Logo HŽ

Záhada tyče

Po minuloročnej košickej premiére sa ďalšie pokračovanie voľnej série audiovizuálnych projektov (či inak povedané opier s otáznikom) Miroslava Tótha dostalo 19. 6. aj na pódium bratislavskej a4 a bol to opäť „event“, na ktorý sa so zvedavosťou prišla pozrieť vzorka tunajších skalných priaznivcov experimentálnej hudby. Nie div, pretože udalosť patrila k tomu najzaujímavejšiemu, čo v tejto oblasti ponúkla domáca scéna za niekoľko posledných mesiacov.

Záhada tyče tematicky voľne nadväzuje na autorove staršie audiovizuálne projekty s improvizovanou hudobnou zložkou, ktoré majú „tyč“ vo svojom názve, ale aj na Radio_Head Awards nedávno uvedenú Kyberpankomšu. Opäť temný, dystopicko-apokalyptický námet, podchytený optikou absurdity, opäť synkretizmus, eklekticky spájajúci rôznorodé prvky do nepredvídateľných situácií, opäť spolupráca so Samčom, bratom dážďoviek (alias Samuel Szabó), ktorého ťažko napodobiteľný vokálny a herecký prejav predstaveniu vtlačil charakteristický punc a publiku dal nejednu možnosť k rozochveniu bránice.
Tentoraz ide o obrazy zo života na „planéte 134330“. Jej podivní osídlovatelia sú na nej uväznení, nemajú možnosť úniku, vykonávajú svoje rituály s ťažko odhadnuteľným významom – komunikácia prebieha zriedkavo a iba v podobe nezrozumiteľného kňučania a mňaukania. Societa sa evidentne nachádza v hlbokej letargii, blízko smrteľnej agónii. Viditeľné sú zvyšky hierarchického spoločenského usporiadania tohto kedysi statočného nového sveta, jeho mocenských mechanizmov (huxleyovský „nedorobený alfa samec“ v pánskom obleku, zakrpatený a pohybujúci sa ako po nejakom ťažkom poškodení nervovej sústavy) a tiež motívy kafkovského sveta obludných úradov, spoločné s predchádzajúcimi „tyčami“. Tyč bola totiž pôvodne „masážnou tyčou pre úradníkov v štátnych inštitúciách“ a akt telefonovania (komu a prečo?), vysávania či obraz ministra sediaceho za pracovným stolom nechýbali ani tu. Pokusy odhodiť bremeno či vyslobodiť sa z dusivých skafandrov z kilometrov potravinových fólií vyúsťujú do emotívnych výlevov, ktoré však na bezvýchodiskovej situácii nič nemenia. Rozuzlenie drámy by sa dalo hľadať v absurdnom rituáli „skenovania“ postavy „ministra“ konšteláciou postáv držiacich svietiace neóny (skvele koordinované herečky-tanečníčky v réžii Jana Komárka s nimi šermujú tak trocha na spôsob svetelných mečov z Hviezdnych vojen) či záverečnom objatí dvoch hlavných postáv a ich následnom komicky infantilnom tanci. No ťažko povedať; o vnútornom svete a motiváciách postáv môže divák viesť iba hmlisté dohady.

Kde je v tom opera? Napríklad už v spochybnení rodovej identity postáv, v pohrávaní sa so zámenami pohlavia, bežného v opernej praxi do prvej polovice 19. storočia, tu, samozrejme, v parodizujúcej úlohe. Podobným scudzujúcim momentom bol napríklad „lyrický“ tercet so zapnutým vysávačom s nastaviteľným výkonom, karikatúra opernej afektovanosti. Sarkastické pokrivenie žánrových konvencií patrí k osvedčeným stratégiám Mira Tótha a účinkom sa neminulo ani teraz. Klaustrofóbna dystopia musí byť – v postmodernom duchu – do značnej miery „fun“, aby bola pri vyše hodinovej dĺžke stráviteľná, uvedomovanie si paralel so životom na inej planéte by inak mohlo byť bolestivo neznesiteľné...
Nezastupiteľnú úlohu tu mala inštrumentálna zložka, tentoraz pod značkou Musica falsa et ficta ensemble, ktorý dirigoval v kuželi bieleho svetla samotný autor. Bol to v podstate „big band“ s rytmikou, saxofónovou a trombónovou sekciou, doplnený o dva akordeóny a marimbu, zložený z českých, maďarských, poľských a zo slovenských hudobníkov. Vynikajúci hráči, ktorí sú rovnako pohotoví v hre notovanej hudby aj vo voľnej improvizácii (za našu stranu medzi nimi bolo možné vidieť Petra Katinu či Lenku Novosedlíkovú, z hostí známych na pódiu a4 zasa napríklad Ádáma Mósera a Árona Portelekiho z Tóthovho budapeštianskeho improvizačného tria Thisnis), reagovali na dirigentove gestá s obdivuhodnou presnosťou a flexibilitou. Zostava bola napriek svojmu „projektovému“ charakteru schopná vyvinúť neuveriteľne kompaktný ťah, dynamický rozsah, ale aj intuitívne výborne odhadnuté striedanie rôznych textúr boli výraznou pridanou hodnotou z čisto hudobného hľadiska. Materiál bol sčasti fixovaný v notách, väčšinou však vznikal spontánne a tvoril takpovediac substanciu deja, poskytoval záhadným obrazom a pohybovej akcii myšlienkovú jednotu, do značnej miery pomáhal divákovi uchopiť smerovanie toho, čo sa odohrávalo vo vizuálnej rovine, podčiarknuť vtip, vyostriť pointu. Bola to charakteristicky drsná a nekompromisná, no zároveň veľmi funkčne použitá hudba. Možno skonštatovať, že tento ansámbel je ten najlepší a najpresvedčivejší za celú históriu značky Musica falsa et ficta. Jeho účinok dokáže prekonať už len radikálna zmena konceptu, uzavretie „tyče“ do minulosti, čo sa vlastne týmto predstavením (a jeho reprízou v Prahe o dva dni neskôr) aj stalo. Práve teraz má Miro Tóth najlepšie predpoklady urobiť ďalší skok do neznáma.

Miroslav Tóth: Záhada tyče / premiéra v Tabačke Kulturfabrik








Aktualizované: 10. 08. 2018