Premiéra pilotnej fázy projektu Viva zbor! je za nami. Vo všetkých, čo boli do jej prípravy akýmkoľvek spôsobom zainteresovaní, však rezonuje dodnes. Bol to večer silných
a, treba pripustiť, pozitívnych emócií. S ohľadom na skutočnosť, že na pódiu stála masa 800 detí, to inak ako monumentálne vyznieť nemohlo. Ich nadšenie bolo neodškriepiteľné. A zároveň legitímne: stali sa súčasťou čohosi veľkolepého, pripraveného pre ne, do čoho aktívne vstupovali spevom a v čom sa stávali rovnocennými partnermi známych slovenských hercov.
Ako je to však s „návratnosťou“ tejto štátnej investície (lebo aj takto sa dá Legenda o rytieroch zo Sitna nazvať)? Kvantifikovať ju by bolo zrejme zložité a najmä kontraproduktívne. Museli by sme hovoriť o rôznych štatistických ukazovateľoch či kategóriách: miera nárastu záujmu o aktívne pestovanie hudby, vývoj krivky návštevnosti koncertov či divadelných predstavení, počet nových žiakov, ktorí sa pod vplyvom tohto projektu zapísali do ZUŠ. Kto, akou metódou a či vôbec niekedy takýto monitoring spojený s prieskumom vykoná, nie je v tejto chvíli známe. A už vôbec nie, aký by to všetko malo zmysel.
Napriek tomu sa nad poslaním diela, ktoré jeho tvorcovia označili za „svojím spôsobom nový umelecký druh, takpovediac novotvar“, vznášajú otázniky. Obrátili sme sa preto priamo na Mateja Drličku – autora, manažéra a najviac kritizovaného protagonistu Viva zbor!
Nadšenie samo osebe nestačí na to, aby mohol byť jednorazový projekt – ako bolo na začiatku jeho prípravy deklarované – renesanciou, alternatívou či náhradou tradičnej HV na ZŠ.
Je smutné a pre našu krajinu príznačné, že všetko, čo v oblasti kultúry vybočuje z radu, je okamžite podrobené nekompromisnej paľbe tzv. odbornej obce. Dva týždne po premiére pilotnej časti projektu Viva zbor! sa jasne vyprofilovali dva tábory. Na jednej strane sú tisícky nadšených detí, rodičov, učiteľov, náhodných divákov, ale aj popredných umelcov a osobností z oblasti kultúry. Na strane druhej malá, no veľmi jedovatá skupina tzv. odborníkov, ktorí zjavne disponujú veľkým množstvom voľného času, ktorý trávia na sociálnych sieťach, ale žiaľ nedisponovali dvomi hodinami, ktoré by strávili s nami na Zimnom štadióne alebo počas nácvikov na školách, kde by pochopili, ako sa veci majú. Odporcov tohto projektu nie je veľa a s mnohými som sa osobne stretol, aby som im vysvetlil naše skutočné zámery. Napriek tomu sa v ich medializovaných obvineniach stále objavujú dokola tie isté faktické chyby... Z mojich úst ako autora projektu nikdy nevyšli slová, ktoré by tento projekt nazvali renesanciou, alternatívou či dokonca náhradou tradičnej hudobnej výchovy. Viva zbor! som koncipoval ako umelecký projekt určený pre 4. a 5. ročníky základných škôl, do ktorého sa mohli zapojiť absolútne dobrovoľne. Ide o doplnok vyučovania predmetu Hudobná výchova a v žiadnom prípade nemá ambíciu obmedziť alebo nahradiť učebné osnovy. Stačí sa opýtať učiteliek zapojených do projektu, ako celý proces prebiehal. Ďalším omylom je názor, že projekt Viva zbor! je jednorazový. Budúcnosť nevie predpovedať nikto, ale naším jednoznačným zámerom je rozšíriť ho na celé Slovensko a zapojiť doň maximálny možný počet škôl. Opäť na dobrovoľnej báze. Veríme, že o rok už nebude stáť na jednom pódiu iba 800 bratislavských, ale viac ako 1 000 detí z celého Slovenska.
V čom spočíva potom jeho pridaná hodnota – špeciálne s ohľadom na rozvíjanie aktívnych, zdravých a trvalých hudobných postojov? Prečo má naše deti preberať z „hudobnej letargie“ až takýto masový multižánrový projekt?
Cieľom projektu Viva zbor! je podporovať prirodzené hudobné vyjadrovanie detí na základných školách prostredníctvom aktívneho kontaktu s hudbou a spevom a intenzívneho zážitku zo spoločného úspechu, rozvíjať osobnostné črty detí, motivovať ich k tvorivosti, podporovať zodpovednosť, kolektívneho ducha a tímovú prácu, vzájomnú sebaúctu, disciplínu a rešpekt. Projekt Viva zbor! nie je súťaž, v ktorej vyhrávajú najlepší speváci. Zapojenie sa doň je dobrovoľné a princíp spoločného spievania dáva šancu hudobne sa prejaviť aj menej talentovaným či introvertnejším deťom. Projekt chce svojím charakterom zároveň pomôcť zlepšeniu postavenia predmetu Hudobná výchova medzi žiakmi, učiteľmi aj rodičmi a prostredníctvom skupinovej aktivity v nich motivovať a upevňovať záujem o hudbu, umenie a vo všeobecnosti o kultúru. Tí, ktorí si myslia, že sme v tomto snažení zlyhali, by si mali prečítať stovky nadšených reakcií detí a rodičov na našom FB. S radosťou poskytnem tiež k nahliadnutiu listy a obrázky od detí zapojených v projekte. Náš projekt počas celého uplynulého školského roka zasiahol deti do takej miery, že sami učitelia iniciatívne prepájali príbeh Rytierov zo Sitna aj s ďalšími predmetmi (slovenčina, dejepis, výtvarná výchova), a to všetko na dobrovoľnej báze. Ani ja, ani zúčastnení herci, ani ministri kultúry a školstva nikoho nemuseli nútiť. Deti a učitelia intuitívne pochopili a vycítili silu tohto projektu a vložili doň nesmiernu energiu.
Ako vnímate spor medzi vami a viacerými nositeľmi odbornej mienky? Ide o principiálny nesúlad medzi dvoma protikladnými prístupmi či o nedorozumenie?
Na túto otázku som už do veľkej miery reagoval v mojej prvej odpovedi. Dodám snáď ešte starú známu myšlienku: „Úspech sa neodpúšťa...“ Je naozaj škoda, že odporcovia cez svoj iracionálny hnev nie sú schopní vidieť pozitíva, ktoré tento projekt prináša všetkým, komu záleží na osude predmetu Hudobná výchova na základných školách. Súčasná situácia celkovej umeleckej výchovy na Slovensku je veľmi vážna. A tým nemám na mysli iba základné školy, ale aj základné umelecké školy, konzervatóriá, vysoké školy. Iba na spísanie najakútnejších problémov by sme potrebovali niekoľko strán papiera. Som hudobník a syn pedagóga. Veľmi dobre si uvedomujem každodennú realitu v tomto sektore. Žijem a pracujem v ňom. Náprava súčasného stavu bude náročná. Každý, komu zaleží na osude kultúry našej krajiny, má možnosť vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do práce. Neustále sú mi veľmi konfrontačným spôsobom predhadzované iné umelecko-vzdelávacie projekty, ako sú napríklad Supertrieda alebo výchovné koncerty takých osobností ako Ivan Šiller či Juraj Hatrík. Ja však stále nerozumiem tomu, v čom si tieto projekty odporujú s Viva zborom. Prečo tá konfrontácia. Prečo tá démonizácia jedného projektu a glorifikácia iného. Osobne sa teším z každého umeleckého projektu pre deti a mládež. A aj keď sa mi stane, že po osobnom spoznaní toho ktorého projektu neprežívam práve pocity nadšenia, tak ich rozhodne nezdieľam so širokou verejnosťou na sociálnych sieťach. Môj osobný a tým pádom subjektívny názor vždy ustúpi presvedčeniu, že každý takýto projekt si zaslúži pozornosť a rešpekt. Každý, kto venuje svoj čas a energiu kultúre a jej šíreniu, má môj obdiv.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.