Logo HŽ

Slávka Zámečníková

Vždy súťažím hlavne sama so sebou

Svojím zvonivým sopránom dokáže vzbudiť pocit istoty a zároveň nadhľadu nad tónom, ktorý vrúcne vedie k uchu a srdcu poslucháča. Tak ako to v duchu majstrovskej jednoduchosti vedeli viaceré jej predchodkyne, ktorých kariéra sa začala prakticky výlučne za hranicami našej krajiny. Naozaj je nevyhnutné vyštartovať do sveta zo zahraničnej metropoly, ktorá starostlivo a kvalitne poskytne talentovanému cudzincovi zo seba to najlepšie? Aj o tom hovorí mladá umelkyňa, ktorá sa po viacerých víťazstvách v prestížnych medzinárodných súťažiach uchádza o potlesk publika na koncertných a operných javiskách od Berlína po Tokio pod taktovkou takých dirigentských osobností ako Simon Rattle, Christian Thielemann či Gustavo Dudamel.

V Bratislave ste študovali na štátnom Konzervatóriu v triede Boženy Ferancovej, v Berlíne na Hochschule für Musik Hanns Eisler u Anny Samuilovej. Znamenalo to kontinuitu vo vedení vášho hlasu alebo ste prechádzali procesom zásadnejšej zmeny prístupu k nemu?
Na Konzervatóriu som dostala veľmi dobrú prípravu a nebolo ťažké pokračovať ďalej u iného profesora. Samozrejme, že hlas sa vekom vyvíja a každý profesor má iné nároky a techniky výučby. Vnímala som to však ako pozitívnu a nenáročnú zmenu a tiež šancu ďalej sa rozvíjať. S mojou profesorkou na vysokej škole, Annou Samuilovou, sme si veľmi porozumeli a aj po piatich rokoch našej spoločnej práce sa k nej rada vraciam na hodiny.

Donedávna ste boli členkou operného štúdia Berlínskej štátnej opery. Ako funguje toto operné štúdio v porovnaní s opernými štúdiami iných veľkých operných domov? Aké roly ste tam stvárnili? Je to bežná cesta speváka do sveta veľkej opery?
Členovia operného štúdia sú plnohodnotnými členmi súboru, spievajú menšie až stredné roly a zároveň absolvujú rôzne majstrovské kurzy či pravidelné workshopy a hodiny s uznávanými profesormi spevu. Práve operné štúdio berlínskej Staatsoper je jedným z najlepších v Európe, rovnako ako napríklad operné štúdio mníchovskej Bayerische Staatsoper. Nie v každom opernom štúdiu máte totiž možnosť predstaviť sa aj v produkciách na javisku. Alebo nie v takom rozsahu ako v Berlíne, Mníchove či v Hamburgu. Napríklad v opernom štúdiu milánskej La Scaly si človek zaspieva jednu produkciu pre deti za celú sezónu, ak vôbec. Som presvedčená, že práve vďaka času strávenému v Staatsoper som tam, kde dnes som. Angažovali ma ešte počas štúdia na berlínskej Hochschule a cítila som, že toto je práve to, čo momentálne potrebujem – získať javiskovú prax, ďalšiu inšpiráciu a zaradiť sa do kolektívu. Stáť na javisku s najväčšími hviezdami operného neba je tá najlepšia motivácia a tvrdá škola. Zvyknete si na určitú úroveň, a potom si ju už nedovolíte podliezť. Je to veľká zodpovednosť, človek si vybuduje neuveriteľnú disciplínu. Ako členka štúdia som sa predstavila ako Prvá dáma (Čarovná flauta), Miss Jessel (Turn of the Screw), Flora (La traviata), Nanetta ako cover (Falstaff), Chasseresse (Hippolyte et Aricie), Falke (Frau ohne Schatten) a taktiež som účinkovala v produkcii súčasnej opery Kopernikus od Clauda Viviera.

Sú speváci, ktorým by ste operné štúdio neodporúčali, napríklad z dôvodu, že by ich to takpovediac zbytočne „zdržiavalo“ na ich umeleckej ceste? Predsa len v opernom štúdiu sa človek k hlavným úlohám veľmi nedostane...
Operné štúdio v takomto významnom opernom dome je kapitola sama o sebe. Predstavte si, že spievate hlavné roly v malom divadle, kde si vás nikto nevšimne. Vy síce naplníte svoje osobné túžby, ale do popredia vás to nedostane. Naopak, aj keď len určitý čas spievate menšie úlohy na prvej scéne, kde sa len tak hemžia kritici, agenti a intendanti významných divadiel, máte oveľa väčšiu šancu zaujať a posunúť sa tam, kam by ste sa možno z menšieho divadla nikdy nedostali. Myslím si, že treba byť trpezlivý. Na každého, kto poctivo pracuje, čaká odmena. Aj keď každý má, samozrejme, svoju cestu a iné ambície. Človek musí poznať svoje možnosti, schopnosti a hlavne túžby, aby pochopil, kam sa chce zaradiť.

Podstatnou súčasťou životopisu speváka sú majstrovské kurzy u popredných svetových sólistov. Vy tam máte takých mien požehnane...
Rada spomínam na majstrovské kurzy v talianskom Montepulciane s pedagogičkou operného štúdia Teatro alla Scala Lucianou D’Intino, ktorá mi vtedy veľmi pomohla s dychovou oporou a celkovou technikou. Cítila som sa oveľa istejšie a následne som uspela na niekoľkých súťažiach. Mala som teda pocit, že idem správnou cestou. Takisto mi veľa priniesli kurzy s tenoristom Neilom Shicoffom, s ktorým sme našli takú polohu v rezonancii, ktorej sa dodnes držím a aj po náročnom spievaní nemám pocit, že by sa môj hlas unavil. Kurzy s Franciscom Araizom mi takisto utkveli v pamäti. Dokonca som si všetko, čo vravel, zapisovala. Bolo to toľko užitočných informácií týkajúcich sa celkového speváckeho aparátu, že by bola škoda zabudnúť čo i len na jednu poznámku. Pravidelne som tiež v opernom štúdiu navštevovala hodiny spevu u mezzosopranistky Deborah Polaski. Neviem, či som niekedy zažila taký precízny a profesionálny prístup ako u nej. Mnohých jej rád sa držím dodnes. Bola určite jedným z najlepších pedagógov, s akými som kedy pracovala.

Akým spôsobom by si mal mladý umelec vyberať majstrovské kurzy?
Veľakrát platí, že nie každý dobrý spevák je aj dobrý pedagóg. Treba sa porozhliadnuť a nechať si od skúsených známych poradiť. Samozrejme, na každého platí niečo iné. Dnes máme k dispozícii množstvo médií, veľa ukážok z majstrovských kurzov je na webe. Človek musí hľadať, pýtať sa a nebáť sa skúsiť čokoľvek. Myslím, že každému prospeje ísť na kurzy do zahraničia, už len z toho dôvodu, aby spoznal nové prostredie a kultúru.

V ostatných rokoch ste zožali významné umiestnenia na prestížnych speváckych súťažiach. Ako sa pripravujete na veľkú súťaž?
Na súťaž sa pripravujem ako na akékoľvek predstavenie či koncert. Nechcem, aby ma niečo negatívne prekvapilo. Pred súťažou si vždy vyhradím aspoň dva týždne, keď sa zvolenému repertoáru venujem intenzívnejšie, aj keď mám medzitým iné koncerty či skúšky. Snažím sa hlas neunaviť a zároveň ostať vo forme. Vyberám si veci, ktoré mám zaručene ospievané, ale takisto prinesiem vždy jednu či dve nové árie, čo udrží človeka „v pozore“, aby neskĺzol do rutiny. Opäť sa venujem správnej výslovnosti, deju a charakteru každej postavy, ktorej áriu mám v súťažnom repertoári.
 Ktoré umiestnenie si vážite najviac a prečo? Čo okrem ceny samotnej a uznania okolia si zo súťaží odnášate?
Najväčším úspechom boli pre mňa umiestnenia na posledných troch súťažiach – Moniuszkova súťaž vo Varšave, Hans Gabor Belvedere vo Villachu a Neue Stimmen v nemeckom Güterslohu. To najdôležitejšie, čo som si z každej z nich odniesla, je určite dôvera v samu seba. Vždy súťažím hlavne sama so sebou. Rada sa konfrontujem so stresom, lebo vtedy podám výkon, ktorý mňa samu veľakrát prekvapí. Viackrát mi to otvorilo cestu k ďalšiemu rozvoju môjho hlasu či interpretácie. Ďalším prínosom je určite fakt, že človek spozná nespočetne veľa dôležitých ľudí z brandže a vždy aj zopár budúcich kolegov.

Vo vašom životopise sa objavujú slávne dirigentské mená ako Daniel Barenboim, Simon Rattle...
S maestrom Barenboimom som sa prvýkrát stretla pri svojom debute v berlínskej Staats­oper. Zaskakovala som za chorú kolegyňu v novej produkcii, úplne prvej, ktorá sa hrala v novootvorenej zrenovovanej budove Staats­oper Unter den Linden, v Schumannových Scénach z Goetheho Fausta. Mala som spievať krátke dueto s mezzosopranistkou, ktorá však bola až do predstavenia chorá. Prvýkrát sme si našu spoločnú pasáž vyskúšali pred vstupom na pódium krátko pred naším výstupom, samozrejme, absolútne neúspešne. Keď som sa o chvíľu postavila na pódium, pred očami sa mi premietol celý život. Divadlo sa mi zdalo odstrašujúco obrovské, v orchestrálnej jame stál maestro a ja som si vravela, že moja kariéra je na konci, ak to teraz pokazím. Srdce mi tĺklo ako o život. Keď však prišlo k danému momentu, absolútne som sa sústredila a všetko dopadlo bezchybne.
Neskôr som s Danielom Barenboimom spolupracovala aj na novej produkcii Verdiho Falstaffa, kde som spievala rolu Nanetty. Každá jeho rada či pripomienka mi utkvela v pamäti. Aj vďaka vynikajúcemu obsadeniu s Barbarou Frittoliovou, Michaelom Vollem, Danielou Barcelona či Nadine Sierrovou to bola naozaj nezabudnuteľná spolupráca. Pamätám si, že maestro sedel na väčšine scénických skúšok, čo sa normálne nestáva. Bol to však jeho debut, preto sa vraj chcel čo najlepšie pripraviť. Človek by si povedal, že taká legenda už niečo podobné nepotrebuje. O to fascinujúcejšie bolo vidieť, že každý sa potrebuje učiť a pracovať na sebe – aj tí, čo sú na absolútnom vrchole.
Simon Rattle mi utkvel v pamäti ako najľudskejší a najpríjemnejší dirigent, s akým som spolupracovala. Pod jeho taktovkou som debutovala ako Chasseresse v novej produkcii opery Hippolyte et Aricie od J. P. Rameaua (ktorá bola aj v live prenose na Arte Concerts). Bol neuveriteľne vnímavý a nápomocný. V tom istom titule som s ním debutovala v Elbphilharmonie v Hamburgu. Spájajú sa mi s ním teda iba pozitívne spomienky.

V marci sa predstavíte na pódiu Slovenskej filharmónie v Beethovenovej Misse solemnis a v máji budete mať na tom istom javisku sólový recitál s klavírom. S akými pocitmi sa vraciate na slovenské pódiá? Považujete umelecké kontakty so Slovenskom za uspokojivé?
Hoci sa už Berlín stal mojím druhým domovom, môj rodný kraj mi, samozrejme, vždy bude chýbať. V Bratislave som študovala päť rokov a mám tu mnoho známych a bývalých spolužiakov, ktorí ma vždy prídu podporiť, rovnako ako moja rodina. Je to ten najlepší fanklub, aký si človek môže priať. Najlepšie sa predsa spieva pre tých najbližších. Teším sa, že Slovensko vníma moju kariéru a že má záujem o spoluprácu. Mám radosť, keď môžem „domov“ priniesť niečo, na čom som v zahraničí tvrdo pracovala a vidím, ako na to ľudia reagujú. Veľakrát sa stretávam s pozitívnymi reakciami, keď ma napr. študenti spevu či známi z odboru oslovia s tým, že som pre nich veľkou motiváciou. Takéto chvíle ma neuveriteľne napĺňajú, a preto tiež považujem za dôležité vracať sa tam, kde človek svoju cestu začal.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/hudobne-divadlo/1630-slavka-zamecnikova/



Aktualizované: 14. 02. 2020