Nahrávanie folklóru na území Slovenska XIII

Leo Hajek
Leo Hajek (Hayek) sa narodil 8. januára 1887 v Prahe, od roku 1889 žil vo Viedni, kde bol jeho otec vymenovaný za vrchného poštového inšpektora. Hajek vyštudoval fyziku a matematiku na Viedenskej univerzite, v roku 1909 obhájil dizertačnú prácu Koeficienty rozťažnosti hornín. V roku 1910 získal aprobáciu na vyučovanie matematiky a fyziky na gymnáziách a reálnych školách a s prestávkami pracoval v tomto odbore viacero rokov. V roku 1935 sa stal lektorom experimentálnej fonetiky na Filozofickej fakulte Viedenskej univerzity.
Hajek pôsobil 25 rokov v Archíve fonogramov a výrazne prispel k rozvoju technológie zvukového záznamu. V rokoch 1928‒1938 bol riaditeľom tejto inštitúcie, 30. júna 1939 bol z rasových príčin so spätnou platnosťou prepustený zo zamestnania (už od začiatku mája 1938 viedol archív národný socialista Walter Ruth).
Od anšlusu sa chcel Hajek vysťahovať do Veľkej Británie, až sa mu napokon podarilo so zvláštnym vízom pre akademických pedagógov vycestovať so ženou a dcérou do New Yorku. V USA pôsobil na univerzitách a na konzervatóriu (Ohio, Boston) a založil si dielňu na výrobu a opravu vedeckých prístrojov (Ohio, Massachusetts). V roku 1945 bolo Hajekovcom udelené americké občianstvo.
Po vojne dostal Hajek ponuku na návrat do funkcie riaditeľa Phonogrammarchivu vo Viedni. Tu medzitým už znovu pôsobil spomínaný Walter Ruth, ktorý sa vrátil z Juhoslávie zo zajatia. Hajekovci do Rakúska viac neprišli a po prezidentskej amnestii v roku 1948 sa Ruth stal riaditeľom archívu... Na prelome rokov 1958 ‒ 1959 sa Hajekovci presťahovali do Izraela; Leo Hajek zomrel 1. júla 1975 v Haife.
Vráťme sa však do rokov, keď vznikli Hajekove nahrávky slovenských piesní. Zbieraniu vojenských piesní sa už od roku 1915 venoval aj Béla Bartók. Zapísal ich (bez nahrávania) viac ako dvesto – napriek prekážkam, ktoré mu opakovane kládli do cesty jednotliví velitelia. V novembri 1915 sa obrátilo 6. oddelenie rakúskeho cisárskeho a kráľovského Ministerstva vojny na vedenie Phonogrammarchivu so žiadosťou o nahrávanie zbierky Soldatenlieder der k. u. k. Armee (Vojenské piesne cisárskej a kráľovskej armády). Úlohou poverili Lea Hajeka, ktorý sa v archíve už od roku 1912 zaoberal rozvojom nahrávacej technológie. Ministerstvo vybavilo Hajekovi potrebné vojenské povýšenie zo služby v domobrane na pyrotechnického kadeta ašpiranta pyrotechnika a určilo, ktoré regimenty sú vhodné na nahrávanie. Pri výbere bolo rozhodujúce najmä čo najširšie zastúpenie jazykov, ktorými sa hovorilo v monarchii a v pokynoch bola požiadavka „v prípade potreby čiastočne zmierniť texty vojenských piesní“.
Prvé nahrávanie sa konalo 19. 1. 1916 priamo v Archíve fonogramov (nemecké, rumunské a jedna maďarská pieseň). Ďalšie záznamy vznikli v Budapešti 29. 1. (srbochorvátske piesne v podaní bosnianskeho regimentu) a 1. 2. (maďarské piesne). Deviateho februára nahrával Hajek v Jágri české piesne, odtiaľ odcestoval do mestečka Orăştie (Szászváros) v Huňadskej župe v Sedmohradsku a 16. 2. 1916 tu nahrával slovenské piesne. Jeho ďalšími zastávkami boli Szombathely (poľské piesne), Radkersburg v Štajersku (friulské, talianske a slovinské piesne), Karlovac v Chorvátsku (chorvátske piesne), Judenburg v Štajersku (slovinské), Salzburg (nemecké) a Praha (nemecké, medzi nimi v nárečí z okolia Chebu). Záverečným miestom Hajekovho terénneho zberu bolo Bielsko v Haliči, kde nahrával 15. 4. rusínske piesne. Posledné nemecké vojenské piesne nahral Leo Hajek po návrate do Viedne 23. 4. a 3.5. 1916.
Pred samotnou akciou dostali velitelia príslušných práporov pokyny, v čom mala spočívať ich úloha pri nahrávaní. Ich povinnosťou bolo vybrať spevákov a nájsť osoby schopné správne zapísať texty a preložiť ich do nemčiny. Požiadavky na dôsledne vyplnené protokoly sa však často nepodarilo splniť. Inak je tomu s technickou kvalitou nahrávok – tu sa ukázali mimoriadne vedomosti a schopnosti Lea Hajeka, ktoré vynikli najmä pri nahrávkach skupinového spevu či nástrojovej hry. Hajekove nahrávky s úspechom využívalo aj Ústredie dejín hudby cisárskeho a kráľovského Ministerstva vojny, ktoré bolo založené v apríli 1917 a malo za úlohu pripraviť súborné vydanie vojenských piesní vo všetkých jazykoch Rakúsko-Uhorska, ale aj spevníky na praktické využitie.

V čase nahrávania mal Hajek k dispozícii už štvrtý model archívneho fonografu, teda prístroja, ktorý robil hĺbkový (vertikálny) záznam na ploché platne štandardného priemeru 15 cm. Kým model z roku 1901 mal 45 kg, model z roku 1905 už iba 17 kg a tento ešte o čosi menej, navyše sa dal lepšie a jednoduchšie ovládať. Štvrtý model bol už dostatočne overený v praxi a jeho najväčšou nevýhodou bolo, že na malé platne sa pri rýchlosti 70 otáčok za minútu, predpísanej na hudobné nahrávky, nevtesnali ani dve minúty záznamu. Zbierka obsahuje 84 fonogramov z 11 etnických prostredí (21 nemeckých, 2 friulské, 3 talianske, 6 chorvátskych, 7 poľských, 5 rumunských, 6 rusínskych, 7 srbochorvátskych, 6 slovenských, 9 slovinských, 4 české a 8 maďarských nahrávok).
Slovenský súbor predstavuje päť piesní v interpretácii 27-ročného veliteľa finančnej stráže Imricha Szabadffyho z Trenčianskeho Jastrabia. Sú to novouhorské verbunkové piesne z vojenského a vojnového prostredia, v ktorých nechýbajú ľúbostné motívy (V šírom poli strom zelení; Pri Prešporku, pri Dunaji; Tam hore lúčka zelená; Príď sa, milá, poďívaťi do tej kasárňe a aktualizovaná pieseň z čias tureckých vojen Hej, na Trenčanskom zámku, v ktorej je pôvodný turecký nepriateľ zamenený za Rusa). Na šiestej nahrávke je pochodová polka Ňedaleko lesa u vodi so zvukomalebným refrénom „drnki-brnki“ a makarónskym záverom „ajnc – cvaj – draj“. Túto pesničku spieva zbor a hrá dychová hudba trenčianskeho 71. pešieho pluku, ktorý mal už za sebou úspešné boje na východnom fronte a neskôr sa preslávil vzburou v Kragujevaci.

Je to jedna z dvoch nahrávok dychovej hudby v celej zbierke (inak sa v nej z nástrojov vyskytujú iba sólové husle a gitara), v druhom prípade ide o pochod bez spevu. Rovnako ako pri nahrávaní Imricha Szabadffyho, aj tu použil Leo Hajek ebenovú prenosku a väčší nahrávací lievik, čo očividne prinieslo aj vďaka vhodnému rozmiestneniu interpretov veľmi kvalitný výsledok. Nie je to len prvá slovenská nahrávka dychovej hudby, ale aj prvá nahrávka inštrumentálneho zoskupenia.
Kompletný súbor nahrávok Soldatenlieder der k. u. k. Armee vyšiel v roku 2012 už v druhom vydaní v rámci edičnej činnosti Rakúskej akadémie vied vo Viedni.

Karol Plicka a fonograf
V rokoch 1923‒1938 pôsobil v Matici slovenskej v Martine Karol Plicka ako zberateľ ľudových piesní. Na nahrávanie mal k dispozícii pravdepodobne ten istý fonograf, ktorý používal od roku 1901 Karol Anton Medvecký v Detve, v Beňuši, možno aj v Dobrej Nive, Babinej a v Sásoch, a po ňom ho azda využili aj niektorí ďalší zberatelia. O Plickových pokusoch s fonografom vieme len z jeho spomienkového rozprávania zaznamenaného na magnetofónovom páse v archíve Slovenského rozhlasu. Plicka sa pokúsil prístroj prenášať vlastnoručne do terénu (a iste pritom nenechal doma ani fotografický aparát a ďalšie potreby). Práve pre veľkú hmotnosť usúdil, že fonograf nie je na takého nahrávanie použiteľný.

Je pravdepodobné, že Plickove ojedinelé nahrávky na fonografických valcoch tvoria najmladšiu súčasť zbierky dodnes neprebádaných fonogramov (asi 150 jednotiek) uložených v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Karol Plicka sa zapísal do dejín nahrávania folklóru na Slovensku najmä v roku 1929 ako hlavný protagonista slovenskej časti veľkolepého podujatia Československej akadémie vied, pri ktorom boli použité gramofónové platne. Podľa dátumu Plickovho nástupu do zamestnania v Matici slovenskej a roku nahrávania spomínaných platní môžeme datovať Plickove fonogramy okolo roku 1925.

Gustav Adolf Küppers--Sonnenberg
Gustav Adolf Küppers (21. 5. 1894 Krefeld ‒ 30. 6. 1978 Müden, Örtze) bol synom hostinského, v roku 1914 zmaturoval na reálnej škole v Krefelde a zapísal sa na štúdium filológie na univerzite v Göttingene. Zároveň sa ako dobrovoľník prihlásil do vojenskej služby, v auguste 1914 sa zúčastnil na bojoch vo Francúzsku a o dva mesiace neskôr vo východnom Prusku, kde bol ťažko ranený a amputovali mu ľavú nohu. Túžba stať sa kňazom sa mu rozplynula, preto sa utiahol do údolia rieky Wietze neďaleko obce Müden. Rozhodol sa, že bude žiť blízko prírody a venovať sa poľnohospodárstvu, postavil si zrubový dom a priľahlú stráň pomenoval Sonnenberg, tento názov začal používať aj ako svoj pseudonym. V roku 1916 vydal básnickú zbierku Ich geh durch Nacht und Sonnenschein (Prechádzam nocou a slnečným jasom), po roku 1918 publikoval viacero prác o svojich skúsenostiach s poľnohospodárstvom a o sídelných formách v Nemecku.

Jeho gazdovstvo často neposkytovalo dostatok obživy pre rodinu so siedmimi deťmi, ktoré mal s prvou manželkou. Vďaka finančnému príspevku študentského podporného spolku sa dostal na univerzitu v Berlíne, kde v rokoch 1926‒1931 študoval národohospodárstvo. Od roku 1933 pôsobil Sonnenberg ako novinár na voľnej nohe. V rokoch 1935, 1937 a 1939 cestoval po juhovýchodnej Európe a zbieral materiál pre Národopisné múzeum v Berlíne. Podnikol tri cesty na Balkán na automobile Hanomag-Rekord, ktorý mu poskytol výrobca. Svoje skúsenosti opísal v prácach Dunajskí Švábi a ich prostredie (1935), Jednonožec za volantom – cesta po Balkáne – tri mesiace s hanomag-rekordom na ťažkých a najťažších cestách (1937) a i. Sonnenberg pôsobil aj ako rozhlasový reportér a počas 2. svetovej vojny, žiaľ, aj ako balkánsky referent na Vrchnom veliteľstve Wehrmachtu.
Okrem zbierania etnografických artefaktov sa Sonnenberg na cestách po Balkáne venoval aj nahrávaniu ľudových piesní a hudby pre Phonogramm-Archiv v Berlíne a napísal aj niekoľko článkov o folklóre. Keďže sa zaujímal predovšetkým o nemecké obyvateľstvo na Balkáne, najprv nahrával bez rozlišovania nemecké ľudové a umelé piesne. Neskôr náhodne zbieral a nahrával všetok materiál, s ktorým sa stretol na cestách, a nedostatok jeho odborného vzdelania sa prejavil aj na nedostatočnej dokumentácii. Napriek tomu je Sonnenbergova zbierka zaujímavým dokladom o pestrom zastúpení hudobných kultúr na Balkáne začiatkom 30. rokov 20. storočia. Koncom 2. svetovej vojny sa valčeky Gustava Küppersa-Sonnenberga spolu s ďalšími nahrávkami berlínskeho archívu dostali do Ruska, neskôr ich Phonogrammarchiv získal naspäť.
Sonnenberg nahral na fonografe berlínskeho archívu na Balkáne spolu 188 valčekov.

Na prvej ceste v roku 1935 nahral 103 fonogramov, v roku 1937 to bolo 39 fonogramov a v roku 1939 ďalších 46 fonogramov. Sonnenberg cestoval najmä po Srbsku, Macedónsku, Bulharsku a ďalších južných častiach Balkánu, ale pre nás je zaujímavá najmä jeho prvá výprava v roku 1935, keď cestoval po Slovinsku a nahrával v Blede, v Kočevji a v Ľubľane. V liste z 18. novembra 1935 riaditeľ berlínskeho archívu Marius Schneider upozorňuje Sonnenberga na skutočnosť, že archív nemá záujem len o nemecké piesne, ale predovšetkým o folklór domácich etník. Priebeh výskumov v roku 1935 sa dá rekonštruovať podľa číslovania valcov. Prvých 17 fonogramov bolo nahratých v Maďarsku a sú na nich zaznamenané maďarské piesne. Valce č. 18‒53 boli nahraté v rôznych častiach Báčky v Srbsku a sú na nich najmä ľudové, zľudovené a ponáškové piesne „dunajských Švábov“. Na valcoch č. 54‒62 sú macedónske, albánske a turecké piesne, nahraté v Skopje a v Ochride. Ďalšie nahrávky vznikli v pravoslávnom kláštore Visoki Dečani v Kosove, Čiernej Hore, Slovinsku a v Záhrebe, na niekoľkých miestach v poradí je  niekoľko valcov neidentifikovateľného pôvodu.

Sonnenberg používal na nahrávanie pravdepodobne fonograf Excelsior, ktorý bol veľmi vhodný na terénnu prácu – okrem toho to bol v tom čase v Nemecku takmer jediný dostupný fonograf (vyrábali ho v Kolíne nad Rýnom). Slovinský etnomuzikológ Drago Kunej predpokladá, že išlo o rovnaký prístroj, aký niekoľko rokov pred ním používal slovinský zberateľ Matija Murko. Valce č. 74‒85 nahral Sonnenberg v Slovinsku a sú na nich slovinské, nemecké, slovenské, české, chorvátske, srbské a rómske nahrávky. Slovinské ľudové piesne nahral v Blede 3. októbra 1935 na valce č. 74 a 75.

Tu vznikli pravdepodobne aj ďalšie nahrávky českých (č. 76 a 77) a slovenských piesní (fonogram č. 78). O interpretoch českých a slovenských piesní nie je známe nič. Drago Kunej predpokladá, že mohlo ísť o robotníkov, ktorí boli na prácach v Blede, ale takisto to mohli byť turisti z Československa. Ak vychádzame z týchto dvoch predpokladov, je asi rovnaká pravdepodobnosť, že na valci č. 78 ide o autentické pesničky z niektorej slovenskej obce, ako to môžu byť aj všeobecne rozšírené slovenské piesne, ktoré mohli zaspievať azda aj českí turisti.
Slovenský valček patrí spolu s dvomi českými medzi 50 fonogramov, ktoré boli donedávna považované za stratené. Neboli totiž inventarizované a po návrate z Ruska ich zamiešali medzi iné zbierky. Objavila ich v roku 2001 spolupracovníčka berlínskeho Phonogramm-Archivu Susanne Zieglerová, keď robila dôkladný prieskum celej zbierky. Spolu s ďalšími nahrávkami archívu tvoria súčasť zoznamu UNESCO Pamäť sveta. Výber Sonnenbergových nahrávok vydal Berliner Phonogramm-Archiv v roku 2011 na CD.
Sonenbergove nahrávky predstavujú najmladšie známe nahrávky slovenského folklóru na fonografických valcoch. Je však možné, že jestvujú aj novšie fonogramy, lebo maďarskí etnomuzikológovia používali fonograf až do 50. rokov, keď sa stal čoraz prístupnejším magnetofónový záznam. Na Slovensko vtedy chodili nahrávať maďarský folklór, ale často urobili aj nahrávky slovenského folklóru, ktorý ich zaujal – napríklad László Vikár nahral v roku 1956 v Heľpe 11 slovenských piesní, v Podhoranoch-Sokolníkoch 7 slovenských piesní a v Malom Kereši v Báčsko-malokumánskej župe v Maďarsku 7 slovenských piesní.


Rozprávanie o období nahrávania slovenského folklóru na fonografe uzatvárame prehľadom základných historických dátumov:

1900 – prvá nahrávka interpreta z územia Slovenska – nemecká ľudová pieseň v podaní neznámej speváčky z Bratislavy – nahral Léon Azoulay na Svetovej výstave v Paríži
1901 – prvé fonogramy slovenských ľudových piesní – nahral Karol Anton Medvecký v Detve
1903–1907 – prvé fonogramy z hornotrenčianskeho Považia a z Kysúc – nahral Márton Vikár
1906–1917 – nahrávky Zoltána Kodálya z podunajskej a nitrianskej oblasti, z Tekova, Hontu, Novohradu, Gemera a Abova
1906–1918 – nahrávky a zápisy Bélu Bartóka – najrozsiahlejšia zbierka fonogramov s najširším územným záberom z rôznych oblastí Slovenska
1906 – prvý fonogram slovenskej inštrumentálnej hudby – fujara, Ratkovské Bystré – nahral Béla Bartók
1909–1912 – Leoš Janáček, Hynek Bím a Františka a František Kyselkovci – Strážovské vrchy, Javorníky a terchovská dolina – prvé nahrávky viachlasného spevu
1913 – Jevgenija Liňovová – nahrávky viachlasného spevu z hornotrenčianskeho Považia a z Kysúc – prvé nahrávky na fonografe prispôsobenom na záznam viachlasného spevu
1916 – Leo Hajek – nahrávky vojenských piesní z okolia Trenčína – prvá nahrávka inštrumentálneho zoskupenia – dychová hudba trenčianskeho 71. pešieho pluku
okolo 1925 – prvé nahrávky Karola Plicku
1935 – najmladšie doložené nahrávky slovenských piesní na fonografe – zberateľ Gustav Adolf Küppers-Sonnenberg

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.