Logo HŽ

Pražská jar 2012

Takmer päťdesiat koncertov a šesť operných predstavení v spolupráci s Národným divadlom a viac ako 35 000 predaných vstupeniek – taký bol tohtoročný pestrý a vyvážený 67. ročník medzinárodného hudobného festivalu Pražská jar, ktorý disponoval rozpočtom 75 miliónov korún.

Festivalový program ponúkol zaujímavý dramaturgický oblúk začínajúci 2. 5. tradične Smetanovým cyklom Moja vlasť a končiaci 3. 6. Janáčkovou Sinfoniettou. K vrcholom tradičnej prehliadky interpretačného umenia patrili tohto roku piesňové večery, na ktorých sa predstavili česká mezzosopranistka Magdalena Kožená a britský tenorista Mark Padmore, recitál dnes už osemdesiatjedenročného českého klaviristu Ivana Moravca (s dielami Clauda Debussyho, Mauricea Ravela a Fryderyka Chopina), koncert Varšavskej filharmónie s klaviristom Rafałom Blechaczom (víťazom prestížnej Medzinárodnej klavírnej súťaže Fryderyka Chopina z roku 2005) alebo prvá časť beethovenovského projektu klaviristu Leifa Oveho Andsnesa a Mahlerovho komorného orchestra. Udalosťou bolo koncertné predvedenie Beethovenovho Fidelia vo verzii z roku 1814, a to s Pražskou komornou filharmóniou pod taktovkou Jakuba Hrůšu a s americkou sopranistkou Carol Wilsonovou, tenoristom Nikolaiom Schukoffom, basbarytonistom Janom-Hendrikom Rooteringom a s dvoma predstaviteľmi mladej českej opernej generácie – Adamom Plachetkom a Kateřinou Kněžíkovou.
Usporiadatelia hovorili tento rok o dramaturgickej slobode, o odklone od veľkých tém predošlých ročníkov, akou bolo napríklad jubileum Gustava Mahlera. Podľa ohlasu možno usudzovať, že to festivalu pomohlo. Prekvapujúcim sklamaním bolo pre mnohých vystúpenie Viedenských filharmonikov s dirigentom Danielom Barenboimom v mozartovskom programe. Veľkú pozornosť vzbudil netradičný koncert „Pocta Johnovi Cageovi“ v Národnom technickom múzeu. Dramaturgiu spestrili tiež programy Cigánskych diablov alebo „Večer klasickej čínskej hudby“. Na rozdiel od minuloročnej série zrušených vokálnych koncertov sa tentoraz na organizátorov usmialo šťastie. Zo zdravotných dôvodov však nevystúpili dirigenti Vladimír Válek a Jiří Kout, za ktorých sa podarilo nájsť náhradu Ondreja Lenárda a Zdeňka Mácala.
Ohľadne inak skvelého programu Marka Padmora a klaviristu Paula Lewisa, ktorí sa v Rudolfine predstavili s piesňami Ludwiga van Beethovena a Franza Schuberta (s tým istým projektom sa potom objavili i v prestížnej londýnskej koncertnej sieni Wigmore Hall), vznikla debata – koncert totiž, na rozdiel od rôznych operných galakoncertov známych speváckych osobností, ktoré sa v bežnej sezóne pražského hudobného života etablovali  ako značne úspešné, nebol vypredaný. Pražská jar však našťastie trvá na tom, že takéto komorné programy ponúkať má, že to má svoj zmysel aj v prípade, že sály nebudú plné. Tradičné piesňové večery by sa skutočne nemali z pražského koncertného života vytratiť!

Trojročný projekt nórskeho klaviristu Leifa Oveho Andsnesa, žiaka v Bergene pôsobiaceho pedagóga českého pôvodu Jiřího Hlinku, obsahuje komplet piatich Beethovenových klavírnych koncertov. Andsnes zároveň vedie spoza klavíra Mahlerov komorný orchester. Jednotlivé programy budú uvádzané a naživo zaznamenávané na jednotlivých ročníkoch Pražskej jari a okrem toho na ďalších 70 koncertoch vo viac ako 40 mestách po celom svete. Andsnes spolu s mahlerovcami sa v tomto roku stali niečím ako tajným triumfom pražského festivalu. Ich neokázalé, ale dokonalé vystúpenie, na ktorom zazneli Koncerty č. 1 C dur op. 15 a č. 3 c mol op. 37, totiž bezo zvyšku naplnilo zámer festivalu byť prehliadkou toho najlepšieho zo súčasného interpretačného umenia. Neobyčajne zreteľne a ihneď sa prejavili základné atribúty hry klaviristu i súboru, ktoré by sa dali charakterizovať ako virtuózna presnosť, detailná znalosť a nadpriemerná muzikalita. Beethovenova hudba znela v dokonalej a oduševnenej súhre, v ideálnych výrazových proporciách, jadrne i zasnene a lyricky, v skvelom tempe. Vyžarovala mimoriadnu energiu. K tomu zaznel rovnako zaujímavý Stravinskij, sláčiková suita z baletu Apollon musagète – transparentne, zvukovo priezračne, bezchybne. Špičkoví hudobníci hrajúci bez rutiny!

Viedenskí filharmonici napodiv tak jednoznačný dojem nevzbudili. Zahrali tri vrcholné Mozartove symfónie z roku 1788 – č. 39 Es dur, č. 40 g mol a č. 41 C dur „Jupiterskú“ – reflektujúc v nich výrazovú premenlivosť a jemné odtiene mäkkosti, závažnosti, bezstarostnosti a hravosti. Pokračujúc ďalej do Drážďan zanechali však dojem, že napriek všetkej zvukovej kultivovanosti zďaleka nešlo o najlepší koncert festivalu. Vstupné pritom siahalo až po päťtisíc korún, čo boli najdrahšie vstupenky tohto roku… Pravda, znela slobodne dýchajúca, jemne nuansovaná hudba s mnohými detailmi, v hre telesa sa napokon snúbia najvyššie inštrumentálne majstrovstvo, zodpovednosť, fantázia i spontánna muzikalita. A k profilu tohto svetoznámeho telesa, jedného z najlepších na svete, Mozart neoddeliteľne patrí. Daniel Barenboim v role dirigenta však nedokázal zahnať dojem, že svojimi gestami len oživuje dianie na kľúčových miestach a ťaží zo skutočnosti, že filharmonici hrajú inak viac-menej sami.

Po piatich rokoch sa na Pražskú jar vrátila Petrohradská filharmónia, najstarší a najvýznamnejší ruský orchester, tentoraz so svojím šéfdirigentom Jurijom Temirkanovom. Pokiaľ aj tu nastal pocit nejakého rozčarovania, tak len preto, že na programe absentovala ruská hudba. Dvořákova Novosvetská symfónia predsa len nebola interpretovaná tak zaujímavo, aby zanechala dojem jedinečnosti a potvrdila tak svoju jednoznačnú dramaturgickú opodstatnenosť. Julia Fischer ako sólistka Mendelssohnovho Husľového koncertu e mol op. 64 bola však viac než relevantným hosťom.  

Magdalena Kožená a klaviristka Mitsuko Uchida, to bol ideálny tandem. Ich prvé spoločné vystúpenie pred českým publikom malo zaujímavú dramaturgiu a oplývalo atribútmi skvelej komornej spolupráce. Drobná, energiou nabitá Japonka, medzinárodne uznávaná sólistka, doslova čarovala so zvukom. Dokáže sa prispôsobiť sólovému hlasu dynamicky, ale i do najmenších nuáns sledovať textové súvislosti. Je to ideálny komorný prejav – pevná, ale zvukovo subtílna opora, prispôsobivá, pozorná a vnútorne bohatá. Na programe bolo Päť piesní na texty Friedricha Rückerta od Gustava Mahlera a Messiaenove a Debussyho poetické, hravé, jemne provokujúce piesne. Tri Bilitine piesne či Zabudnuté arietty od Clauda Debussyho boli pre pražské publikum zaujímavým objavom, rovnako ako Messiaenove Básne pre Mi komponované na texty, ktoré majú byť oslavou duchovnej krásy manželského zväzku v katolíckom chápaní. Prejav sólistky bol, ako vždy, obsažný, pútavý a vzácne prostý. Napokon, pohyboval sa v teréne, ktorý ideálne zodpovedá jej hlasu.

K atraktívnym okamihom Pražskej jari patril i koncert britského tenoristu Iana Bostridgea a tiež vystúpenie sopranistky Edity Gruberovej. U umelkyne, ktorá pred štyrmi desaťročiami emigrovala z Československa do Rakúska a stala sa v odbore koloratúrneho sopránu jedinečnou opernou hviezdou, je obdivuhodné, ako napriek veku nemilosrdne sa blížiacemu k obvyklej hornej hranici profesionálnej kariéry odmieta starnúť. I keď sa už niektoré tóny občas neozvú ideálne, je to stále skvelo ovládaný hlas schopný veľkých dynamických a výrazových kontrastov, nadštandardných výšok a mimoriadnej virtuozity. Večer sa stal holdom umeniu tejto slovenskej sólistky. Jej operný recitál v Rudolfine zdvihol podľa očakávania publikum zo sedadiel. Koncert otvorila zriedka uvádzaná vokalíza Slávik a ruža Camilla Saint-Saënsa. Nasledovali veľké scény z opier Charlesa Gounoda, Ambroisa Thomasa, Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho, v ktorých umelkyňa ukázala, že je stále schopná jednoznačne strhnúť dramatickým nábojom v kresbe svojich vážnych postáv, ale i precítenosťou a virtuozitou. Sprevádzal Symfonický orchester Českého rozhlasu s dirigentom Andrejom Jurkevičom. Poslucháčov rozohriali v prístupnom prvoplánovom repertoári medzihier ako napríklad v Ponchielliho Tanci hodín. A potom prišli dva prídavky – roztopašná scéna komornej Adely zo Straussovej operety Netopier a nemenej komediálny výstup Cunegondy z Bernsteinovho Candida. Obidve čísla mali brilantnú komediantskú extrovertnosť a nepôsobili pritom ani trochu rozpačito. Fanúšikovia speváčky majú isto sklon k nekritickosti, ale pražský koncert by len ťažko mohol niekto označiť za prekročenie umeleckého zenitu. Gruberová je typom speváčky, ktorá sa dokázala držať svojho odboru a svojej techniky, čo jej dopomohlo najprv k oslňujúcej svetovej dráhe a potom k zachovaniu interpretačného štandardu, o akom sa väčšine spevákov môže len snívať.

Z tohtoročnej Pražskej jari je treba ešte spomenúť prvý večer so Smetanovou geniálnou partitúrou Moja vlasť. Tentoraz bol interpretom mladý ruský dirigent Vasilij Petrenko, šéf Kráľovskej filharmónie v Liverpoole. Pred Českú filharmóniu sa postavil v tejto pozícii ako v poradí ôsmy zahraničný hosť. Ide o dirigenta stojaceho vo veku tridsaťšesť rokov nepochybne na začiatku nadpriemernej medzinárodnej kariéry. Nie je zaťažený tradíciou, nie je to ani propagátor českej hudby, akému by prvý večer festivalu, pre Čechov tak trochu kultová záležitosť, bol zverený takpovediac za odmenu. Napokon Moju vlasť dirigoval ako celok prvý raz… Šesticu symfonických básní Petrenko poňal ako veľké dielo vrcholného romantického symfonizmu, pričom vlastenecký pátos v ňom veľmi nehľadal, a pochopiteľne ani hľadať nemohol. Bolo to energické a suverénne predvedenie, z ktorého vyžarovala mladistvá bezstarostnosť, talent i umelecká náročnosť. Dirigent ani najmenej nepôsobil bezradne a výsledok bol viac než len akýmsi kompromisom. Petrenko viedol precízne hrajúce teleso k širokej epickosti a svižnejším tempám bez toho, aby sa vytratili potrebné detaily a emócie, vo Vltave dokonca siahajúc až k istej impresionistickej náladovosti. Mimovoľne zdôraznil univerzálnosť Smetanovej hudby. Neakcentujúc veľké idey dokázal nájsť prostý a civilnejší výklad.
Petrenko reprezentoval atraktívny model spolupráce cudzinca s tuzemským súborom. O týždeň neskôr bol Symfonický orchester BBC s Jiřím Bělohlávkom nemenej zaujímavým opačným príkladom. Očakávania pritom nesklamal. Zatiaľ čo v jednom koncerte viedol obdiv k hre telesa a dirigentovej koncepcii cez Štvrtú symfóniu Bohuslava Martinů, pri druhom vzbudilo skutočné muzikantské nadšenie Sukovo Zrání. Je to partitúra stojaca na pomedzí romantizmu a moderny, potrebuje nielen expresivitu, ale tiež lyrizmus. Oba tieto protipóly zahrnul Bělohlávek do svojej koncepcie veľmi pôsobivo. Bolo to predvedenie so silnými emocionálnymi poryvmi, pôsobivé, logicky vystavané a hlboké. Jiří Bělohlávek vložil do koncertu svoje bohaté hudobné zázemie, ktoré mu umožňuje adekvátne odkrývať priebeh a výstavbu akokoľvek zložitých kompozícií. Výsledok zaujal mäkkosťou, sláčikovou sýtosťou, kultivovanou vyváženosťou a intenzívnou citovosťou. Symfonický orchester BBC je vysoko profesionálny, flexibilný súbor a jeho skvelé predvedenie Sukovho Zrání opäť otvorilo otázku, prečo sa vlastne veľké skladby tohto autora nehrajú u nás častejšie a prečo ich lepšie nepozná i hudobný svet.
Jeden z posledných koncertov festivalu ponúkol napokon Dvořákovo Rekviem v naštudovaní slovenského šéfdirigenta Symfonického orchestra Českého rozhlasu Ondreja Lenárda a úplne poslednými tónmi tohtoročného festivalu boli tóny Čajkovského Husľového koncertu so sólistom Pavlom Šporclom a predohry Domov můj Antonína Dvořáka a Sinfonietty Leoša Janáčka pod taktovkou Zdeňka Mácala.

Na budúci rok otvorí festival symfonickým cyklom Moja vlasť Filharmonický orchester Francúzskeho rozhlasu s kanadským dirigentom Petrom Oundjianom. V Prahe sa tiež okrem iného objaví Ensemble intercontemporain z Paríža, barytonista Matthias Goerne, orchester Academy of St. Martin-in-the-Fields a dirigujúci klavirista Murray Perahia, Mníchovská filharmónia s dirigentskou legendou Lorinom Maazelom, Tokijský metropolitný symfonický orchester a Slovenská filharmónia s francúzsky koncipovaným programom. Na záverečnom koncerte vystúpi Česká filharmónia pod taktovkou ruského dirigenta Vasilija Sinajského. Na festivale sa tiež predstavia nositelia prvých cien tohtoročnej festivalovej medzinárodnej interpretačnej súťaže. Sú nimi francúzsky violončelista Victor Julien-Laferrière a čembalistka Alexandra Nepomňaščaja z Ruska.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/hudobne-spravodajstvo/1015-prazska-jar-2012/



Aktualizované: 15. 03. 2016