Salieri: vinný alebo nevinný?

Svetová premiéra novej opery je v súčasnosti vzácnou udalosťou. Platí to v celosvetovom meradle a dvojnásobne na Slovensku. V Košiciach takáto výnimočná chvíľa nastala: Štátne divadlo uviedlo dielo Mariána Lejavu Bohom milovaný. Novinka dostala dôstojného „predskokana“ – komornú hudobnú drámu Nikolaja Rimského-Korsakova Mozart a Salieri.

Hudobná hra Mozart a Salieri, skomponovaná na činoherný text Alexandra S. Puškina, spadá do neskorého obdobia autorovej scénickej tvorby, ktoré sa vyznačuje bohatstvom dramatických útvarov a pestrosťou stvárnení. V intímnych monológoch a dialógoch jednoaktovky pracuje skladateľ s melodickým recitatívom sprevádzaným malým orchestrom, dvomi citáciami Mozarta a jednou klavírnou fantáziou v jeho štýle. Textová zložka vychádza z mýtu o zavraždení Mozarta Antoniom Salierim, ktorý inšpirovali fámy kolujúce po Viedni po Mozartovej smrti.
Marián Lejava sa v diele Bohom milovaný rozhodol túto mystifikáciu vyvrátiť a očistiť Salieriho meno. Zvolil si na to zaujímavú formu takmer dokumentárneho divadla, ktoré rekonštruuje historické udalosti a dramatizuje dobové dokumenty. Podobne ako Rimskij-Korsakov, aj Lejava sa vyhol označeniu opera a použil podtitul „hudobné divadlo v piatich scénach s prológom a epilógom“. Je to namieste – popri prvkoch opernej formy (tu najmä recitatív a dvojspev) využíva aj prvky kantáty a melodrámy. Text libreta (Marián Lejava a Zuzana Šajgalíková) tvorí najmä Mozartova korešpondencia, novinové články a iné autentické materiály v pôvodných jazykoch – nemčine, taliančine a angličtine. Autor zaujímavo pracuje s realitou: pokiaľ v prvých scénach vystupuje Mozart ako živá postava, neskôr sa z neho stáva predmet dokumentu.
Prvá scéna prináša monológ Mozarta a jeho dvojspev s manželkou Constanze. V druhej Mozartovi priatelia skúšajú časti práve komponovaného Requiem. V tretej scéne sa Mozart stáva symbolickou postavou filozofujúcou o tvorbe a smrteľnosti. Opera formálne i obsahovo vrcholí štvrtou scénou: fiktívnou televíznou šou s moderátorom (Salieri) a odborníkmi – lekármi, ktorí rekonštruujú skutočný priebeh Mozartovej smrti. Úvod a záver patria Salierimu: prológ je jeho meditáciou a epilóg obsiahlou citáciou Mozartovho Requiem, do ktorej melodramaticky vstupuje Salieri s textom svojho epitafu.

Komplikovaná forma Lejavovej opery prináša viacero úskalí. V prvom rade nefunguje ako plnohodnotný dramatický text - z libreta cítiť veľa papiera a málo divadla. Na malom priestore je príliš husto: literárne, informačne, jazykovo i hudobne. Možno by stálo za úvahu sa s odstupom času k dielu vrátiť, aj s dramaturgickými nožnicami. Pripúšťam však, že spomínaná prehustenosť možno vystupuje do popredia iba vedľa Puškinovho a Korsakovovho lakonizmu a že by Bohom milovanému viac svedčala samostatná platforma.
V prospech samostatného uvedenia svedčí aj nešťastná režijná koncepcia Michala Spišáka. Režisér „strihol“ obom operám rovnaký vizuálny kabát v podobe takmer totožnej scény a kostýmov. V prípade polemiky s bohatou interpretačnou tradíciou by tento prístup obstál, no v situácii prvolezca, ktorý má za úlohu vyrozprávať príbeh, je problematický. Ak je Salieri v prvej časti večera vrahom, tak rovnaký Salieri – v tom istom kostýme (evokujúcom diabla), na tej istej scéne, zosobnený tým istým, rovnako hrajúcim spevákom – môže ťažko byť po prestávke nevinný. Ďalším veľkým nedostatkom, ktorý obzvlášť prekvapuje u činoherného režiséra, je muzeálno-operné vedenie hercov a prvoplánové klišé. Minimalistická scéna Diany Strauszovej (je aj autorkou historizujúcich kostýmov) s horizontom tvoreným šnúrkovým závesom, z ktorého sa vynára zbor, vytvorí niekoľko efektných obrazov, no statickému charakteru oboch diel veľa dynamiky neprinesie.
Novej slovenskej opere i miniatúre Rimského-Korsakova sa dostalo (najmä na prvej premiére) vynikajúcej interpretácie. Mozarta a Salieriho hudobne naštudoval a dirigoval Igor Dohovič. Podarilo sa mu dokonale vystihnúť duch Korsakovovej hudobnej hry v skvelom vybalansovaní medzi ruským romantizmom a mozartovskou náladou. Orchester opery Štátneho divadla hral pod jeho vedením s eleganciou, ľahkosťou a príjemnou farebnosťou. Škoda len, že citát z Mozartovho Requiem neinterpretoval živý zbor (v druhej opere vynikajúco spievajúci) – hoci sa jeho časť práve nachádzala na scéne ako komparz, bola použitá nahrávka.
Bohom milovaného naštudoval a dirigoval sám skladateľ. Ak som uvedenie novej opery označil za výnimočnú udalosť, tak príležitosť vypočuť si premiéru v autentickom autorskom podaní je dokonalým unikátom. Marián Lejava túto príležitosť maximálne využil, aj keď musel pôvodnú predstavu o rozčlenení orchestra zredukovať na podmienky malej košickej orchestrálnej jamy. Teleso má s podobným typom repertoáru minimum skúseností, ale vďaka skladateľovmu entuziazmu sa hráči s náročnou partitúrou vyrovnali s nasadením a radosťou.

Na prvej premiére sa ako Salieri predstavil Michal Onufer. Jeho elegantný bas sa pokúsil diferencovať rozdielny charakter postáv v oboch operách, precízne narábal s viacerými jazykmi a herecky sa vyhýbal veľkooperným gestám. Alternant Ivan Zvarík zaujal efektným basovým fondom, potrápil sa však s frázovaním a výrazovo i herecky ťahal za kratší koniec. Tenorista Maksym Kutsenko sa do dvojpartu Mozarta pustil s oduševnením a mimoriadne svedomitým prístupom. Jeho empatickú a výsostne muzikálnu interpretáciu podporilo presvedčivé herectvo. Jozef Gráf na druhej premiére zaujal žiarivými výškami, ale vo výraze i herectve bol menej úspešný. Obe predstaviteľky Mozartovej manželky Constanze, Janette Zsigová a Viera Kállayová, sa svojich úloh zhostili s primeranou dramatickou angažovanosťou, šarmom a civilným herectvom.

Úloha Mozartovej sestry Sophie suverénne sadla Michaele Váradyovej, hlas alternujúcej Tatiany Paľovčíkovej-Páladiovej znel vo vyššej polohe priostro. Pánske kvarteto v jednom obsadení menších mužských postáv (dvoj- a trojúloh) bolo korektne interpretované a dostatočne individualizované Zdenkom Vislockým, Antonom Baculíkom, Mariánom Lukáčom a Marekom Gurbaľom.
Vďaka iniciatíve Opery Štátneho divadla v Košiciach teda uzrelo svetlo sveta nové slovenské operné dielo. Teraz by bolo vhodné zapracovať aj na návštevnosti predstavení. Pohľad na poloprázdne premiérové hľadisko je smutný.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.