Logo HŽ

Juraj Hatrík: Štyri mesiace po...

...Ohluchli sme a oslepli pre peniaze. Strácame cit už aj voči tým, ktorí ho potrebujú najviac. Nuž, „nič moc” s tou našou deklarovanou láskou k deťom. A koniec koncov, „nič moc” s čímkoľvek, čoho nevyčísliteľná hodnota sa nedá spočítať v eurách. Čo je to s nami, ľudia?... (Hana Fábry, Pravda, 21. 2. 2013)

Pod mottom Čo je to s nami, ľudia? som 7. 3. zavesil na stránku Asociácie učiteľov hudby text s naliehavou otázkou obsiahnutou v článku novinárky Hany Fábryovej, ktorý vyšiel presne štyri mesiace pred premiérovým uvedením projektu Viva zbor! Pokúsim sa skonfrontovať a vyhodnotiť, prípadne prehodnotiť niektoré zo svojich vtedajších postrehov (odlíšené kurzívou) na základe toho, čo som mal možnosť vidieť na zázname, odvysielanom RTVS 30. 6. o 20:10 na Jednotke. Prečo mi ušla premiéra, tiež spomeniem, lebo je to k veci...

Viva zbor! je podľa hlavného organizátora Mateja Drličku (ďalej len M. D.) „hudobno-scénické dielo pre veľký symfonický orchester a hercov (nie celebrity)“ ... Počíta teda aj s prácou režiséra (Jakub Nvota). Kto je však autorom? Prečo nepoznáme scénické a dramatické kontexty, do ktorých budú deti spevom vstupovať?
Mali ich poznať najmä tí, ktorí za nehorázne peniaze (takmer 300-tisíc eur) projekt umožnili – NOC, MK a MŠ SR... Amatérsky skoncipovaný a zveršovaný a aj herecky odohraný paškvil, v nepredstaviteľne úbohých kulisách, odvolávajúci sa – neviem prečo – na pofidérnu verziu „povesti o sitnianskych rytieroch“, ktorú som našiel na webových stránkach tzv. Panslovanskej únie, nie však na serióznych stránkach historikov a znalcov slovanského literárneho stredoveku, vzbudzuje vo mne estetickú nevoľnosť... Čo sa dá z etymologického a historického hľadiska doložiť, je iba fakt, že pomenovanie Sitno znamená v staroslovienčine peklo, sídlo diablov a prvá zmienka o hrade na vrchu Sitno, do ktorého autori libreta „Sitnianskych rytierov“ situovali svoj zmätený, z rôznych zdrojov zmontovaný príbeh-legendu akože z veľkomoravských čias príchodu Konštantína a Metoda (1. polovica 9. storočia), sa objavuje až po bitke pri Moháči roku 1526, čiže takmer 600 rokov po tejto zaiste významnej udalosti. Určite významnejšej, než bola váha jej scénického stvárnenia v projekte „Sitnianski rytieri“ v podaní „drličkovcov“. Noga a Skrúcaný sa v plášťoch púťových kúzelníkov asi na tri minúty stretli s obomi hlavnými protagonistami v chlapčenskom veku, aby im v „pútavej“ podobe stručného, súčasnou náučnou hantýrkou napísaného encyklopedického hesla vo forme rozhovoru s bodrou Pestúnkou (Krónerová) a urodzeným Veľkňazom (Gogáľ) objasnili svoje vznešené poslanie a vzápätí doslova až do konca príbehu zmizli bez stopy. Zato nesvorní veľkomoravskí bratia (Čekovský, Latinák) s portrétmi Štefánika a Štúra (!) na tričkách a krásna, cnostná Vesna (Pauhofová), ktorá má – hor sa do lúštenia filozoficko-historického kvízu! – na tričku fragment z maľby renesančného maliara Boticelliho Zrodenie Venuše (!), osudovo kráčajú príbehom až do jeho neodvratného konca v sírovej hlbine kráľovského Sitna...

Projekt síce počíta s účasťou cca 700 detí, ktoré M. D. nazýva eufemisticky „zborom“; tie sa však na svoju spoluúčasť pripravujú na rôznych školách (ôsmich, výlučne bratislavských), s rôznymi učiteľkami – bez odborného zbormajsterského a vokálneho vedenia. Živelné spievanie, trebárs aj 7 000 detí, nemôže vytvoriť (za podmienok, ktoré sú tentoraz dané) žiaden „zbor“ – je to fikcia, ilúzia...
Nakoniec detí bolo až 800. Určite najvýznamnejšou posilou, ani nie tak čo do množstva (hoci ohurujúca, megalomanská početnosť detí na javisku Zimného štadióna naozaj „mrazila“), ako v kvalite spievania, bol Detský spevácky zbor Slovenského rozhlasu, pripravený Adriánom Kokošom. Podľa údajov na webe sa pripojil až 2-3 mesiace pred premiérou, pretože jednoducho neodolal príťažlivosti projektu Viva zbor! Ak ste dávali dobrý pozor, mohli ste „rozhlasové deti“ identifikovať najmä podľa mikroportov, ktoré mali nasadené, aby sa ich vokálny prínos k často neisto a nepresne fungujúcemu spievaniu ostatných detí ani trocha nestratil. Napriek tomu si myslím, že nasadenie, radosť a sviežosť vo vystupovaní bratislavských štvrtákov a piatakov (zrejmé aj zo záznamu), boli na celom tom humbugu tou najpravdivejšou a najsympatickejšou stránkou. Spolu s niekoľkými sviežimi pesničkami Oskara Rózsu, naloženými, žiaľ, zväčša do nasladlého „filmového“ laku (kdeže je Suchoňova majstrovská skladba Varila myšička kašičku?).

M. D. hovorí o „kreatívnom procese tvorby umeleckého diela“... Školy dostávajú playbackové podklady, predspievané vzory, kde je všetko určené, nahrané, nalinajkované: tempo, dynamika, výraz atď. Kde je tu kreativita? Ide o obyčajný bezduchý dril  na úrovni niekdajších totalitných spartakiád, pravda, s vidinou medializácie...
Deti sa nakoniec naozaj „nadreli“ ako pred socialistickou spartakiádou – pred premiérou vraj nacvičovali s fragmentom SOSR a dirigentom i skladateľom piesní v jednej osobe – Oskarom Rózsom – až 5 hodín denne celý týždeň – taký dišpenz od školských povinností v záujme hudobnej produkcie (podľa „drličkovcov“: hudobnej výchovy) sme na Slovensku ešte nezažili! Publikum, zložené najmä z rodinných príslušníkov a pochopiteľných zvedavcov, sa šlo nadšením potrhať a výkrikmi ochripieť... Chcel som byť z profesionálneho záujmu „pri tom“; no nevyšlo mi to, lebo začiatok akcie Viva zbor! kolidoval s prirodzeným priebehom prezentácie skvelej knihy Cesta s hudbou, ktorú slovenskému skladateľovi a mysliteľovi európskeho formátu Romanovi Bergerovi ako vydavateľ pripravilo Hudobné centrum. Ako som predpokladal, jej vyvrcholenie zhltla „drličkiáda“ ako malinu – i s viacerými pochopiteľnými profesionálnymi záujemcami o Viva zbor! Ja som s voľbou problém nemal; zostal som v Poľskom kultúrnom stredisku na Bergerovi.

M. D. považuje za „zásadný omyl“ východisko, že „jediný správny spôsob HV je klasická hudba“; netreba z nej vraj robiť „posvätnú kravu“... Pozná súčasné učebnice? Ak by poznal, nemohol by takto primitívne blufovať. Jediná „posvätná krava“, ktorú M. D. slávnostne nainštaloval do „kravína“, za ktorý zrejme považuje školské a pedagogické prostredie,  je cynický, šoubiznisový prístup k veci, degradácia detí na objekt trhovej manipulácie a ich aktivít na tovar...
Rafinovaný a agresívny manažment akcie Viva zbor! vyvolal atmosféru, v ktorej zapochybovať o  odbornej a etickej úrovni projektu sa zdá byť takmer nemožné. Viaceré triezve hlasy zo štadióna hovoria o masovej psychóze na strane detí i publika – so všetkými dôsledkami. Hlavní iniciátori a aktéri ju naprogramovali a profesionálne vyvolali; najväčšia krivda sa však stala samotným deťom – vložili svoje neskúsené a nezrelé dušičky do rúk „diablov zo Sitna“ a cítia sa v siedmom nebi... Počiatkovský vlak do Košíc síce vraj nebude, ale to nič – minúty reklamy, ktoré si Drlička už na začiatku v zmluve so štátom zo štátnych peňazí v RTVS predplatil, nevyjdú nazmar. Ešte sa detičky budete na obrazovke viackrát vidieť a počuť – aj vy, pani učiteľky a páni učitelia, čo ste celý rok poctivo dreli a konečne našli zmysel hudobnej výchovy. Šém do Golema je vložený – už ho nič nezastaví!

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/hudobne-spravodajstvo/888-juraj-hatrik-styri-mesiace-po/



Aktualizované: 27. 02. 2016