, príliš sa v ňom nevyznám. Nikdy som nesledoval, čo sa deje vo svetovom jazze, kto patrí k veľkým menám súčasnosti a podobne. Keď som prvý raz počul u kamaráta The Voice od Bobbyho McFerrina, bol som nadšením celý bez seba. No keď som ho pár rokov predtým mohol naživo počuť v Bratislave, prepásol som ho, pretože som vôbec netušil, že nejaký Bobby McFerrin existuje... Mojou najobľúbenejšou jazzovou skladbou je asi Bourbon Street Jingling Jollies z Ellingtonovej New Orleans Suite. Tá je zároveň, aspoň myslím, najobľúbenejšou jazzovou skladbou mojej mamy. Takže tuším som naozaj nepadol ďaleko od stromu...

Ale aby to nevyzeralo tak, že som žánrovo vyhranený. Mne sa naopak páči, keď sa žánre miešajú a nie je celkom jasné, čo vlastne počúvam. Preto mám veľmi rád Ivu Bittovú, Šeherezádu, ako ju robí Marián Varga, Luskáčika v podaní Dukea Ellingtona či Beatles Goes Baroque Petra Breinera. Mimochodom, piesne od Beatles som počúval veľmi a rád. Ale aj iné – napríklad od Simona a Garfunkela, alebo Queen.

Úplne špeciálnou kapitolou sú české a slovenské pesničky, kde bez námahy rozumiem textom. Slová sú pre mňa dôležité. Pripadá mi zvláštne – aj keď poézii nijako zvlášť neholdujem – že pesničky so silným textom ma dokážu rozrušiť (a smiešnym textom rozosmiať) viac, než väčšina iných vecí. Takže Karel Kryl, Jaromír Nohavica, Karel Plíhal, Slobodná Európa, Živé kvety, bratia Jobusovci, Chiki-Liki-Tua, Horkýže Slíže... Určite som niekoho zabudol. Počúvam množstvo slovenskej hudby, čo by som na seba nikdy nepovedal. Asi to bude tým, že tie pesničky sú skutočne dobré. A veľmi dobrý je podľa mňa aj slovenský jazz.

Nakoniec nemôžem nespomenúť, že dosť počúvam našu Hanu ako cvičí na husliach a Karolínu, ako cvičí na zobcovej flaute. Nie je to tá najvzrušujúcejšia hudba, ale našťastie sú obe dosť šikovné, takže sa to dá počúvať. Vlastne je to tak, že často žasnem nad tým, čo tie dve baby dokážu. Asi to majú po mame.

Martin Mojžiš je vysokoškolským pedagógom teoretickej fyziky na MFF UK v Bratislave. Je autorom štúdií z fyziky elementárnych častíc, metodických príručiek, založil a niekoľko rokov viedol korešpondenčný seminár z fyziky pre študentov stredných škôl. Zároveň je redaktorom časopisu .týždeň, kam pravidelne prispieva populárno-vedeckými článkami.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x