Logo HŽ

Prvý fonograf v službách slovenskej etnomuzikológie

Nahrávanie folklóru na území Slovenska IV

Z korešpondencie Karola Antona Medveckého a Andreja Kmeťa sme sa dosť podrobne dozvedeli, ako od prvej myšlienky dozrelo definitívne rozhodnutie o kúpe fonografu na nahrávanie piesňového materiálu k monografii Detva, ktorú Medvecký pripravoval v roku 1901. Už 18. 5. píše Kmeť v Prenčove odpoveď na Medveckého list spred dvoch dní. Takmer dvojnásobná cena prístroja oproti predpokladanej sume ho nijako neodradila. Naopak, povzbudzuje mladého kolegu, aby sa čím skôr vybral do Pešti kúpiť fonograf. Navrhuje, aby Medvecký na blížiace sa valné zhromaždenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti pripravil výstavku etnografických artefaktov z Detvy a prednášku spojenú s predvádzaním fonografických nahrávok: „Za zdelenie listu p. Vikárovho som veľmi povďačný. Ja nazdal som sa, že fonograf stojí sto zlatých! List Vikárov predbežne podržím tu; snáď pošlem ho i do Sv. Martina; ale ukážem ho pánu Osvaldovi, ktorý na druhý týždeň snáď prinde sem s obrazom („Uloženie Krista pána do hrobu“, 118x86 cm) p. Dodekovým, v olejových barvách, darovaný Muzeumu. Pozhovárame sa a poradíme sa ďalej. P. Osvald nemyslel o Vás zle; on len vyslovil svoju obavu, aby Vaše trudy snáď pre našu netečnosť neprešli do cudzích rúk. Viete, že šľachetnejšej a obetavejšej duše nemáme nad Osvalda!
Ja myslel by som, aby sme zaopatrili ten 180-zlatový stroj, a čím skorej, žeby ste za tie dva mesiace do valného zhromaždenia (ktoré veľmi chytro pominú) mohli ešte všetky ťažkosti premôcť a s hotovým výsledkom do zhromaždenia prinsť. Či by ste Vy mohli čím skorej odbehnúť do Pešti a pri tej príležitosti nielen vybrať v spoločnosti p. Vikára stroj, ale aj odrazu zasvätiť sa dať do jeho čarodejníctva? Toto by bolo najlepšie. Peniaze dali by sme popredku, a potom (ak nie inak, i v čas valného zhromaždenia) pokračovali by sme v zbierke. Vaša prednáška o fonografe a o Detvancoch s vítanou miniatúrnou zbierkou mohla by zastúpiť prednášku obvyklú v čas valného zhromaždenia. Opýtam sa v Martine, či už majú prednášateľa. Prípadne mohli by byť prednášky i dve.


Aj p. Licharda oslovím, či by on nevybral sa na niekoľko dní potom na Detvu, aby ako odborník hudby a spevu vyberal a riadil nápevy pre stroj. Čím širší záujem za nejakú vec, tým lepšie [...].
S p. Vikárom teda dorozumejte sa, kedy budete môcť prinsť k nemu, a či i ten 180-zlatový stroj dostať kúpiť v Pešti? Priateľstvo s takými mužmi, akejkoľvek národnosti a politického presvedčenia, je neoceniteľné“. (18. 5. 1901) Aj v ďalšom liste z konca mája povzbudzoval Kmeť Medveckého, aby sa vybral do Pešti kúpiť fonograf. Píše aj o pripravovanej prednáške a o spolupráci s Milanom Lichardom. Zaujímavá je zmienka o slepom detvianskom muzikantovi, ktorého objavili slovenskí národovci uväznení v bystrickej väznici: „Teda, prosím Vás srdečne, tie dva mesiace do valného zhromaždenia ráčte použiť k náležitej príprave k prednáške. Rozumie sa, že prednáška bez fonografu možná nenie, a preto prosím o láskavú odpoveď, nakoľko pokročili ste v prípravách a či a kedy mohli by ste odbehnúť do Pešti, žeby som Vám načas mohol zaslať peniaze na fonograf. Mienim to predbežne požičať, aby dobrý úmysel nezasekol, ale potom pomocou zbierky a obiet zozbierať. P. Lichard ochotný je prinsť na Detvu pomáhať Vám vyberať nápevy pre stroj, najmä ak by sa to mohlo stať v nedeľu, lebo že po iné dni ťažko mu odísť. V nedeľu bolo by to snáď najlepšie i z ohľadu na ľud; vtedy i tak ku chrámu Božiemu zhromaždia sa z okolitých pahorkov a dolín a budú pri ruke.
Pripomína p. Lichard nejakého slepého Detvana, ktorého naši mučedelníci vo väzení bystrickom mali príležitosť počúvať, ako pri husliach prednášal majstrovsky nápevy detvanské. Má on byť opravdivým špecialistom v tom obore. Keď si vysedí trest, mieňa ho tiež zavolať do Sv. Martina. Či ho Vy poznáte? – Pred nedávnom že tiež osadil sa v Žiline istý Novák s agentúrou vedľa iných elektrických strojov i pre fonografy, teda že by ten pri kúpe bol na dobrej pomoci. – Neviem, či Vám o tom nepísali. Ale ja myslel by som, že by bolo lepšie zakúpiť len z Pešti už vzhľadom na toho p. Vikára, ktorý má už prax a je tak milo ochotný poučiť Vás v zachádzaní so strojom. To je zaiste veľmi veľa hodné.“ (27. 5. 1901)
Medvecký sa o fonografe zrejme radil s Bélom Vikárom, ktorý mu azda hovoril o viedenskom archívnom fonografe alebo mu ho aj ukázal na obrázku. Môžeme tak dedukovať zo zmienky o „platniach“ (teda nie o valcoch) v liste zo 16. 5. 1901. Prirodzene, kúpa ani použitie tohto prístroja v skutočnosti pre Medveckého neprichádzali do úvahy – v čase písania spomenutého listu teda pravdepodobne ešte nemal presnú predstavu o podobe prístroja, ktorý chcel zaobstarať. Kmeť v liste z 27. 5. zasa uvažuje o fonografe ako o elektrickom stroji, aký by takisto nebol vhodný na terénny výskum (elektrické fonografy sa neujali ani v USA). A neustále zdôrazňuje potrebu dobre sa naučiť ovládať prístroj – s čím si ani nie dvadsaťšesťročný mládenec Medvecký nerobí starosti.
Iba čosi vyše mesiaca trvalo, kým sa od prvého nápadu dočkala realizácie odvážna myšlienka kúpy prvého fonografu pre potreby slovenskej etnomuzikológie. O posledných prípravách pred cestou do Pešti svedčia dva listy, ktoré si vymenili Karol Anton Medvecký a Andrej Kmeť začiatkom júna 1901. Medvecký píše: „Pripojujúc dopis p. Vikára oznamujem Vám, že som hotový ísť na 3 dni do Pešťbudína cieľom zakúpenia fonografa pre SMS a priučenia sa, ako s ním zachádzať. Jestli sa len nič nepredvídaného neprihodí, budem môcť 10. t. m. sa na cestu vybrať. [...] Prosím o čím skorú láskavú odpoveď ohľadom fonografu.“ (1. 6. 1901) O tri dni píše Andrej Kmeť v Prenčove odpoveď: „Živili! Stopäťdesiat zlatých dostanete zrovna z krupinskej sporiteľne, ostatnie potom pozdejšie; veď azda nevyplatíte odrazu celú kúpnu sumu z opatrnosti, ak by sa na stroji nejaká chyba ukázala. Neviem síce, aké pravidlá má predavateľ, a tých sa musíme držať. Upovedomíte ma zaiste za horúca. – Neviem, aký je to stroj; ak by nebol veľký, bude snáď radno vziať ho sebou ako osobnú batožinu, aby na nákladnom vozni netrpel. Páni, ktorí budú s Vami, majú už v tom ohľade dostatočné skúsenosti.
No ale k tomu študiumu poberte všetkých päť zmyslov dovedna a keď budete samotný, značte si všetko poznove, aby ste skúsenosti použiť mohli ku prednáške! Pán Boh Vám buď na pomoci! [...] Nezameškajte upovedomiť p. Vikára, aby ste sa neminuli. Jeho list pripojujem. [...] Do Krupiny budem písať odpoludnia alebo zajtra, lebo teraz odchádzam. Peniaze istotne do nedele alebo driev budete mať v rukách.“ (4. 6. 1901)
Z korešpondencie Medveckého a Kmeťa od 3. 5. do 4. 6. 1901 sme (podľa prepisu Hany Urbancovej) vybrali podstatné časti, ktoré sa týkajú kúpy fonografu Muzeálnej slovenskej spoločnosti na nahrávanie piesní a hudby v Detve. Je to vzácne autentické svedectvo o tom, ako sa vďaka obetavosti viacerých nadšených ľudí podarilo napriek všetkým prekážkam a nepriazňam v neuveriteľne krátkom čase realizovať dobrú myšlienku (a musíme vyjadriť uznanie aj rýchlosti uhorskej pošty na začiatku 20. storočia). Listy sú uložené v Slovenskom národnom múzeu v Martine pod signatúrami AK 3/13 (pisateľ Kmeť) a AK 30/3 (pisateľ Medvecký). Jún 1901 je teda jedným z medzníkov slovenskej etnomuzikológie. Okolo polovice mesiaca mala k dispozícii prvý prístroj na zaznamenávanie zvuku. Od prvého využitia fonografu na rovnaké účely v Európe uplynulo iba päť rokov.
Kúpa fonografu mala dohru po predvádzaní nahrávok na valnom zhromaždení Muzeálnej slovenskej spoločnosti v roku 1901. Kanonik a generálny biskupský vikár Ján Havránek obvinil spolok Živena, že kúpil fonograf za „ruské ruble“. Zo zbierania ľudových piesní sa tak stala „panslávska“ politická akcia. Podľa ďalšej verzie bol prístroj darom amerických Slovákov pre Muzeálnu slovenskú spoločnosť. Andrej Kmeť a František Richard Oswald v Národných novinách z 23. 3. 1902 dokazovali, že fonograf kúpili za svoje peniaze a darovali ho MSS. Táto obhajoba nepomohla a Medvecký bol za trest prekladaný z jednej chudobnej fary na druhú. Na ďalšom valnom zhromaždení v roku 1902 to Kmeť komentoval slovami: „Tak z príležitosti laňskej prednášky o Detve a z príležitosti troch-štýr skromňučkých pesničiek fonografom prednesených rozpisujú sa udávači a štvú ctené maďarské publikum, akoby sa tu boli prednášali vlastizradné a protivlastenecké piesne.“ Fonograf MSS, na ktorom Karol Anton Medvecký nahrával v Detve, je uložený v zbierkovom fonde kultúrnej histórie v Slovenskom národnom múzeu v Martine pod signatúrou KH 5163.

Nahrávanie v Detve v júni 1901
Nemáme veľa údajov o tom, ako prebiehalo nahrávanie v Detve. Z listu z júna 1901 sa dozvedámeme, že Medvecký bol náhle preložený z Detvy do Krupiny, preto musel nahrávanie urýchliť: „Na vedomia Vám dávam, že som preložený z Detvy do Krupiny. Je to nečakaný úder na mňa a myslím, že bez nadceňovania seba tvrdiť smiem – je toto spolu strata pre poznanie tak zvláštneho bodu Slovenska, ako je mne nikdy nezabudnuteľná Detva! Čo som behom dvojročného kaplanovania tu zachytil, to sa nestratí – lež čo by sa ešte zachytiť dalo a malo, kto zná, či sa nájde k tomu chuti?!
Aj fonograf temer na ľade ostáva. Čo sa dá napochytre zozbierať – oprobujem behom zbývajúcich mi niekoľko (5-6) dní. Aj p. Lichard snáď v nedeľu prinde. – Detvianska miniatúrna výstavka preto nevystane. [...]
Fonograf dobre pracuje – len nedajbože dostať dosť silných speváčov. Valcov predbežne bude dosť, bo mám ich desať, čo postačí na 50-60 nápevov, a keby sme ich štvrtinu naplnili! Pravda, mnoho sa pokazí. Ohľadom ďalšieho upotrebovania i opatery fonografu ráčte prosím rozhodnúť, zdáliž mám ho Vám zaslať, poneváč môj mandát vzťahoval sa len na zozbieranie piesní detvanských, a či ho mám so sebou vziať aj do Krupiny k prípadnému zbieraniu tamejších ľudových nápevov?“ (jún 1901)
Medvecký teda naozaj nahrával v časovej tiesni a na výbere piesní sa zúčastnil aj Milan Lichard. Spomínali sme, že sa Medveckému nepodarilo vyriešiť technické problémy so záznamom hry na fujare, na ktorom mu najväčšmi záležalo. Uvažoval o možnosti využitia väčšieho „širmu“ (trúby-lievika). Ktovie, ak by mal na nahrávanie viac času, možno by bol problém vyriešil jednoducho iným umiestnením fonografu. Z listu vyplýva, že Medvecký už robil aspoň nejaké pokusné nahrávky s miestnymi spevákmi a napriek poznámke „mnoho sa pokazí“ (a zrejme sa ešte pokazilo pri pokusoch s fujarou) môžeme stále počítať s úspešným nahratím desiatich valcov, pretože ich voskový povrch sa dá po vyhladení škrabkou na fonografe použiť znovu. Najbezprostrednejšie informácie o tomto nahrávaní a o problémoch s fujarou uvádza Medvecký v liste, ktorý píše už v Krupine: „P. Lichard bol skutočne v Detve. Dal som ho telegrafične volať, bo som sa už bral odtiaľ. Nazberal asi 14 vyberaných detvanských piesní. Vyznačil mi 4, dľa jeho mienky najcharakteristickejšie, aby som ich zobral na fonograf, čo sa i stalo. Bol tam cez dva dni. Ja som ešte napochytre 31 detvanských piesní nazberal. Škoda len, že fujeru sa mi vôbec nepodarilo zachytiť pre jej ozrutné dimenzie. K tomu bol by zapotreby osobitný zachytujúci širm; kdežto ja práve tie fujarovie piesne považujem za rýdzo detvianske. Fonograf som šťastne doniesol sem. Myslím, že sa bude aj Vám zdať pridrahý. – Zle je ho prevláčať. Či by ste Vy nemôhli do Krupiny sa vybrať, mňa Vašou vzáctnou návštevou poctiť a tak fonograf kolaudovať? Aj moju etnografickú zbieročku vidieť by Vám snáď radosť spôsobilo.“


Medvecký v nahrávaní na fonograf pokračoval aj neskôr, dokazuje to napr. balada Tie dobšinske dievky, ktorú nahral v Beňuši a uverejnil vo svojej zbierke Sto slovenských ľudových ballád. Bližšie informácie o jeho ďalšej zberateľskej činnosti nám však chýbajú. Vieme, že fonograf s valcami neskôr odovzdal do Muzeálnej slovenskej spoločnosti, odkiaľ sa spolu s ostatnými zbierkami dostali do Slovenského národného múzea v Martine. Hoci predpokladáme, že pri MSS mal byť zriadený fonografický archív slovenských ľudových piesní a hudby, v koncepcii národopisného výskumu z roku 1928 sa zvukový archív už vôbec nespomína. Aj v zbierkach SNM bol fond fonografických valcov zrejme dlhší čas nedocenený a nevenovala sa mu dostatočná pozornosť. Aj preto sú v súčasnosti Medveckého fonogramy v zlom stave a nekompletné. Dodnes nebol urobený pokus o ich prehratie.
Zo štúdie Hany Urbancovej z roku 2005 sa dozvedáme, že autorke sa v zbierkovom fonde najstarších fonografických záznamov podarilo identifikovať sedem obalov, ktoré obsahovali nahrávky z Detvy (signatúry KH 7417/h, KH 6877, KH 6878, KH 6879, KH 6880 a dva tubusy bez signatúry). Žiaľ, dva obaly sú prázdne, jeden z piatich valčekov je rozbitý (hoci vieme, že aj také sa často dajú zrekonštruovať) – a napokon ani s istotou nevieme, či obsah obalov zodpovedá popisom. Tie sú písané Medveckého rukou a obsahujú údaje o mieste nahrávania (Detva, príp. Detva – Zvolenská st.), výnimočne žánrové alebo štýlové zaradenie (spevy, svadobné, ballada, piesne valašské, piesne na píštalke). V dvoch obaloch sú vložené aj transkripcie príslušných piesní. Neobsahujú dátum nahrávania a iba výnimočne sa dozvieme niečo o interpretoch: Piesne na píšťalke (pískal Ján Lupták), pri transkripcii textu Kcev sa Janík ženiť je údaj: „spieva 50-ročná bezzubá žena“. Vieme teda, že Medvecký nahral aspoň jedného píšťalkára.
Pri pokuse o obsahovú rekonštrukciu nahrávok vychádzala Hana Urbancová zo štyroch pramenných zdrojov:
• piesňová zbierka publikovaná v monografii Detva (1905),
• zbierka fonografických valcov (1901, príp. aj neskôr),
• korešpondencia Karola Antona Medveckého a Andreja Kmeťa (máj-august 1901),
• publikované práce K. A. Medveckého a jeho spolupracovníkov.


Medvecký viackrát uvádza, že nahral 31 piesní (raz ich spomína 30). Na zachovaných obaloch je uvedených 24 textových incipitov. Tie sa iba v desiatich prípadoch prekrývajú s piesňami v monografii Detva s označením „dľa fonografu“. Tých je spolu 31 (chýbajúcich 21 incipitov bolo zrejme zapísaných na nezvestných obaloch). Ďalšie štyri piesne z obalov poznáme z Medveckého prednášky, ktorá bola uverejnená v roku 1901 aj s notovým zápisom (v monografii Detva pri nich chýba poznámka „dľa fonografu“). Aj tak tu ešte ostáva rozdiel 10 piesní, takže Medvecký musel v Detve nahrať minimálne 45 piesní (pričom je možné, že išlo aj o dodatočné nahrávanie). Na základe porovnaní Hany Urbancovej vieme, že Karol Anton Medvecký nahral v Detve tieto piesne: A tam hore pod javorkom; A ty Detva, Detva, a ty Detva biela; Bol by ten Jánošík, bol by ten bojoval; Bolo jedno dievča o devjatom lete; Bou jeden gazda, mau jednu chalupu; Bude jarmak v Ružomberku; Cesta je vysypaná, furmani po nej idú; Ej, čo mám robiť; Ej, dobre mi je; Ej, kedyže ten jačmeň zíde; Ej, rodičovia moji, prikrývajte stoly; Ej, veď som ťa zabudla, milý muoj, ľahúčko; Ej, ver mi, milá, ver mi, že ťa lubim veľmi; Ej, všetci ľudia vravia; Fujerka trumbita; Horeže len, hore, ešte zhora vyššie; Horou išieu, horu lomiu; Idem, idem, idem, idem, lebo misím; Ideme, ideme; Ja som zeman; Janíček sokolček; Kcev sa Janík ženiť, mať mu nedala; Keď sa tá sykorka vydávala; Keď si ja zaspievam; Milá moja, milá, uvábila si ma; Na detvanskom vŕšku beží zajac; Napred Jančíkovcov dva duby; Nebov som pri milej; Od Poľany strmý vetrík povieva; Ó, vy páni žandári, vy ste veľkí klamári; Pod javorkom, pod zeleným; Pred naším domom rastie strom zelený; Preletev fták; Rabovali Rusi v tom Zvolenskom zámku; Surovuo drevo, horký dym; Šibaj, kočiš, kone cez to Ťurie Pole; Tá detvanská veža veľmi vysoká; Teče vodička spod javorička; V hlbokej doline; Vydám sa ja, mamko moja, vydám; Vychodí slniečko spoza lesy; V tom inglickom poli je hostinec nový; Za vodou, za vodou, za vodičkou; Žeň sa, šuhaj, žeň sa a melódie, ktoré hral na píšťalke Ján Lupták.
Máme teda zoznam 45 zvukových záznamov, ktoré urobil Medvecký v Detve na desať fonografických valcov. Iba k deviatim z nich nemáme notový a textový zápis. Ale stále môžeme iba dúfať, že sa dočkáme chvíle, keď sa reštaurátorom podarí oživiť zvuk aspoň niektorých zvukových záznamov Karola Antona Medveckého z Detvy z roku 1901 – prvých nahrávok slovenských ľudových piesní a hudby.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/historia/789-prvy-fonograf-v-sluzbach-slovenskej-etnomuzikologie/



Aktualizované: 08. 02. 2016