Logo HŽ

Louis Moreau Gottschalk (1829–1869)

„Kráľ klaviristov z Louisiany”

Ako 15-ročný prišiel z New Orleansu študovať do Paríža, kde spoznal Chopina a spolupracoval s Berliozom. Na európske pódiá priniesol autentickú hudbu z „Nového sveta”, ktorá adaptovala vplyvy černošských otrokov.

Z New Orleansu do Paríža

Louis Moreau Gottschalk sa narodil 8. mája 1829 v New Orleanse ako prvé zo siedmich detí Edwarda Gottschalka a Aimeé Bruslésovej. Ako dieťa bol ovplyvnený hlavne frankofónnou kultúrou svojej matky, no mal tiež blízky vzťah s černošskou opatrovateľkou Sally. V New Orleanse mal teda mladý Gottschalk jednoduchý prístup k rôznym typom zábavy a absorboval všetky hudobné vplyvy, ktoré mesto ponúkalo.
S hodinami hudby začal už vo veku štyroch rokov a jeho prvým učiteľom bol François J. Narcisse Letellier, ktorý podnietil jeho prvé verejné vystúpenie v divadle Théâtre d’Orléans, kde Gottschalk odohral ako sólista tiež vlastné variácie na karibský tanec La Cachucha. Krátko po koncerte navrhol Letellier Louisovým rodičom, aby poslali chlapca na štúdiá hudby do Paríža. Rodina Gottschalkovcov však mala finančné problémy, a tak usporiadali benefičný koncert na podporu mladého umelca. Ten mal úspech i priaznivý finančný výsledok. Louis Moreau Gottschalk sa v máji 1841 – vo veku 12 rokov – vydal do Paríža.
Gottschalkovou prvoradou ambíciou bolo štúdium na Parížskom konzervatóriu, no nebolo mu to umožnené z dôvodu ustanovenia zakazujúceho prijímať cudzincov.1 Túto nepríjemnú životnú skúsenosť neskôr komentoval takto: „Odmietli ma prijať bez toho, aby si ma vypočuli, pretože Amerika bola pre nich iba krajinou parného stroja.“ Iróniou je, že už o sedem rokov bola Gottschalkova kompozícia Bamboula použitá ako súčasť polročnej skúšky študentov konzervatória, pri ktorej sedel sám skladateľ ako člen komisie. Po neumožnení štúdia ho v hre na klavíri vzdelával Karl Halle, neskôr Camille-Marie Stamaty, žiak Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Kompozíciu Gottschalka vyučoval Pierre Maleden a spolu so Stamatym ho pripravovali na parížsky debut, ktorý sa konal 2. apríla 1845. Na koncerte bol prítomný aj Chopin, pretože súčasťou programu bol jeho Klavírny koncert e mol. Sestra Clara uvádza, že po vystúpení prišiel Chopin za jej bratom, vystrel pravicu a vyslovil vetu: „Podaj mi ruku chlapče, lebo myslím, že sa staneš kráľom klaviristov.“

Európska melodika – americká rytmika

Gottschalkove prvé skladby boli Ossian a Danse des ombres. Neskôr vznikli i prvé verzie skladieb ako Le Bananier, La Savane či povestná Bamboula. Ide nielen o prvú skladbu, ktorú autor skomponoval ako vlastnú hudobnú výpoveď, ale z historického hľadiska tiež o prvú významnú a „doložiteľnú“ umeleckú fúziu americkej a európskej hudobnej kultúry.
Krátko po ich dokončení začal navštevovať hodiny harmónie u Hectora Berlioza. V dobe vypuknutia revolúcie (júl 1848) bol prizvaný na vystúpenia do salónu patriaceho istému vplyvnému parížskemu maklérovi a tiež majiteľovi novín La Presse. To bol moment, kedy sa Gottschalk konečne dostal na vrchol parížskej spoločnosti a krátko na to dokonca odohral sériu koncertov s Berliozom. Počas pobytu v Clermont-sur-l'Oise, kam sa pre neustávajúce nepokoje uchýlil na pár mesiacov, začal Gottschalk „dolaďovať“ svoje hybridné africko-európske skladby – štyri kusy vydané spoločne pod pseudonymom Gottschalk z Louisiany. V týchto skladbách Gottschalk uplatnil mnohé kreolské melódie a africké rytmy, ktoré si pamätal z detstva v New Orleanse. Exotický cyklus sa neskôr stal známym ako Louisianské kvarteto a jeho vydavateľské načasovanie ani nemohlo byť lepšie. S príchodom romantizmu sa do popredia dostávajú umelci s netradičným prístupom ku kompozícii a vplyvmi z neeurópskych krajín.
V apríli 1849 dostal 19-ročný Gottschalk možnosť hrať na svojom prvom platenom vystúpení v parížskej Salle Pleyel. V programe mal Beethovenovu Sonátu cis mol „Mesačný svit“, Chopinovu mazurku a tiež autorskú Bamboulu. Časopis La France musicale napísal o mladíkovom úspechu: „Gottschalk sa svojím vystúpením umiestnil medzi najlepších skladateľov, ktorí kedy pre klavír komponovali.“

Cesty mladého umelca

V priebehu ďalších rokov Louis Moreau Gottschalk absolvoval niekoľko koncertov vo Francúzsku, Švajčiarsku, Belgicku a Taliansku. V rokoch 1851–1852 strávil 18 mesiacov v Španielsku, kam ho pozvala kráľovná Izabela II. Jeho úlohou bolo komponovať v miestnom španielskom štýle, kde ako skladateľ objavil funkčnosť španielskych tanečných rytmov. Z tejto inšpirácie vzišli skladby ako Tournament Galop. Tá je výborným príkladom Gottschalkovej klavírnej virtuozity a prepracovanej techniky. Vysoké tempo, množstvo melodických ozdôb i viacero závratných skokov spojených s chromatickými behmi ju robia veľmi efektnou.
Úspechy v Španielsku skončili 29. novembra 1852, keď Gottschalk náhle odplával späť do Francúzska. F. S. Starr píše, že skladateľ bol opakovane vyhostený samotnou kráľovnou. Dôvody tohto nariadenia nie sú známe. Po príchode do Paríža odcestoval do New Yorku. Návrat na americký kontinent popisuje A. E. Urhun takto: „Keď sa Gottschalk vrátil z Európy do Spojených štátov, našiel krajinu, v ktorej nepodporuje umenie a umelcov už iba šľachta, ale celá verejnosť.“ Gottschalk si dokázal získať obecenstvo a aj kritika ho hodnotila kladne. Miestne noviny Home Journal napríklad zaznamenali jeho debut z 11. februára slovami: „Spomenuli sme v článku dátum, pretože ten sa stane míľnikom v hudobnej histórii tejto krajiny a generácie, ktoré po nás prídu, budú oceňovať, že sme na tento dátum nezabudli.“
Po odohraní ďalšieho koncertu v New Yorku bol Gottschalkovi ponúknutý kontrakt v sume 20 000 dolárov viazaný na ďalšie verejné vystúpenia v meste, no na naliehanie otca zmluvu odmietol pre pochybnú cirkusantskú činnosť P. T. Barnuma, ktorý mu ju ponúkal. Aj napriek sume, ktorá by v dnešnej dobe zodpovedala čiastke 550 tisíc dolárov, to Gottschalk považoval za príliš podradné. Následne šiel na klavírnu súťaž do Philadelphie, kde získal prvé miesto a titul „kráľ klaviristov“, o ktorom rozhodla odborná porota aj z dôvodu „patriotického uchopenia americkej kultúry“ v jeho dielach.7 Celé spomínané „zaváhanie“ s Barnumom malo ale zakrátko dosť nepríjemné dôsledky. Gottschalk totiž po príchode do Spojených štátov nemal žiadne finančné príjmy. V ďalšej kariére mohol pokračovať len s pomocou mecenáša J. Chickeringa, ktorý splatil všetky jeho i rodinné dlhy.

Horúci kubánsky klavír

Po príchode do New Orleansu sa usadil v dome starých rodičov, no už onedlho, vo februári 1854, jeho cesta pokračovala na Kubu, kde boli predstaviteľmi vyššej sociálnej triedy Francúzi. Bol tu obklopený viacerými dobrými miestnymi klaviristami a tu sa stretol aj s Manuelom Saumellom, miestnym majstrom kubánskej hudobnej tanečnej formy zvanej contradanza. F. S. Starr poznamenáva: „Bol to práve Saumell, kto Gottschalkovi predstavil tento elegantný a pocitovo-subtílny hudobný žáner. Taktiež to bol Saumell, kto osvetlil tú lyrickú, synkopickú hudbu, ktorá bola neskôr práve vďaka Gottschalkovi prenesená od kubánskych majstrov k skladateľom ako Scott Joplin, Jelly Roll Morton, Artie Matthews a ďalším vynálezcom hudobného štýlu ragtime. Kubánsky spisovateľ Natalio Galan porovnáva stretnutie Saumella a Gottschalka so stretnutím Sokrata a Platóna, prípadne Buxtehudeho a Bacha, no na rozdiel od spomenutých stretnutí Gottschalk ocenil stretnutie so Saumellom omnoho viac.“
V spomínaných kubánskych tancoch tak Gottschalk znovuobjavil africké rytmy svojho detstva v New Orleanse. Počas prvého pobytu na Kube spoznal tiež hudobné zoskupenie Tumba Francesca, skupinu afrických perkusionistov, oslobodených otrokov čiernej pleti. Gottschalk bol týmto zoskupením a ich kultúrou nesmierne očarený, dokonca až tak, že spomínaný súbor priviedol so sebou do Havany ako hudobníkov participujúcich na jeho prvej symfónii La nuit des tropiques.
Na jar roku 1855 sa Gottschalk vrátil do New Yorku, aby tu predviedol úspešnú sériu koncertov v Dodworth‘s Hall na Broadwayi. V New Yorku zotrval zhruba rok a v meste i jeho okolí odohral minimálne osemdesiat koncertov. Taktiež bol aktívny ako žurnalista a svoje texty uverejňoval pod pseudonymom Sedem Oktáv. Prizvali ho tiež vyučovať na škole zvanej „Konzervatórium hudby“. Išlo o prvé konzervatórium na území USA založené v roku 1856, dnes známe ako Oberlin College.
V januári 1857 Gottschalk naštudoval technicky náročný Klavírny koncert f mol Adolfa Henselta a uviedol ho spoločne s Filharmonickým orchestrom mesta New York. Krátko nato znova odcestoval na Kubu, no dôvodom jeho cesty tentoraz neboli profesionálne zámery, ale – ako uvádza Starr – skladateľ dostal list od herečky a spisovateľky Ady Clareovej, s ktorou mal predtým triapol ročný vzťah. Mladá žena Louisovi poštou oznámila, že sa mu narodil syn, o ktorého počatí Gottschalk údajne netušil. Dieťa dostalo meno Aubrey, no nič ďalšie o jeho živote nevieme. Pravdepodobne sa  Gottschalkov syn nedožil dospelosti a zomrel niekedy v 60. rokoch 19. storočia.
Počas nasledujúcich piatich rokov podnikol mnoho ďalších ciest do karibskej oblasti. Nezdržiaval sa už len na území Kuby a Portorika, no ako uvádza A. E. Urhun, precestoval aj Martinique a Guadalupe. Gottschalka pobyt nadchol natoľko, že na tomto území zotrval dlhšiu dobu. Tu sa spriatelil s mladým klaviristom portugalského pôvodu Arthurom Napoleãom. Následne vytvoril niekoľko skladieb pre dva klavíry určených na vystúpenia s Napoleãom. Toto prostredie i životné obdobie bolo pre Gottschalka mimoriadne inšpiratívne a skladateľsky produktívne. Sústredene načúval tancom z Portorika a všetky ich originálne postupy preberal do svojho hudobného myslenia. Z tohto skladateľského úsilia vzišlo niekoľko skladieb s podtitulom „souvenir“ ako napríklad Souvenir de Cuba alebo Souvenir de la Havane. Ide o prepojenie Chopinovho štýlu komponovania mazuriek s výraznými synkopickými rytmami, ktoré sú špecifické pre kultúru Strednej Ameriky.  Mimoriadne pozoruhodné je v skladbe voľné použitie latinsko- a afroamerických melódií i rytmov, a to zhruba 50 rokov pred spopularizovaním tohto folklóru v hudobných štýloch ako sú ragtime a jazz. Gottschalk bol, podobne ako Chopin, pre parížske publikum „exotickým“ skladateľom, keďže prišiel tiež s dosiaľ nepoznaným prístupom ku klavírnej štylistike i novým melodicko-rytmickým postupom, ktoré priniesol do Európy najmä z africkej hudobnej kultúry.
Vo februári 1860 mala v Havane premiéru Gottschalkova La nuit des tropiques. Sám skladateľ vo svojom denníku uvádza, že má pripravený program na akciu, ktorú nazval „gran proyecto“, resp. „festival gigantesca“. Toto umelecké podujatie pretrváva dodnes pod názvom Grand festival. Vrcholom podujatia bol veľkolepý nástup vyššie spomenutej skupiny perkusionistov a  bubeníkov Tumba Francesca. Gottschalkov vplyv na hudobnú kultúru kubánskej a karibskej oblasti sa teda zachoval aj v organizačnej sfére.

Vojnový klavirista

Medzi rokmi 1860–1862 trávil Gottschalk jedno z najlepších období svojho života. Bol v tom čase čerstvým tridsiatnikom a aj jeho dovtedajšie finančné problémy boli už minulosťou. Spomenuté cesty naprieč ostrovmi boli preňho obdobím relatívneho pokoja. Koncertoval iba príležitostne, viac sa venoval kompozícii, no najmä rozvíjal svoju klavírnu techniku. Spoločensky sa však akoby vytratil, ba dokonca sa občas v umeleckých kruhoch viedli špekulácie, že je mŕtvy.
Gottschalkove cesty po karibskej oblasti skončili vo februári roku 1862, pravdepodobne z dôvodu opätovného nedostatku peňazí. Ako mladý úspešný umelec sa ihneď vydal na verejné vystúpenia po severe Spojených štátov. V období pred Občianskou vojnou boli vzťahy medzi USA a obyvateľstvom Kuby veľmi napäté a Gottschalk sa údajne dostal po prvýkrát v živote do politických rozporov so svojimi priateľmi, ktorí žili v Havane, a to hlavne pre svoje americké občianstvo. Politické problémy boli spôsobené otrokárstvom, najrozšírenejším v oblasti Kuby a štátov Konfederácie. Americká občianska vojna, ktorá prepukla v roku 1861 a trvala celé štyri roky, je jedným z dôležitých dôvodov Gottschalkovej cesty do severnej časti USA. Urhun uvádza, že v rokoch 1862 až 1865 tu Gottschalk odohral viac než 1100 koncertov a v oblasti severnej časti USA a Kanady precestoval viac než stotisíc kilometrov!
On sám toto obdobie vo svojich denníkoch opisuje takto: „Nie je práve vhodný čas na biznis a na to, aby som hral koncert každý druhý deň. Viem veľmi dobre, ako naplniť koncertnú miestnosť, ale je to nebezpečné. Je veľmi ťažké oznámiť, že budem hrať svoju skladbu Union a hneď za ňou variácie na vlastnú tému Dixie‘s Land. V prvej časti som prepojil Yankee Doodle s Hail Columbia, v druhej časti som zahral Southern Negro Air. Je ale veľmi ťažké potom uvažovať, čo sa počas koncertu deje v hlavách obecenstva, ktoré mnohokrát tvoria partizáni z oboch vojnových strán a občas človek čaká, kedy sa to medzi nimi zomelie. Za každý z takých koncertov zarobím tri až štyri stovky dolárov, ale je pravdou, že počas takýchto zmätkov môžem byť zabitý ako prvý.“
Opakovane napätá atmosféra však Gottschalka neodradila a on nikdy neprišiel k žiadnym zraneniam. Aj napriek tomu, že skladateľ vyrástol ako syn „otrokára“ a jeho rodičovskú domácnosť tvorili traja sluhovia čiernej pleti, situáciu otrokov si plne uvedomoval a ako píše Starr, po otcovej smrti všetkých sluhov a slúžky oslobodil.

Bohém musí odísť

Gottschalkovo posledné vystúpenie sa konalo v Kalifornii. V septembri 1865 bol nútený Spojené štáty opustiť pre škandál. Urhun, opierajúc sa o novinové archívy, uvádza, že Gottschalk a jeho miestny známy Charles Legay sa v neskorých nočných hodinách viezli kočiarom s dvomi študentkami. Priviedli ich na internát o pol tretej ráno, čo pobúrilo vychovávateľov natoľko, že slávny skladateľ a klavirista sa za túto „neslušnú udalosť“ dostal skoro do všetkých miestnych novín.12 Gottschalk bol v USA váženým človekom a tento škandál jeho umeleckej kariére vážne uškodil. Následne odcestoval do Peru, pričom ako dôvod odchodu uviedol komplikovanú situáciu spôsobenú Občianskou vojnou a tiež potrebu komponovať v pokojnom prostredí. Táto cesta a zmena pôsobiska však splnila jeho očakávania iba na istú dobu, pretože občianska vojna časom prerástla aj do konfliktu všetkých francúzskych a britských kolónií. Gottschalk bol z nepokojov deprimovaný. Aktívne začal koncertovať v mestskom divadle v Lime, no po ôsmich koncertoch bola sála zbombardovaná a Gottschalk bol nútený mesto opustiť. Niekoľko vplyvných kontaktov mu dopomohlo k sérii koncertov v Uruguaji, Argentíne a Brazílii, no jeho chvíle na tomto svete boli už spočítané. Počas jedného z koncertov v meste Tijuca Gottschalk odpadol a krátko po prevoze do nemocnice zomrel. Ako dôvod jeho úmrtia 18. decembra 1869 (vo veku iba 40 rokov) sa uvádza zápal slepého čreva.
Gottschalk mal vo svojej tvorbe niekoľko aspektov tzv. exotizmu, no popri klavírnej virtuozite a veľmi progresívnom zmysle pre harmóniu a melodiku priniesol najmä inovatívnu prácu s rytmikou, a to hlavne používaním v klasickej hudbe dovtedy nepočutých rytmov. Dnes bežné rytmy boli omnoho exotickejšie, a preto rozhodne nie je klamstvom, ak povieme, že neskorší propagátori ragtimu a potom jazzu išli cestou, ktorú pre nich niekoľko desaťročí predtým dláždil Louis Moreau Gottschalk.

Literatúra:

BEHREND, J.: Notes of a Pianist: The Chronicles of a New Orleans Music Legend. New Jersey 1881
OFFERGELD, R.: THE GOTTSCHALK LEGEND – Grand Fantasy for a Great Many Pianos. New York 1969
PRUETT, L. M.: Louis Moreau Gottschalk, John Sullivan Dwight and the Development of Musical Culture in the United States in 1853–1865. Tallahassee 2007
STARR, F. S.: Bamboula!: The Life and Times of Louis Moreau Gottschalk. New York 1995
URHUN, A. E.: Louis Moreau Gottschalk (1829–1869): The Role of Early Exposure to African-derived Musics in Shaping an American Musical Pioneer from New Orleans. Kent 2009

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/historia/609-louis-moreau-gottschalk-1829-1869/



Aktualizované: 24. 02. 2016