„La belezza del canto,“ takouto parafrázou azda trocha devalvovaného pojmu bel canto nazvala mladá ruská sopranistka Oľga Pereťaťko svoj prvý profilový CD album. Titul znie výstižne aj cez prizmu dramaturgie, ktorá „krásu spevu“ prináša nielen prostredníctvom talianskeho romantického repertoáru. Obsah nosiča predstavuje Oľga Pereťaťko tiež naživo a jednou z jej európskych zastávok bola 6. 3. aj Bratislava.
Vďaka agentúre Kapos sme mali možnosť spoznať ďalšiu umelkyňu, ktorej kariéra prudko stúpa. Odrazovým mostíkom koloratúrnej sopranistky sa stali postavy z opier Gioachina Rossiniho stvárnené na prestížnej pôde festivalu v Pesare. Fiorillou z Turka v Taliansku otvárala aj bratislavský večer, pričom ako „zahrievacie“ číslo si nevybrala efektnejšiu záverečnú áriu, ale cavatinu z prvého dejstva. V nej razom preukázala, že Rossiniho štylistické špecifiká detailne ovláda, že jej koloratúrna technika má pevný základ a hlas podmanivú farbu. Na predverdiovskej parkete ešte ostala pri dvoch vzorkách z pera Gaetana Donizettiho (Linda di Chamounix a Lucia di Lammermoor); tu diváka len uistila, že recept na belcantovú školu má v malíčku. Elegantné frázy striedali virtuózne koloratúry, interpretácia nestála na vonkajšom efekte, ale opierala sa o emocionálne prežitie textu. Jej devízou, nie tak bežnou pre lyrický materiál, je sýta a rezonančná spodná poloha. Pred prestávkou preladila aj na francúzsky „fach“, aby gavotou Manon z rovnomennej Massenetovej opery zaujala nielen tónovo, ale aj prirodzeným výrazovým šarmom.
Druhú polovicu večera otvorila Oľga Pereťaťko Verdiho Gildou, kde sa jej popri samozrejmom technickom nadhľade podarilo skĺbiť naivnú dievčenskosť hrdinky s tragickým podtónom. Keď v nasledujúcej árii Olympie z Offenbachových Hoffmannových poviedok vstúpila na pódium s bábkou odetou do kópie jej vlastnej róby, zrodilo sa ďalšie prekvapenie. V prvej strofe sa popri brilantnom speve venovala svojej rekvizite, neskôr už bábikou bola ona sama. Skvelá spevácko-herecká kreácia. Že v Oľge Pereťaťko driemu komický talent a zmysel pre kultivovaný humor, doložila perlivo prednesenou Adelou zo Straussovho Netopiera.
Spočiatku zdržanlivé publikum sa rozohnilo a vyžiadalo si tri prídavky. Vďaka vyváženosti polôh a poézii výrazu mohla bez ujmy na farebnosti predniesť aj „mesiačkovú“ áriu Rusalky. Po nej si opäť zašantila ako operetná subreta (Adelina ária z prvého dejstva) a ako Júlia z Gounodovho Romea a Júlie napokon ponúkla súzvuk koloratúry s cituplnou lyrikou.
Ak sa sprevádzajúca a v piatich číslach samostatne hrajúca zlínska Filharmónia Bohuslava Martinů spočiatku javila ako značne problematická, postupne sa jej výkon skonsolidoval. Veľkú zásluhu na tom mal taliansky dirigent Giuseppe La Malfa, ktorý dal predohrám nielen správne tempá, ale hudobníkov inšpiroval takmer až k prekročeniu vlastného tieňa.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.