Logo HŽ

Piotr Wyleżoł: "Hudba nesmie stáť na mieste"

Klavirista Piotr Wyleżoł bol na začiatku svojej kariéry rozhodnutý pre klasickú hudbu, a hoci sa neskôr po boku Janusza Muniaka, Jarka Śmietanu, Nigela Kennedyho či na pôde vlastných zoskupení etabloval v jazzovom svete, jeho súčasné umelecké prejavy tieto hranice čoraz viac stierajú.

Kým tvoj album Duo Dram s podtitulom Live Concert for 2 Grand Pianos inklináciu ku klasickej hudbe len naznačoval, nedávne Improludes na prvé počutie prekvapujú motorickosťou evokujúcou Bachove prelúdiá či Lisztove etudy.
S tým Lisztom nie si vedľa, pretože dvojica skladieb je priamo inšpirovaná jeho etudami a bezprostredne sa na ne odvolávajú. Improludes som nosil v hlave dlho, a hoci som plánoval sólový album, neuvažoval som o spojitosti s Lisztom. Pred troma rokmi však môj kolega na škole vo Varšave prišiel s nápadom, že by sme mohli v rámci výročného koncertu pripraviť lisztovský program – on prednesie dvojicu etúd a ja budem improvizovať na ich témy. Pravdupovediac, bránil som sa tomu, pretože jazzové interpretácie klasickej hudby považujem za ošemetné: jazzmani zväčša obohatia harmóniu, obmenia melódiu či rytmus a označia to za osobitú interpretáciu klasiky. Nakoniec sme to ale skúsili a prišiel som na spôsob, ktorý sa mi javil ako prijateľný. Samotný titul Improludes stavia do protikladu bezprostrednosť oproti pevne stanovenej forme klasickej hudby.


 Tvoj krajan Leszek Możdżer dopraje poslucháčovi pri sólových koncertoch i nahrávkach aj zvoľnenie či oddych, pričom ty ho neustále (hoci v dobrom slova zmysle) „atakuješ“ novými podnetmi...
Máš pravdu, ale rovnako sa „chyba“ môže stať prednosťou, ktorá albumu dodáva na intenzívnosti. Zvoľnenie môže súvisieť s tým, že pokiaľ hráš album ako celok na koncerte, potrebuješ po chvíli „ubrať plyn“, nadýchnuť sa. V každom prípade som vďačný aj za tento názor, ktorý ma môže niekam posunúť. Za intenzívnosťou Improludes môže byť ešte ďalší dôvod: až v štúdiu som si uvedomil, že som pripravil príliš veľa materiálu a niekoľko skladieb budem musieť vypustiť. Okrem dvoch autorských sa na album nedostala ani Colors Michela Petruccianiho, ktorá ma vlastne k sólovému hraniu priviedla. Pôvodne som ju hrával len ako sólové osvieženie v rámci triových vystúpení, vďaka čomu som sa postupne odhodlal k recitálom.

 Považuješ sólové hranie za technickú či skôr mentálnu výzvu?
Oboje, hoci z môjho pohľadu viac mentálnu, pretože si pred publikom úplne sám. Na každom koncerte zažívaš lepšie i horšie momenty, a práve počas tých horších sa dokážeš „schovať“ za spoluhráčov z kapely. Počas recitálu však ostáva kontinuálne udržiavanie napätia len na tebe a vtedy treba mať dostatok vnútornej energie na udržanie koncentrácie. Je to výzva, ktorú každý vníma inak: ja som sa k tomu odhodlal až po tridsiatke, hoci niektorí nemajú problém hrať sólovo už od ranej mladosti.   

 Na koncertoch neváhaš objavovať nové varianty. Vnímaš potrebu neustáleho obmieňania zafixovaného materiálu?
Dnes by som pri nahrávaní Improludes podal mnoho vecí inak, pretože hudba podľa mňa nesmie stáť na mieste. Vezmi si Iva Pogorelića, ktorému kritici vyčítajú prispôsobovanie skladieb klasikov na svoj obraz. Na svojom nedávnom koncerte v Poľsku spomínal, že uniformných interpretácií je bezpočet a poslucháči si ich nepamätajú, ale vždy budú vyhľadávať osobité nahrávky a koncerty. Ani on by nebol Ivom Pogorelićom, keby hral ako ostatní. Načo by niekto zaznamenával kompletne Chopinove polonézy, pokiaľ by mali byť rovnaké ako na starších nahrávkach?

 


A Story of Polish Jazz


 Viaceré z tvojich albumov doznievajú akoby v elegickom opare a motív Clouds (In Memory of Jarek Śmietana) uzatvárajúci Improludes či Sno Peas' na Children's Episodes, ostávajú v podvedomí dlho po vypočutí.
(Smiech.) Je to zrejme náhoda, ale včera v noci som nemohol zaspať a keď som nahliadol do mailovej pošty, nejaký chlapík z Ohia mi práve za Sno Peas’ ďakoval... Je to nádherná skladba Phila Markowitza a nahral ju napríklad aj Bill Evans. K Jarkovi ma viaže množstvo spomienok, keďže som uňho hral sedem rokov a náš vzťah bol skutočne silný.    

 Aj tvoju hru som po prvýkrát zaregistroval v nápadito vystavanej kóde titulnej skladby Śmietanovho albumu A Story of Polish Jazz.
Okrem toho, že A Story of Polish Jazz bol jedinečný projekt, chcel Jarek upozorniť aj na mladých nastupujúcich hudobníkov a ponúkol mi priestor v závere skladby. Hneď na druhý deň po nahrávaní mu však napadlo, že Herbie Hancock má na jednom zo svojich albumov sólo hrané sláčikmi: „Prepíš to svoje sólo do nôt a skúsime čosi podobné!“ Priznávam, že som nebol nadšený, pretože lúštenie a transkripcia vlastnej improvizácie bola nadľudská práca. Ale podarilo sa to, nahrávali to ôsmi sláčikári, takže za tou zvláštnou farbou nie je syntezátor, ale sláčikové nástroje nad elektrickým klavírom. Hráči sa však natrápili – to krátke sólo sme nahrávali dva dni. (Smiech.)

 Samotná myšlienka A Story of Polish Jazz – príbehu poľského jazzu v desiatich minútach – bola unikátna a história podaná „v kocke“ ponúkla niekoľkým ikonickým umelcom typu Stańka či Urbaniaka aj krátke predstavenia sa; väčšine z nich stačila na vykreslenie vlastnej charakteristiky plocha ôsmich taktov...
Tým najväčším stačí zahrať niekoľko tónov, pretože aj na malej ploche dokážu odhaliť čosi zo svojej podstaty. Ktorí zo súčasných klaviristov znejú osobito a rozpoznateľne? Najvýraznejšími sú z môjho pohľadu Vijay Iyer alebo Tigran Hamasyan, hoci u Tigrana hrá svoju rolu špecifické „world sfarbenie“. Oboch však bezpečne spoznáš. U Vijaya si nesmierne vážim jeho úprimnosť – nebojí sa ukázať svoju excelentnú techniku a nezabúda pritom na krásu. Týchto dvoch spomínam kvôli poukázaniu na osobitosť, na druhej strane zo svetových klaviristov mojej generácie uvediem Geralda Claytona, Aarona Parksa či Jasona Morana, pri ktorých hre môžeš v určitých momentoch vnímať Monka či iné vzory. Keď Jason Moran nastúpil k Charlesovi Lloydovi, ktosi mi pustil kúsok z nového albumu Lloydovho kvarteta a netušiac, že za klavírom sedí Moran, som bol podľa jeho hry presvedčený, že to bude nejaký zo škandinávskych klaviristov. Hra černošského klaviristu, prakticky v priamej línii vyznávačov a nasledovníkov Monka, bola natoľko európska, že ma dokázala popliesť. Američania sa dnes už nehanbia čerpať z európskych zdrojov, vnímajú sviežosť, pestrosť a novú inšpiratívnosť tejto scény. Celé desaťročia sa Európania snažili v jazze pripodobniť Američanom a teraz akoby čiastočne dochádzalo k opačnému garde.

 V čom vnímaš rozdielnosť týchto svetov?
Ťažko to vtesnať do definície, hoci by bolo možné vypichnúť príklon Američanov k rytmu a našu afinitu k harmónii, keďže väčšmi vychádzame z niekoľkostoročnej tradície. Práve tú nám podľa mňa Američania často závidia.


Jedna rytmika, dve triá...


 Dlhoročnými členmi tvojho tria sú kontrabasista Michał Barański a bubeník Łukasz Żyta. Tento fenomenálny rytmický tandem však paralelne pôsobí s hosťujúcimi sólistami i s klaviristom Michałom Tokajom. Ako vnímaš existenciu dvoch prominentných klavírnych trií s rovnakou rytmickou sekciou?
Priznávam, že som s tým mal dlho problém... Samozrejme Łukasz s Michałom nehrávali len so mnou, ale tiež s Agou Zaryan, Arturom Dutkiewiczom i v ďalších zoskupeniach. Prekážať mi to začalo, keď som si uvedomil, že prístup ku klavíru u Dutkiewicza, Tokaja či u mňa nie je natoľko rozdielny, aby sme mohli s rovnakým rytmickým základom vytvárať odlišné triové svety. Totožné dve tretiny kapely jednoducho nemôžu podnietiť osobito znejúce klavírne triá a zákonite dochádza k podobnostiam. Snažil som sa tomu predchádzať, napríklad keď Michał nahral album, dali sme si s triom pauzu a začal som sa ohliadať po iných projektoch. Vďaka tomu vzniklo kvarteto s trubkárom Robertom Majewskim, v ktorom síce ostal Michał Barański, no za bicími sa už objavil Michał Miśkiewicz. S kvartetom hráme čoraz častejšie a máme tiež rozšírenú sextetovú verziu so saxofonistom Adamom Pierończykom a hráčom na trombóne a eufóniu Grzegorzom Nagórskim. Som rád, že si môžem, čo sa týka aranžovania i písania, vyskúšať opäť čosi nové.  

Ako možno udržať v kontexte spomenutých trií originalitu?
Keď som sa nad tým občas zamýšľal, neprišiel som na lepšiu koncepciu ako nesnažiť sa byť za každú cenu individualitou. Najlepšie je robiť hudbu tak, ako ju cítim vo vnútri a neustále sa rozvíjať, ale popri tom nerezignovať na veci, ktoré sú mi ako klaviristovi blízke, nebáť sa ich len z dôvodu, aby ma následne ktosi neobvinil z plagiátorstva. Samozrejme, poteší ma, ak sa po rokoch dozviem, že môj štýl vykazuje známky „mňa“, čiže istej individuálnosti. Pokiaľ však odhalím, že tomu tak nie je, môj svet sa nezrúti, pretože najvyššie stanovenú métu – pravdivosť v hudbe, som naplnil.


 Pri počúvaní nedávnych triových albumov Polska Leszka Możdżera a Sparking of Life Marcina Wasilewského som chvíľami nadobúdal pocit akejsi bezkonfliktnosti hraničiacej s „easy listening“. Je to podľa teba trend?
K otázkam marketingu či predaja pristupujú umelci rôznorodo a je to konzekvencia starostlivo pripravených smerovaní podľa zákonu trhu či popularity. Priznávam, že je mi to cudzie a pred nahrávaním albumu mám na mysli jedine hudbu. Presadiť sa dnes s novým albumom je omnoho ťažšie ako kedysi, pretože ich vzniká nesmierne veľa.


Pod krídlami Hevhetie


 Nakoniec dokazuje to aj rôznorodosť tvojich projektov; mimochodom, prečo sú „rozosiate“ v toľkých vydavateľstvách?
Pokiaľ začínam cítiť, že vydavateľ nezdieľa moje zanietenie pre projekt, alebo že sa dokonca naše záujmy rozchádzajú, býva to pre mňa impulz k odchodu. Pri dvojici albumov Quintet Live a DuoDram sa práca vydavateľstva Fonografika skončila v momente vydania. Oceňoval som, že mi dali voľnú ruku, ale zdalo sa mi to málo. Samozrejme, od začiatku musia obe strany prijať, že predaj jazzových albumov sa k populárnym žánrom ani len nepriblíži. Moje zanietenie určite zdieľal Jordi Pujol z Fresh Sound Records a stále snívam o ďalšom albume pod jeho značkou.

Otázkou však ostávajú aj financie: pokiaľ si od „partnerských“ vydavateľov, akým je napríklad Hevhetia, môžem odkúpiť CD za priaznivú cenu, album z Fresh Sound Records ma stojí nepomerne viac. Málokto z hudobníkov mojej generácie má to šťastie pracovať s renomovaným vydavateľom, ktorý môže investovať do marketingu. Na druhej strane, ako si spomenul projekty Możdżera či Wasilewského na značkách ACT a ECM – nič nie je zadarmo, pretože musíš obetovať časť svojej slobody a strácaš stopercentnú nezávislosť.

 Paweł  Kaczmarczyk či Adam Baldych spomínajú manipulátorské spôsoby Siggyho Locha z ACT Records, ktorý im vnucuje predstavy dramaturgie či personálnych obsadení.
To je práve tá odvrátená stránka veľkého vydavateľa. Jeden z kolegov mi opakovane dohovára, aby som zasielal svoje nahrávky Siggymu i Manfredovi (Eicherovi, pozn. red.), že na ne možno zareagujú. Doteraz som to však nikdy neurobil, je mi to jednoducho proti srsti. Uprednostňujem radšej skromnejšie bývanie, no v osobnom vlastníctve.

 Ako si sa dostal pod krídla Hevhetie?
Grzegorz Karnas mi pred časom spomenul slovenského vydavateľa, ktorého spolupráca s umelcom nekončí dňom vydania albumu, ale ktorý úprimne a so záujmom sleduje jeho vývoj a smerovanie. A keď dodal, že to v prvom rade stojí na osobnom vzťahu, oslovilo ma to. Mám radosť, že po rokoch mám vôbec po prvýkrát taký dobrý vzťah a kontakt s vydavateľom.

 Zrejme na tom čosi bude, keď Hevhetia dokázala v krátkej dobe zastrešiť Karnasa, Tokaja, Kaczmarczyka, Wyleżoła, Derlak, Dworaka... Prečo sa podľa teba etablovaní poľskí umelci hrnú k slovenskému vydavateľovi?  
Osobne verím, že spoločnými silami čosi dokážeme a že rovnako ako Hevhetia potiahne nás, aj poľskí umelci pomôžu už dávno nielen slovenskému vydavateľstvu posunúť sa niekam ďalej. Pevne dúfam, že kvantita a rôznorodosť neprevalcujú kvalitu a jasné smerovanie; to vravím len na margo rozsiahleho menoslovu v otázke. Podobnú ponuku som totiž dostal aj od poľského vydavateľa For Tune, u ktorého napríklad Dominik Wania vydal album Ravel. Pri pohľade na ich vydavateľský plán som od toho však ustúpil, pretože som nehľadal „pekáreň“, ktorá mesačne vyprodukuje niekoľko albumov. Chcel som byť u vydavateľa, ktorý bude mojim projektom veriť a ja to budem cítiť. Nie u takého, ktorému dodám hotový materiál, ktorý si navyše sám zaplatím a naša vzájomná komunikácia skončí prevzatím krabice autorských exemplárov.

Oproti extrému z čias totality, keď si mohol vydať album len „za zásluhy“, je dnes nahranie albumu jednoduchšie ako kedykoľvek predtým, pretože to môžeš spraviť doma s notebookom. Došlo až k akejsi devalvácii, pretože nahranie albumu vlastne ešte nič neznamená. Kedysi nahrávali skutočne len tí najlepší; pozri sa na albumy z Columbie či Blue Note v 50. a 60. rokoch – sotva tam nájdeš slabšie kúsky. Zmluva, ktorú si v tých časoch ako umelec podpísal, bola ocenením a dosvedčením tvojich dovtedajších aktivít. Dnes môžeme nahrať album my dvaja, ale aj pani, ktorá sedí dole na recepcii. Potom je len otázkou proma, ako daný projekt predstaví. Preto sa v dnešnej záľahe albumov ťažšie hľadajú tie skutočne dobré. Nemôžeš úplne dôverovať ani kritikom či ľuďom, ktorí sa v danom prostredí pohybujú, pretože nikto z nich jednoducho nezvláda sledovať a počúvať všetko a tým pádom nemôže podať objektívny obraz skutočnosti. Až reálny život, scéna či poslucháči posúdia tvoju nahrávku a verifikujú, či mala nejaký zmysel.


Návraty medzi mladších


 Patríš k legendárnej generácii spolužiakov katovickej hudobnej akadémie, ktorá sa etablovala v nevídanom rozsahu.
Boli to nesmierne silné 3-4 ročníky, na pôde ktorých sa stretávali ľudia, ako Marcin Wasilewski, Michał Tokaj, Łukasz Żyta, Michał Miśkiewicz, Sławek Kurkiewicz, Krzysztof Dziedzic, Adam Kowalewski – nevymenujem tu všetkých, ale bolo to naozaj unikátne. Katovická škola bola v tých časoch jediným jazzovým učilišťom v Poľsku, pričom dnes ich máme asi 8, takže zákonite dochádza k riedeniu. Naša generácia mala to šťastie, že sme boli každodenne konfrontovaní, hrávali sme spolu a vzťahy z týchto spoluprác pretrvávajú dodnes. S rovesníkmi sa vychádza jednoduchšie.
 
 Koncom minulého roka si absolvoval turné so slovenským trubkárom Lukášom Oravcom. Ako k tomu došlo?
Mám radosť, keď ma na spoluprácu oslovia mladší kolegovia a spomínam si, akou hrdosťou ma kedysi napĺňali ponuky zo strany Janusza Muniaka, Jarka Śmietanu, Tomasza Szukalského či Tomasza Stańka. Vždy ma to výrazne posunulo a som rád, že to môžem v istom zmysle oplatiť a odovzdať skúsenosti mladším. Zároveň sa teším, že ani v „strednom veku“ nestojím na slepej koľaji, ale som človekom, s ktorým chcú jeho mladší kolegovia hrávať. Lukáš je vynikajúci trubkár, kreatívny hudobník a veci, ktoré píše, znejú sviežo. Nehovoriac o tom, že s nami hral saxofonista Vincent Herring z Jazz Messengers Arta Blakeyho a z kvinteta Nata Adderleyho. Radosť som mal aj zo stretnutia s kontrabasistom Tomášom Barošom, s ktorým sa poznáme z pôsobenia v jednom medzinárodnom bigbande. Pozitívne bolo, že išlo o koncertnú šnúru, počas ktorej to medzi hudobníkmi vrie omnoho intenzívnejšie ako pri individuálnych koncertoch.

 Lukáš pred niekoľkými rokmi prekvapil sériou 40 koncertov v rozličných európskych destináciách, čo sa doteraz nepodarilo žiadnemu slovenskému hudobníkovi.
K mladíckemu entuziazmu niekedy postačuje spacák, karimatka a jedlo, ale oceňujem to, pretože prvá otázka mnohých muzikantov v jeho veku znie: „Aký bude honorár?“ Lukáš je zapálený a chce hrať, čo je obrovský rozdiel a veľká devíza. Nechcem, aby to vyznelo zle, ale čo sa týka aj nášho spoločného turné, peniaze tam pre mňa nehrali úlohu. Vnímal som to skôr ako výzvu, ktorá ma tešila. Preto koncom apríla opäť odohrám s jeho kvartetom sériu koncertov po Slovensku a na jeseň plánujeme ďalšie spoločné vystúpenia.

Klavirista Piotr Wyleżoł (1976) sa k jazzu dostal prostredníctvom svojich spolužiakov na Hudobnej akadémii v Katoviciach, neskôr pôsobil v zoskupeniach Janusza Muniaka a Jarka Śmietanu, v období 2005–2012 bol členom Nigel Kennedy Quintet. Od polovice 90. rokov vedie trio s kontrabasistom Adamom Kowalewskim/ Michałom Barańskim a bubeníkom Łukaszom Żytom – albumy Yearning (Not Two 2001), Piano Trio (ProFonica 2007), Children’s Episodes (Fresh Sound New Talent 2009), príležitostne rozšírené na kvinteto (Quintet Live, Fonografika 2010). Pozoruhodným bol projekt Duo Dram s klaviristom Sławkom Jaskułkem (Fonografika 2011), od roku 2013 vydáva na značke Hevhetia (sólové Improludes, duo For You s A. Kowalewskim a aktuálne trio Lutosławski Retuned so spracovaním Lutosławského Preludii tanecznych, vedené klarinetistom Szymonom Klimom).




Aktualizované: 08. 08. 2016