Tohtoročný „polojubilejný“ 15. Melos-Étos bol na prvý pohľad skôr retrospektívnym festivalom. Viaceré z domácich aj hosťujúcich súborov sa na ňom predstavili už v minulosti, opakovali sa aj mená skladateľov v programovej skladbe. Nedá sa však povedať, že by bol chudobný na prekvapenia a novinky.

Medzi prekvapenia v pozitívnom zmysle možno zarátať aj opätovné nadviazanie na dve prerušené tradície festivalu. Tým prvým bolo účinkovanie Slovenskej filharmónie, druhým obnovený akcent na multimediálne predstavenia. A opäť nechýbali ani zahraniční skladateľskí hostia, hoci ich návštevy už dlhšie nie sú stredobodom festivalového diania, ako to bývalo v minulosti. Všetko sa dnes odohráva akosi rýchlejšie a v susedstve záplavy ďalších jesenných podujatí, ktoré majú potenciálne podobnú cieľovú skupinu. Napriek tomu však Melos-Étos nestráca nič zo zmyslu svojho bytia – v prvom rade tým, že pokrýva segment súčasnej hudby, ktorá by u nás inak nemala veľkú šancu zaznieť naživo.

Očakávania a zvedavosť vzbudzovala avizovaná účasť Slovenskej filharmónie na otváracom koncerte festivalu 8. 11. Symfonické orchestre po celom svete sú dnes pokladané za múzeá overenej klasiky a súčasnej hudbe, najmä tej odvážnejšej, sú len zriedkavo naklonené priaznivo. A slovenské orchestre nie sú výnimkou z tohto trendu. Ako sa teda naše popredné symfonické teleso, ktoré krátko predtým oslávilo svoje sedemdesiatiny, postaví k výberu skladieb, na ktorom sa uzniesol festivalový výbor? Ako si poradí s krajnou odlišnosťou poetík troch autorov? Čo urobí s motiváciou orchestra vedomie, že hľadisko nebude zaplnené tak, ako keď je na programe Rachmaninov alebo Dvořák, a namiesto nich sa tam objavia priezviská ako Martinček, Tüür a de la Fuente? Istou zábezpekou úspechu podujatia však bol maďarský dirigent Zsolt Nagy, už pravidelný hosť bratislavských pódií (nielen v rámci Melosu), ostrieľaný, vecný, presný a dôsledný expert schopný poradiť si takmer s akoukoľvek súčasnou partitúrou. Druhou poistkou, ktorá nemohla sklamať, bola prítomnosť vynikajúceho klarinetistu Martina Adámka, ktorý je od začiatku svojho účinkovania s parížskym Ensemble InterContemporain na najlepšej ceste medzi svetovú špičku vo svojom odbore. Kto pred niekoľkými mesiacmi zažil predvedenie klarinetového koncertu Magnusa Lindberga so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu v réžii tandemu Adámek-Nagy, si mohol byť istý, že podobný magický zážitok bude mať aj z klarinetového koncertu Lindbergovho estónskeho kolegu a priateľa Erkkiho-Svena Tüüra.

Ešte pred Tüürom však zaznelo Prerušené ticho, posledná orchestrálna práca Dušana Martinčeka, ktorá na svoje prvé uvedenie čakala bezmála 30 rokov. Jej zaradenie, samozrejme, nebolo náhodné – vznikala tesne po Novembri a nesie pečať svojej doby, je takpovediac jej umeleckým záznamom. Najmä v okamihoch, keď sa uprostred chvejivej „aleatoriky“ (do poslednej bodky prísne vykomponovanej) otvorí bizarné „panoptikum“ s plejádou citátov a asociácií; Internacionála v tupom zvuku tuby pochodujúca do prachu zabudnutia, na smetisko dejín... Slovenská filharmónia splatila jeden z historických dlhov voči domácej tvorbe.

Do súčasnejších orchestrálnych vôd – s výrazným severským podtónom – načrel Tüürov Peregrinus ecstaticus a sledovať púť Martina Adámka po trajektórii sólového partu tohto klarinetového koncertu mohol otvoreného poslucháča naozaj priviesť k extáze. Najmä pre neuveriteľnú ľahkosť, s ktorou sa mladý klarinetista vyrovnáva s tými najťažšími výzvami. Tu sa tak stalo k plnej spokojnosti skladateľa prítomného v sále. Zahanbiť sa nedal ani orchester, čo je potešujúce najmä preto, že Tüür patrí k autorom nachádzajúcim nové cesty práce s médiom, ktoré mnohí už odpísali ako mŕtve, zakonzervované a irelevantné pre svet súčasnej hudby.

Isté kontroverzie vyvolalo zaradenie kompozície On Fire pre recitátora, sólový klavír, elektroniku a orchester francúzskeho skladateľa Benjamina de la Fuenteho. Prvým dôvodom boli použité texty – od černošského aktivistu Malcolma X, obviňujúce, burcujúce, vyzývajúce k radikálnej revolúcii bez kompromisov, ale aj k hľadaniu východiska v islame. Druhým bol hudobný obsah siahajúci po tých najextrémnejších formách expresie. Pokiaľ ide o hudbu, je prakticky neoddiskutovateľné, že pozostávala z nepretržitého prúdu obohraných avantgardných klišé, ktoré sa navyše hudobne nijako nevyvíjali; ich jedinou úlohou bolo permanentne útočiť na percepciu diváka, nedať mu ani na sekundu pokoj. Niečo podobné sa dá povedať o dikcii recitátora, v tomto prípade Kamila Mikulčíka, ktorý s obdivuhodnou kadenciou chrlil na publikum Malcolmove obžaloby a invektívy. Mnoho z tohto bolo na programe dňa v 60. rokoch, no treba povedať, že krajina, ktorá sa s obľubou stavia do pozície obhajcu demokracie vo svete, pri nich dodnes nemôže mať pokojné svedomie. A ani my nie, lebo tiež máme svojich „čiernych“. Výzva k revolúcii 30 rokov po Novembri však nie je celkom od veci. Ak si namiesto bielych utláčateľov dosadíme mafiánsko-oligarchické kruhy a ich politické marionety, potom tu automaticky môže byť prítomná vôľa navrieskať im do tváre ono j’accuse! Žalujeme vás! Myslím si, že možno aj z tohto dôvodu u nás de la Fuente u časti publika udrel na správnu strunu a stretol sa s búrlivým nadšením, kým ďalšia časť ostala zhrozená, vydesená fyzickou prudkosťou. Tá zvuková smršť musela zanechať podobné pocity ako pred vyše sto rokmi škandalózna premiéra Stravinského Svätenia jari, hoci hudobne tieto diela možno len ťažko porovnávať. Treba tiež povedať, že nadšené reakcie patrili aj interpretačnému aparátu; strhujúca Nora Skuta pri klavíri a kvalitne pripravený orchester Slovenskej filharmónie pôsobili veľmi presvedčivo a patrí im uznanie za odvahu, že ani takúto hudbu neodmietli a postavili sa k jej výzvam nanajvýš profesionálne. Od tejto chvíle už teda neobstoja argumenty ani zo strany skeptikov tvrdiacich, že naše orchestre nie sú pripravené hrať radikálnejšiu súčasnú hudbu, ani zo strany konzervatívcov domnievajúcich sa, že u nás takúto hudbu nemá zmysel hrať, pretože ju nikto neocení.

Po orchestrálnom entrée znela na festivale už iba komorná a ansámblová hudba. Ako prvý dostal v bratislavských Klariskách 9. 11. príležitosť francúzsky Ensemble 2e2m, ktorý na Melose hosťoval už po druhý raz, tentokrát v obsadení Angèle Cemin (soprán), Clément Caratini (klarinety) a Elisa Humanes (bicie nástroje, hlas). Program bol monotematický, zostavený výhradne z diel Georgesa Aperghisa. Prakticky celá skladateľská kariéra tohto Gréka je postavená na nekonvenčnej práci s hlasom, s rozšírenými vokálnymi technikami, fonetikou a na prvkoch hudobného divadla. Sledovať metamorfózy operného sopránu v tých najrozmanitejších afektoch a v replikách v niečom, čo znie chvíľu ako francúzština, potom angličtina alebo nemčina, v diskrétnej prítomnosti hĺbajúceho kontrabasového klarinetu môže byť chvíľu zaujímavé, no približne po polhodine si človek chtiac-nechtiac musel pripadať, že sa nachádza v psychiatrickej liečebni a sleduje pacientov s veľmi zvláštnymi obsesívno-kompulzívnymi poruchami, ktorí sú síce neškodní, no pár desiatok minút v ich prítomnosti vrchovato stačí. Situáciu zachránili Aperghisove Les sept crimes de l’amour, tento zvláštny scénický rituál, v ktorom sa speváčka stáva naozajstnou primadonou a všetka herecká aj hudobná akcia sa musí podvoliť jej momentálnym chúťkam a rozmarom. Obradné pohyby bubna a „vizuálne kadencie“ s klarinetmi, ktoré divákovi museli nevdojak pripomenúť českú filmovú klasiku Kdyby tisíc klarinetů, mohli evokovať pomerne šteklivé podtexty, no v prvom rade boli neobyčajne vtipné.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x