V marci sa v Slovenskom národnom divadle uskutoční premiéra Vivaldiho opery Arsilda, Regina di Ponto. Dielo zaznie pod taktovkou popredného českého špecialistu na historicky poučenú interpretáciu Václava Luksa, ktorý operu naštuduje s medzinárodnou zostavou sólistov (vrátane slovenskej sopranistky Lenky Máčikovej) a so svojím domovským súborom Collegium 1704. Režisérom predstavenia, vznikajúceho v rámci atraktívnej medzinárodnej koprodukcie, bude známy David Radok.
Arsilda sa po premiére v Opere SND 9. 3. (a jej repríze o tri dni neskôr) vydá na cesty po Európe a na svojich webových stránkach ju už dávnejšie avizujú Grand Théâtre de Luxembourg, Opéra Royal de Versailles, Opéra de Lille či Théâtre de Caen, ktoré sa na tejto zaujímavej produkcii SND spolupodieľajú. V slovenskom kontexte ide o počin, ktorý má určite potenciál upozorniť na meno prvej slovenskej opernej scény v zahraničí a súčasne tiež splatiť domáci dlh voči barokovej opere. Ten je totiž (nielen) vzhľadom na záujem a komerčný úspech, ktorému sa tento hudobný druh teší už niekoľko desaťročí, značný.
Gluck výnimkou potvrdzujúcou pravidlo
Nasledujúci prehľad vychádza zo Súpisu repertoáru Slovenského národného divadla 1920–2010 (SND, 2010), ktorý spracovala Elena Blahová--Martišová. Odhliadnuc od Mozarta a Beethovena bol Gluck jediným skladateľom 18. storočia, ktorého diela sa na scéne SND objavovali opakovane už počas prvých štyroch dekád existencie. Prvýkrát sa tak stalo v roku 1931, kedy predstavenie Orfea a Eurydiky v českom jazyku (čo bolo v tej dobe obvyklé) naštudoval Karel Nedbal. Titul sa opakovane inscenoval v 47. sezóne, keď ho v roku 1966 pripravil na uvedenie Tibor Frešo; predstavenia vtedy dirigoval aj Gerhard Auer. Poslednýkrát sa Orfeus za Eurydikou obzrel na doskách SND v roku 2008 (derniéra sa uskutočnila o tri roky neskôr) v Doskami ocenenej réžii známeho poľského režiséra Mariusza Trelińského, autorom scény bol úspešný scénograf a dizajnér Boris Kudlička. Pripomínam, že sa v istom zmysle stále pohybujeme na pôde repertoárového mainstreamu, za výnimku v kontexte domácej recepcie Gluckovho diela možno považovať až uvedenie Ifigénie v Aulide v decembri 1970. Režisérom opery, ktorú inštrumentoval Tibor Frešo a v SND sa dočkala celkovo jedenástich repríz, bol v tom čase slovenský „operný režisér číslo jedna“ Branislav Kriška (1931–1999). Podobne ako Händlovho Xerxa (réžia Július Gyermek), ktorý sa objavil v repertoári SND o rok skôr (premiéra 8. 1. 1969), aj Ifigéniu v Aulide recenzoval na stránkach vtedy novovzniknutého Hudobného života Vladimír Blaho. V článku s príznačným názvom Mŕtva krása polemizuje nielen s režijným výkladom a štýlovým uchopením diela, ale aj s hodnotou Händlovej opery ako takej. Tej priznáva formálnu krásu v jednotlivostiach a odsudzuje ju na škrty a koncertné pódiá. Treba povedať, že kým zaradenie opery seria koncom 60. rokov do programu SND možno v slovenskom kontexte vnímať ako odvážny počin, postoj kritiky nie je ničím výnimočný a je v súlade s mnohými vtedajšími muzikologickými názormi na taliansku vážnu operu. Charles Rosen vo svojej kultovej knihe Klasický štýl nepriznáva ani Mozartovým zrelým dielam v žánri opera seria (Idomeneo, La clemenza di Tito) presvedčivosť hudobnodramatického diela a je nanajvýš ochotný akceptovať len jednotlivé árie či scény. Na ďalšiu scénicky uvedenú barokovú operu sa v SND čakalo až do Monteverdiho Korunovácie Poppey (1989, réžia Milan Sládek, scéna Albín Brunovský), ktorú s odstupom 15 rokov nasledovala Händlova Alcina (2004, réžia a scéna Zuzana Gilhuus) s pôsobivou minimalistickou scénou a vynikajúcou Adrianou Kučerovou v úlohe čarodejnice Morgany. Napriek tomu, že tieto počiny možno nepochybne považovať za obohatenie repertoáru, výsledku chýbala dôležitá súčasť, historicky poučená interpretácia, ktorá bola v dobe uvedenia titulov obvyklou súčasťou podobných produkcií – na obidvoch sa podieľal Orchester Opery SND. V prípade Poppey možno navyše polemizovať aj o potrebe hudobnej úpravy diela, ktorej autorom bol Milan Dubovský. Takýto pohľad na Monteverdiho dielo možno v roku 1989 považovať definitívne za anachronický. Jedinou výnimkou vo vzťahu SND k „starej hudbe“ bolo len uvedenie Haydnovho Opusteného ostrova (2009, réžia Andrea Hlinková), v rámci ktorého Musica aeterna s umeleckým vedúcim Petrom Zajíčkom účinkovala v starej budove SND pod taktovkou renomovaného britského špecialistu Andrewa Parrotta (predstavenie po ňom prebral Marián Lejava). Predstavenie v spolupráci SND a Centra starej hudby malo premiéru v rámci festivalu Dni starej hudby. Na presadení tohto konceptu mal rozhodujúci podiel vtedajší dramaturg Opery SND Slavomír Jakubek, ktorý je aktuálne zaangažovaný aj v príbehu pontskej kráľovnej. Summa summarum? „Stará opera“ po roku 1989 – premárnená šanca.
Stará hudba, nové idey
Agilnejšia v uvádzaní barokových hudobno-dramatických diel, pochopiteľne však s limitovanejšími logistickými i finančnými možnosťami, bola slovenská scéna starej hudby. V roku 1994 zaznela v Slovenskej filharmónii s Musicou aeternou a pod taktovkou špecialistu na starú hudbu Johna Tolla Purcellova opera Dido a Aeneas, v ktorej hlavných úlohách sa predstavili Magdalena Kožená a Dalibor Jenis. Popredný britský dirigent a hráč continua John Toll o dva roky neskôr na Dňoch starej hudby s Aeternou uviedol aj masque Johna Blowa Venus and Adonis a v roku 1997 zaznela na festivale koncertne Vivaldiho serenáda pre francúzsky kráľovský dvor La Senna festeggiante, ktorú s Aeternou naštudoval v tom čase v Európe pôsobiaci americký lutnista a dirigent Stephen Stubbs. Pre doplnenie obrazu je potrebné zmieniť sa aj o nahrávkach „starých opier“ z neskorších období, kde v posledných rokoch dominujú aktivity súboru Solamente naturali Miloša Valenta. Okrem koncertného uvedenia a nahrávky Hummelovej opery Mathilde de Guise (Brilliant Classics 2010) bez výraznejšej pozornosti slovenskej odbornej verejnosti zrealizoval tento súbor s dirigentom Didierom Talpainom pre francúzske vydavateľstvo Ediciones Singulares limitované edície opier Johanna Christiana Bacha (Amadis de Gaule, 2012) a Charlesa-Simona Catela (Les Bayadères, 2014).
Medzi projekty, ktoré na Slovensku vznikli navzdory, nie vďaka prostrediu, patrí aj unikátna koncertná premiéra Boieldieuovej „grand opéry“ Beňovský alebo Vyhnanci z Kamčatky (dir. Marián Lejava, Musica aeterna), ktorú v roku 2014 z iniciatívy Petra Zajíčka pripravilo Centrum starej hudby s festivalom Dni starej hudby. Natíska sa preto otázka, prečo vedenie SND doteraz výraznejšie nespojilo sily s domácou scénou starej hudby, prípadne nedokázalo aspoň raz za čas zorganizovať takúto produkciu po vlastnej osi, napríklad kúpou inscenácie. Možno by interpreti titulov, ktoré sú v Theater an der Wien v podstate pravidelne na programe, odbehli za Dunaj za koncertným predvedením...
Žiadna veľká dráma?
Absencia (alebo presnejšie ignorácia) tohto repertoárového segmentu na Slovensku zaujme najmä v kontraste s tým, akej popularite sa teší v zahraničí. Na detailné pojednanie o znovuoživení Händlových opier v Nemecku v 20. rokoch 20. storočia v Göttingene, priekopníckych počinoch, medzi ktoré patrilo Harnoncourtove uvedenie Monteverdiho opier v réžii Jeana-Pierra Ponnella v 70. rokoch 20. storočia v Zürichu, či podiele nahrávacích spoločností na znovuoživení opery seria (napríklad naštudovaním Cavalliho Calisto či Keiserovho Croesa Reném Jacobsom pre harmoniu mundi) niet miesta. Už len pohľad za Moravu ukazuje úplne inú frekvenciu uvádzania tohto repertoáru, vrátane novodobých premiér (Fux, Vivaldi) či naštudovaní opier v barokovom divadle v Českom Krumlove. Časť viny za (ne)záujem o tento repertoár však leží aj na pleciach domácej scény starej hudby, ktorá sa takmer programovo vyhýba „operným gala“, pritom záujem publika o barokové „very best of opera“ bol v prípade Cecilie Bartoliovej či Joyce DiDonatovej (podujatia zorganizovala agentúra Kapos) enormný. Napriek tomu podujatia ako relatívne nedávny koncert Aeterny s Rominou Bassovou či dávnejší Solamente s Noémi Kissovou v Slovenskej filharmónii ostali ojedinelé. Ponuka však spoluvytvára dopyt a trochu „osvetovej komercie“ by podľa môjho názoru nemohlo nič pokaziť. Václav Luks s Collegiom 1704 má v Prahe napokon úspešný cyklus postavený presne na takomto modeli: diva plus domáci orchester. Tento obdivovaný český hudobník privezie do Bratislavy začiatkom marca Vivaldiho operu Arsilda, kráľovná pontská, dielo z roku z roku 1716. Ide o tretiu Vivaldiho operu a súčasne druhú spoluprácou skladateľa s libretistom Domenicom Lallim. Vznikla v rovnakom roku ako známe oratórium Juditha triumphans. Taliansky muzikológ Remo Giazotto vo svojej práci o Vivaldim uvádza problémy opery s cenzúrou, presný dôvod prepracovania libreta však ostáva nejasný. Premiéra Arsildy sa uskutočnila 27. 10. 1716 v Teatro SantʼAngelo, pričom podľa benátskych novín Pallade veneta si opera vyslúžila „aplauz, ktorý jej umožňuje predpovedať skvelú budúcnosť“. Dej je situovaný do Kylíkie, historického územia v Malej Ázii, a rozpráva príbeh o láske a zrade, ktorý začína zámenou dvojčiat z kráľovského rodu, Tameseho a Lisey. Dramma per musica s brilantnou Vivaldiho hudbou napokon v duchu konvencií dospeje k šťastnému koncu, a – ako hovorí režisér inscenácie David Radok – umožňuje uvažovať o nadčasových otázkach pravdy a lži. Opera sa zachovala v známej zbierke Vivaldiho rukopisov v Národnej knižnici v Turíne. Doteraz existuje jediná nahrávka diela v podaní súboru Modo Antiquo pod vedením Federica Mariu Sardelliho pre label CPO.
Poučenie z tohto stručného elaborátu? Ak sa u nás raz za čas naštuduje baroková opera, mala by mať všetky zložky na absolútne špičkovej úrovni. V marci by sa to mohlo podariť.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.