Predstavme si Námestie Svätého Petra vo Vatikáne. Zhromaždený dav veriacich a žurnalisti netrpezlivo čakajú na výsledok konkláve a meno nového pápeža. Medzi veriacimi to vrie. Bude to tradicionalista s úctou k veľkým cirkevným otcom a ich teológii, alebo sa na čelo cirkvi postaví mladý progresívny búrlivák, ktorý bude chcieť reformy a nový glanc? Na lodžiu vatikánskej baziliky vystupuje kardinál diakon, aby mestu a svetu oznámil: „Non habemus papam“. Kardinálske kolégium zhromaždené v Sixtínskej kaplnke sa ani pod hrozbou hladu a smädu nedohodlo na novom pontifikovi. Voľba sa odkladá o rok, zatiaľ bude všetko fungovať ako doteraz, diskusia o následníkovi pokračuje. Bodka. Telefónne linky kolabujú. Šok, rozčarovanie, zhrozenie.
Takto nejako, i keď menej tragicky, to vyzeralo 11. mája pri voľbe nového šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov. Členovia najuznávanejšieho orchestra na svete sa po prvýkrát od svojho založenia (1882) ani po celodennom radení nedohodli na mene šéfdirigenta, ktorý by mal od roku 2018 prebrať biskupskú berlu, pardon, dirigentskú paličku po sirovi Simonovi Rattleovi. Miesto stretnutia bolo až do posledného momentu prísne tajné. O priebehu voľby sa nesmelo telefonovať, esemeskovať, ani tweetovať. Mobily sa museli odovzdať. Krátko po devätnástej hodine bolo oznámené miesto utajenej porady. Kostol Ježiša Krista v berlínskej štvrti Dahlem. Pre jeho vynikajúcu akustiku v ňom Berlínski filharmonici nahrávajú duchovnú hudbu, v ten večer sa mal stať položartovnou narážkou na konkláve vatikánskej kúrie. Tlačové oddelenie najprv termín oznámenia výsledku odsúvalo. Okolo devätnástej hodiny predstúpili pred mikrofóny zástupcovia orchestra, aby oznámili, že pre diametrálnu nezhodu sa voľba odkladá na september 2016.
Stanovy Berlínskych filharmonikov neurčujú jasné pravidlá pre voľbu šéfdirigenta, jediným kritériom je dôrazná väčšina hlasov. Vec interpretácie. Ako preniklo z kuloárov, v hre bolo niekoľko kandidátov. Sláčiky by na podeste videli najradšej tradicionalistu Christiana Thielemanna, exegéta nemeckých romantikov, hlavne však Wagnera, Straussa a Brahmsa. Jeho príchod by znamenal návrat k „deutscher Klang“ z čias Karajana. Modernisti sa vraj nadchli pre sympaticky bezprostredného Lotyša Andrisa Nelsonsa, ktorý by bol zárukou kontinuity Rattlových reforiem, počnúc projektmi pre deti a mládež až po zvuk orchestra. Thielemann sa však znemožnil politicky, keď vyjadril pochopenie pre hnutie PEGIDA organizujúce demonštrácie proti migrantom z islamského sveta, Nelsons je vraj primladý a príliš málo vyprofilovaný. Debata o ďalších menách nadobúda čoraz grotesknejšie rozmery a je pomerne vyhrotená. Pre súčasné spoločenské pomery symptomatická.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.