Logo HŽ

Stredoeurópsky festival koncertného umenia v Žiline

22. ročník, 16.–21. apríla, Dom umenia Fatra, Žilina, Hudobné centrum

SFKU patrí k najprestížnejším slovenským festivalom. Vysokú úroveň pozvaných umelcov garantuje niektorá z prvých troch cien z najznámejších medzinárodných interpretačných súťaží, preto musí festival na niektorých umelcov čakať viacero rokov. Po aktuálnom ročníku si dovolím tvrdiť, že podujatiu opäť pribudlo verné žilinské publikum. Všetky koncerty mali mimoriadnu návštevnosť. Ak niekto v Žiline chýbal, boli to dramaturgovia agentúr a inštitúcií, ktorí si tu mohli doplniť svoje adresáre.

Sólo pre bicie

Na úvod SFKU (16. 4.) zarezonovali najmä dva výkony víťazov prestížnych medzinárodných súťaží, ktorí do Domu umenia Fatra prilákali početné publikum. Na tomto koncerte tiež odovzdala riaditeľka Hudobného centra Oľga Smetanová a predseda poroty Mieczysław Kominek Cenu hudobnej kritiky za rok 2011, ktorú získal nemecký hráč na bicích Johannes Fischer. Ten sa následne predstavil pod taktovkou anglického dirigenta Clemensa Schuldta, víťaza Medzinárodnej dirigentskej súťaže v Londýne. Schuldt spolupracoval s významnými orchestrami, pôsobil tiež ako asistent v Londýnskej filharmónii, jeho suverénny výkon preto neprekvapil. Koncert symbolicky otvorila Symfonietta č. 2 Ilju Zeljenku, ktorú skladateľ v roku 2000 napísal pre žilinský orchester. Skladba pripomenula jeho záľubu v stručnosti a práci s malými motivickými jadrami. Pre dirigenta, ktorý študuje dielo prvýkrát, asi nie je ľahké preniknúť do skladateľovej poetiky. Schuldt sa však svojej úlohy zhostil vcelku úspešne, azda i vďaka tomu, že orchester dielo kedysi premiéroval. V prehľadnej partitúre so sekciou bicích, ktorá akcentuje silnejúcu úlohu rytmu, zazneli všetky typické zložky Zeljenkovej hudobnej reči. Súdržnosť celku, tvorenú motivickým priraďovaním hudobných buniek do vyšších celkov, zavŕšil katarzne vyznievajúci záverečný akord.
Už vlani spôsobil Fischerov sólistický výkon „pozitívny“ šok a nikoho nemohol sklamať ani koncert s orchestrom. Nemecký virtuóz prišiel do Žiliny s originálnou koncertantnou skladbou Snowblind Joea Duddella. Tá ho predstavila ako sólistu na 4 nástrojoch (marimba, vibrafón, krotaly, templbloky). Náročnosť diela spočívala najmä v paralelnom hraní na dvoch odlišných melodických bicích nástrojoch. Teoreticky by dielo mohli hrať dvaja, Fischer ho vďaka závratnej multiinštrumentalistickej zručnosti zvládol sám. Snowblind je brilantná kompozícia s barokizujúcimi prvkami, ktorá stavia do popredia melodické kvality marimby a vibrafónu. Ako prídavok zaznelo nostalgicky znejúce kvázi jazzové nokturno.
Druhým sólistom večera bol 29-ročný ruský violončelista Alexander Buzlov so skvelo rozbehnutou kariérou, ktorá je prirodzeným pokračovaním víťazstiev na violončelových súťažiach. V Žiline uviedol kratšie Čajkovského Pezzo capriccioso op. 62 spolu s náročnými Variáciami na rokokovú tému op. 33. Buzlov je violončelistom s obdivuhodnou technickou bravúrou a štýlovou zrelosťou. Známe skladby interpretoval v intenciách romantizmu, no s dôrazom na osobitosť vlastného poňatia. Buzlov disponuje krásnym zvučným tónom, má cit pre frázu i celok. Dokázal vnímať pulz orchestra a do dialógov s ním vstupoval vždy s prehľadom. U žilinského publika mal aj preto veľký úspech. Ako prídavok zaznela v preplnenej sále opäť technicky najnáročnejšia 7. variácia z Čajkovského.                                                                                 
Prokofievova neoklasická Sinfonietta op. 5/48 vynikajúco odľahčila záver koncertu. Päť častí poskytlo dirigentovi príležitosti na prezentáciu schopnosti tvarovať výrazové kontrasty v rámci malých plôch, akcentovať prvky humoru, irónie a hravosti smerom k žánrovým obrázkom programového charakteru, miestami evokujúcimi filmovú hudbu.


Gitara verzus organ

Záujmu verejnosti sa tešil i popoludňajší študentský koncert 18. 4. Tradičný koncert víťazov súťaží konzervatórií prezentoval najlepších slovenských študentov, z ktorých každý získal cenu na niektorej z interpretačných súťaží. Na večernom koncerte sa potom predstavila jedna z najlepších mladých španielskych gitaristiek. Anabel Montesinos-Aragón je gitarová virtuózka veľkého kalibru. Štúdiá zavŕšila pobytom na Universität Mozarteum v Salzburgu, na svojom konte má ceny zo všetkých dôležitých gitarových súťaží. Jej repertoár bol čisto španielsky, pričom platilo, že čím skladba pôsobila jednoduchšie, tým viac skrytej inštrumentálnej náročnosti obsahovala. Zazneli Rodrigovo Fandango, poslucháčsky pôsobivý výber z cyklu Miguela Llobeta Diez canciones populares catalanas (Vianočná noc, Syn Panny Márie a Pieseň lupiča), bezchybná Asturias z Albénizovej Španielskej suity. Brilantne vyznela trojica náladovo odlišných Valses poéticos Enriqueho Granadosa, záver recitálu vypointovali Introdukcia a variácie na Mozartovu tému Fernanda Sora. Napriek náročnosti často hrávané dielo umožňuje odprezentovať kolekciu rozmanitých gitarových miniatúr ako sled variačných etúd. Gitaristka citlivo pracovala s dynamikou, disponovala bezchybnou technikou ľavej ruky, bezproblémovou intonáciou a farebným zvukom. V rámci prídavku ponúkla publiku so svojím komorným partnerom neobyčajné číslo: ekvilibristickú úpravu Mozartovho Tureckého pochodu pre dvoch gitaristov hrajúcich na jednom nástroji súčasne. Výsledok publikum doslova zdvihol zo sedadiel.
Preladenie na vážnu organovú literatúru v druhej polovici koncertu nebolo vôbec ľahké. Významný maďarský organista nastupujúcej generácie Balázs Szabó sa predstavil skladbami Nicolausa Bruhnsa, Johanna Sebastiana Bacha, Franza Liszta. Nebolo pochýb, že nástroj je v rukách virtuóza hlboko ctiaceho Bachov odkaz. Svedčila o tom i zostava diel: Bruhns – Prelúdium G dur, Bach – Fantázia a fúga c mol a Fantázia a fúga g mol, Liszt – Ave Maris Stella, Prelúdium na Bachovu kantátu, Prelúdium a fúga na B-A-C-H. Szabó skombinoval organové vzdelanie v Maďarsku so štúdium vo Würzburgu, Trossingene, Ríme a vo Vatikáne. Okrem mimoriadnej hráčskej zručnosti, ktorú dokumentuje aj séria prvých cien zo Švajčiarska, Francúzska, Nemecka či Maďarska, je tento umelec aj uznávaným reštaurátorom organov. Skladby v jeho interpretácii vynikali suverénnym technickým zvládnutím a štýlovou registráciou. Bol to nezabudnuteľný organový večer.
Melánia PUŠKÁŠOVÁ

 


Ako vzácny mramor

Koncert 17. 4. otvorilo francúzsko-lotyšské klavírne Trio Dali s názvom odkazujúcim na vzácny mramor z rovnomenného čínskeho mesta. V duchu kreatívneho tvarovania vzácnej horniny, z ktorej vznikajú umelecké diela nevyčísliteľnej hodnoty, pristúpili i mladí umelci k pretlmočeniu svojej vízie Beethovenovho Klavírneho tria č. 5 D dur op. 70/1. Už v 1. časti (Allegro vivace e con brio) zaujali kultivovaným, homogénnym zvukom (huslistka Vineta Sareika a violončelista Christian-Pierre La Marca hrali na vzácnych historických nástrojoch Matteo Goffriller 1690, 1700). Nasledujúce Largo assai ed espressivo preukázalo ich schopnosť výstavby plynulých dynamických gradácií s výrazným dramatickým napätím, klimaxom a následným upokojením. Jednota frázovania, vynikajúca tónotvorba v sláčikových nástrojoch i klavíri (Amandine Savary) podčiarkli plastickosť výrazu i v tých najdokonalejších pianissimách. Vzájomné dialógy nástrojov zvlášť vynikli v záverečnej časti (Presto), ktorej dominovala radosť z hry v tom najušľachtilejšom zmysle slova. Kým v Beethovenovom triu interpreti cizelovali s citom pre štýl a vzájomnú rovnováhu každý detail partitúry, v Klavírnom triu a mol Mauricea Ravela prezentovali skvelú tímovú prácu založenú na využívaní timbrových daností nástrojov. Ich schopnosť vytvárať variabilitu zvukových farieb na báze Ravelovho harmonického i rytmického jazyka vzbudzovala obdiv i rešpekt. Na vyžiadanie publika zaznelo na záver Andante con moto z Beethovenovho Klavírneho tria č. 2 Es dur op. 100, ktoré opäť potvrdilo, že technika klavírneho Tria Dali stojí v službách nuáns hudobného textu a v ich hre sa snúbi intelektuálny prístup so zmyslom pre senzibilitu.
Druhá časť večera spôsobila organizátorom nejednu vrásku, keďže na poslednú chvíľu svoje vystúpenie zo zdravotných dôvodov odriekla bulharská speváčka Sonja Jončeva. Z večera do rána prijal pozvanie slovenský barytonista Peter Mazalán, ktorý na festival priletel priamo z Operného štúdia Bavorskej štátnej opery v Mníchove. V spolupráci s klaviristom Róbertom Pechancom zvolili dramaturgiu pozostávajúcu z árií opier Mozarta (Figarova svadba), Donizettiho (Don Pasquale), Čajkovského (Eugen Onegin), Verdiho (Don Carlos) a Korngolda (Die tote Stadt). Kariéru operného speváka Mazalán budoval na klasicisticko-romantických dielach, no dnes jeho repertoár zahŕňa i skladby súčasných skladateľov. Mazalánov jasný pohyblivý barytón postupne získava v stredných polohách na jadrnejšej farbe, výšky sú intonačne a technicky isté a legatové frázy tvorí s vkusom a kultúrou. Dôkazom bola aj ária Onegina Vy mne pisali... Dynamickými a farebnými nuansami, mimikou či úsporným gestom dokázal na javisku navodiť dojem scénického predvedenia a zdôrazniť dramatické situácie. Napriek Mazalánovej orientácii na operné diela možno za dramaturgicky cenný a interpretačne najvydarenejší považovať Mahlerov piesňový cyklus Piesne potulného tovariša, vyžadujúci si špecifický komorný prístup, ktorý zaznel v úvode jeho prezentácie. Snaha o prirodzený a kultivovaný prejav bola podčiarknutá aj profesionálne tvarovaným klavírnym partom skúseného a pohotového R. Pechanca, ktorý speváka bezpečne previedol cez všetky interpretačné úskalia. Festivalové vystúpenie slovenský barytonista uzavrel prídavkom, basovým sólom z Händlovho oratória, ktoré predviedol s nadhľadom a istotou.


V  hudbe niet víťazov

Štvrtkové koncerty (19. 4.) priniesli dva jedinečné a obdivuhodné výkony. Začiatok večera patril francúzskemu saxofonistovi Alexandrovi Doisymu s klaviristkou Claudine Simonovou. Úvodná, poslucháčsky neveľmi príťažlivá Legenda op. 66 Florenta Schmitta ešte nepoukazovala na to, že palmu víťazstva, Cenu kritiky za rok 2012, si zo Žiliny odnesie práve saxofonista. Nasledujúca Debussyho Rapsódia však už naplno odkryla interpretačné majstrovstvo mladého saxofonistu, ktorý je podľa životopisu skúseným sólistom spolupracujúcim s renomovanými francúzskymi i zahraničnými orchestrami či komornými súbormi. Vďaka spoľahlivej intonácii predostrel Doisy pred poslucháča bohatú paletu farieb, prezentujúc viaceré výrazové polohy skladby: od melancholického zamyslenia po strhujúci maurský kolorit. Dielo bohaté na kontrasty, plné zaujímavých detailov v dynamike a agogike, mu poskytlo možnosť pútavo rozvíjať tematiku a v jednom gradujúcom tektonickom oblúku vystavať konkrétne zvukové plochy. Neoklasicky poňatá Sonáta pre hoboj a klavír op. 185 Francisa Poulenca v transkripcii pre tenorsaxofón je posledným dielom žánrovo pestrej a bohatej tvorby francúzskeho skladateľa. Výmena altového saxofónu za tenorový ani v najmenšom neovplyvnila gradujúci výkon interpreta. Mäkké nasadzovanie tónov a plastické vedenie melodickej línie v umiernenej pokojnej elégii či vypointovanie kontrastu medzi krajnými dielmi hravého scherza a jeho melancholicky ladeným smutným triom len podčiarkli Doisyho umenie virtuozity. Záverečný populárny Scaramouche op. 165b Dariusa Milhauda, existujúci vo viacerých nástrojových podobách, sa niesol v intenciách uvoľneného, radostného a zdravo sebavedomého muzicírovania interpretov. Spontánnosť prejavu, dokonalá súhra a zdržanlivý temperament ozvláštnené bohatou škálou výrazových odtieňov – to boli atribúty kulminujúceho výkonu francúzskeho saxofonistu Alexandra Doisyho a Claudine Simonovej.
Mysliac si, že v ten večer už nič neprekoná zážitok z francúzskej dvojice, pohodlne som sa usadila a bez väčšej zvedavosti očakávala recitál bulharského klaviristu Jevgenija Božanova. To, čo prišlo, ma však presvedčilo o tom, že prekvapenie je možné vždy. Len výnimočne sa stáva, že už v prvej minúte vydýchnete úžasom a potom v onej minúte zotrváte až do konca; že vás hudba natoľko pohltí, že prestanete vnímať čas i priestor a naplno sa jej oddáte. Tradičný repertoár – Barkarola Fis dur op. 60 Fryderyka Chopina, Les jeux d’eaux à la Villa d’Este Franza Liszta a dve skladby Clauda Debussyho (La plus que lente a L’isle joyeuse) – nesľuboval výnimočný dramaturgický zážitok. Božanov však každú skladbu interpretoval so sugestívnou obraznosťou, do každej vložil bohatstvo emócií a jeho kultivovaný výraz prekvapoval stále novými nuansami. Nebolo by to možné, keby klavirista nedisponoval bravúrnou technikou, dokonalým legatom, obrovskou dynamickou a timbrovou paletou a veľkou muzikalitou. Tlmené svetlá a absolútna koncentrácia sólistu umožnili i publiku naplno sa ponoriť do interpretovanej hudby a odkrývať známe aj menej známe významy a obsahy diel. Ak niekto pochyboval o schopnosti umelca pretlmočiť stíšenou paletou prosté a tektonicky priezračné hudobné texty, záverečný prídavok klavírnej verzie Schubertovho Ständchen (Schwanengesang, D.957:4) ho musel presvedčiť.
Nedá mi, aby som sa na tomto mieste nepristavila pri slovách Igora Stravinského rozlišujúceho medzi predvedením skladby, ktoré „predpokladá striktnú realizáciu jasne stanovenej vôle“ a interpretáciou vyžadujúcou si aj „citovú zaangažovanosť“. Často sa pri hodnotení výkonov príliš zaoberáme štýlom, presnou realizáciou notového záznamu, hľadáme dokonalosť v detailoch a akosi zabúdame na to podstatné – na hudbu samotnú. Výkon Jevgenija Božanova publikum uchvátil natoľko, že ešte niekoľko dní sa v žilinských uliciach v rozhovoroch účastníkov koncertu skloňovalo jeho meno. Hoci si nezískal odbornú verejnosť, zo Žiliny si tento mladý klavirista odniesol Cenu publika.
Alena ČIERNA

 


Neoklasický večer

„Predovšetkým sa snažím ukázať rešpekt. Som to ja, kto prichádza k orchestru, orchester neprichádza ku mne. Samozrejme pri rôznych orchestroch narazí človek so svojimi predstavami na isté limity, no vždy sa snažím k hudobníkom pristupovať pozitívne,“ povedal mi počas krátkeho rozhovoru pred piatkovým koncertom so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu dirigent Kevin Griffiths. Sympatickému Angličanovi táto stratégia, podporená navyše jasnou predstavou o dielach, precíznym gestom a nákazlivou muzikalitou, v tomto prípade vyšla takmer na sto percent. V úvodnej Rossiniho Predohre k opere Hodvábny rebrík narazil síce na isté limity v prípade drevených dychových nástrojov, no sláčiková sekcia pod vedením koncertného majstra Mariána Svetlíka hrala v tomto priezračnom dielku s energiou a švihom, aké pri slovenských orchestroch naozaj nepočujeme často. Zvyšok večera sa už niesol výlučne v neoklasickom duchu. Francúzsky flautista Loïc Schneider uviedol Rodrigovo Concierto pastoral, po prestávke zaznela známa suita Vtáci Ottorina Respighiho a záver večera korunoval fenomenálny Roman Patkoló skladbou Divertimento concertante pre kontrabas a orchester od Nina Rotu.

Prvá časť Rodrigovho diela, založená na pravidelnej rytmickej pulzácii a ostinatach, mala nespochybniteľný ťah a energiu. Vo výkone orchestra a sólistu však mohlo byť podľa mňa prítomnej o niečo viac ľahkosti a vzájomnej komunikácie. Vyzdvihnúť si tu zaslúžia výkony hráčov na dychových nástrojoch, ktorí so cťou sekundovali disponovanému sólistovi. Pomalá časť očarila krehkou pastorálnou atmosférou, plným zvukom sláčikov a voľným plynutím hudobného času. Brilantnému finále by pristalo viac hravosti, napriek tomu som si celý koncert skutočne užil. Aj Respighiho známa zvukomalebná skladba, inšpirovaná čembalovými miniatúrami barokových majstrov, priniesla viacero skutočne pôsobivých momentov. Poskytla tiež väčší priestor dirigentovi, ktorý s motivovaným orchestrom evidentne našiel spoločnú reč. „Spolupráca sa mi veľmi páčila. Hudobníci boli otvorení a mal som pocit, že ich hudba tešila,“ povedal mi po koncerte sympatický hudobník, ktorý má bohaté skúsenosti so širokým repertoárom od starej po súčasnú hudbu. Vyvrcholením večera sa stalo eklektické Rotovo Divertimento. Ani nie tak pre hudbu samotnú, ktorá na môj vkus príliš odkazovala na Prokofieva, Šostakoviča či Mahlera, ale najmä bravúrnym výkonom sólistu. Skromne pôsobiaci umelec sa na pódiu zmenil na charizmatického a suverénneho majstra svojho nástroja. Hru, ktorá ani na okamih nestratila nič z energickosti, mal i technicky neustále pod kontrolou, pričom tón a farba jeho kontrabasu mohli vo vyšších polohách bez mihnutia oka konkurovať violončelu.

Roman Patkoló je jednoducho fenomén a jeho ignorovanie slovenskými koncertnými inštitúciami je len ťažko pochopiteľné. Rovnako ma však zaujal i výkon Kevina Griffithsa. Čo spája laureáta dirigentskej súťaže s víťazom súťaží pre inštrumentalistov? Okrem výnimočného talentu predovšetkým otvorenosť, flexibilita a nadhľad. „Okrem klasicistického a romantického repertoáru sa venujem aj súčasnej hudbe, hrám ju pravidelne,“ hovorí Patkoló, ktorý s Anne-Sophie Mutterovou premiéroval diela Pendereckého či Rihma. „Verím, že dnešný dirigent musí byť veľmi všestranný. Vyhľadávam príležitosti, no nesnažím sa nič siliť,“ približuje svoj prístup Griffiths. Aj preto v Londýne založil súbor, s ktorým realizoval kritikou cenené nahrávky hudby Steva Reicha, ale spolupracoval tiež s renomovanými špecialistami na starú hudbu The Orchestra of the Age of Enlightenment. Obidvoch by som si určite rád na Slovensku ešte v dohľadnej dobe vypočul.   
Andrej ŠUBA


Záverečný koncert

Záverečný koncert (21. 4.) bol vypredaný a vzbudil veľký spoločenský ohlas (recepcia, médiá, najvyšší politickí predstavitelia regiónu...) v neposlednom rade aj z dôvodu vyhlásenia ocenení festivalu. Ako hosťujúci orchester sa predstavila Janáčkova filharmónia Ostrava pod taktovkou poľského dirigenta Michała Dworzyńského. Mladý, iba 33-ročný Poliak zaujal jasnými a energickými gestami, vysokou agilnosťou a perfektnou znalosťou predvádzaných diel s dávkou nadhľadu; ostravský symfonický orchester upútal nielen vysokou disciplinovanosťou a precíznosťou hry, ale aj nefalšovanou spontánnou muzikalitou a vyváženosťou zvuku. Osobitne sa treba zmieniť o originálnej až objavnej dramaturgii.
Na úvod koncertu zaznel Klarinetový koncert od Aarona Coplanda, v poslednom čase stále populárnejšieho amerického klasika 20. storočia. Podmanivý lyrizmus úvodu skladby smeruje cez zvukovo výbojnejšie erupcie a rozsiahlu sólovú kadenciu až po vtipné jazzové finále. Coplandov zábavný eklekticizmus našiel ideálne médium v osobe českého klarinetistu Irvina Venyša. Ten zaujal neomylnou nástrojovou virtuozitou, lahodným tónom a mnohofarebnosťou výrazu a zvuku. Druhým koncertným dielom večera bol osvedčený evergreen a súčasne skúška interpretačnej vyspelosti v podobe Husľového koncertu Ludwiga van Beethovena. Mladý ruský virtuóz Nikita Borisoglebskij obstál v spomínanej skúške na jedničku s hviezdičkou. Bezvýhradne sa stotožnil s dimenziami beethovenovského hudobného myslenia, skladbu poňal ako logickú architektonickú klenbu „presvetlenú“ autentickou citovou vrúcnosťou – o suverenite intonácie a technickej zložky sa azda ani zmieňovať netreba. Vynikajúcim partnerom iba 27-ročného huslistu s nemalým medzinárodným renomé bola Janáčkova filharmónia a zvlášť jej mäkká, homogénna sláčiková sekcia (naopak tá dychová pôsobila o čosi tvrdšie, frázovala menej pružne). Prvú polovicu večera korunovali dnes už – po takýchto výkonoch – obligátne „stojace“ ovácie.
Po prestávke sa korunovali víťazi a laureáti a potom sa ešte schuti muzicírovalo. Pravda, symfonický orchester sa zmenšil na sláčikový. Dve diela maximálne odlišného charakteru a výrazu mohli potešiť žilinský Dom umenia: Fantázia na tému Thomasa Tallisa od Ralpha Vaughana Williamsa a Orawa od Wojciecha Kilara. Radosť z nástrojovej ekvilibristiky vystriedala radosť z originálnych kompozičných riešení; po štrukturálnej komplexnosti nasledoval dialóg dvoch monistických kompozícií. Zádumčivá meditácia anglického neskorého (alebo skôr neo-) romantika na tému predstaviteľa anglickej neskorej renesancie je svojou zvukovou antifonálnosťou a harmonickou modálnosťou populárna najmä v ostrovnej krajine: oduševnená interpretácia pod Dworzyńského vedením prinajmenšom naznačila príčinu tejto obľúbenosti. Osobnosť niekdajšej poľskej avantgardy Kilar je ďalším „odrodilcom“, ktorý sa svojich experimentálnych výbojov vzdal v prospech redukcionizmu Novej jednoduchosti. Írečito ľudovým minimalistickým výtvorom je skladba Orawa, inšpirovaná prírodou slovensko-poľského pohraničia. Živelné rytmické obrazy zazneli strhujúcim spôsobom v podaní hráčov Janáčkovej filharmónie, ktorí si v tejto rázovitej skladbe našli očividne zaľúbenie.

Tamás HORKAY

Ceny udelené na XXII. Stredoeurópskom festivale koncertného umenia v Žiline

Cena hudobnej kritiky:
Alexandre Doisy

Cena Pražskej jari:
Roman Patkoló

Cena Rádia Devín:
Alexander Buzlov

Cena publika:
Jevgenij Božanov

Cena primátora Žiliny:
Nikita Borisoglebskij




Aktualizované: 14. 03. 2016