Logo HŽ

Kolobeh dňa a noci Pavla Bodnára

Klavirista a skladateľ Pavol Bodnár sa na slovenskej jazzovej scéne pohybuje už takmer tri desaťročia. V roku 1990 sa jeho skladba dostala do finále kompozičnej súťaže v Monaku, je držiteľom Ceny Ladislava Martoníka a ocenenia Aurel za projekt Ecce Jazz. Nedávno vydal nový album Kolobeh dňa a noci, na ktorom zhudobnil texty speváčky Moniky Masarovičovej.

Na tvojom novom albume účinkujú členovia kapely Soulmates i ďalší hudobníci. Prečo si ako jazzový muzikant zvolil koncept, v ktorom improvizácia nehrá primárnu úlohu?

V Soulmates hráme jazzové štandardy, skladby z amerických muzikálov a filmovú hudbu. V priebehu posledných dvoch-troch rokov napísala Monika vlastné texty, a tak sme uvažovali, že ich zhudobním. Chceli sme, aby to boli originály – texty i hudba. Nesnažil som sa vytvoriť primárne jazzový či mainstreamový album. Skôr sú to zhudobnené texty, piesne. Improvizačných plôch je menej, než býva v typickom jazze. Spev improvizuje minimálne a pre flautu, basový klarinet, violu i violončelo som napísal party. Na druhej strane rytmika hrá podľa akordických značiek a je pre formy piesní nosná.

 

Aby človek získal úplný obraz o albume, potrebuje si prečítať texty. Ako si komponoval hudbu na Monikine miestami až intímne básne a aké hudobné prostriedky si použil?

Napriek intímnosti básní ide o témy, ktoré sú mi do značnej miery blízke. Napríklad duševná bolesť v piesni Sorrow alebo zamyslenie sa nad svojím životom tvárou v tvár smrti či biede, ako je to v piesňach Bleeding, Graves či Beggar. To sú pocity, ktoré som v živote zažil. Čo sa týka vyjadrovacích prostriedkov, skladanie sa v ničom nelíšilo od všeobecných postupov známych z klasickej hudby. Rytmus textov mi určil rytmus melódie, ich obsah zasa charakter melódie a harmóniu, melódia sama osebe mi určila formu. Inštrumentáciu som zvolil tak, aby zvýraznila emocionálny obsah a formu. Napríklad kombinácia kontrabasu s basklarinetom v skladbe Sorrow navodzuje temnú náladu. Za každou bolesťou sa však skrýva i nádej do budúcnosti. Z tohto dôvodu som do skladby pridal flautu – symbol svetla, aby osvetlila temnotu bolesti. Basklarinet s flautou znejú nakoniec v kontraste, ale i v jednote. Paradoxne sa dopĺňajú a umocňujú tak emocionálny efekt. S väčšinou textov som sa stotožnil, ale sú tam aj Monikine reflexie zo života ženy; Agátový vánok, You Always Ask Me Why alebo Stačí, keď sa zjavíš sú vyslovene ženské texty. Tieto som spracoval remeselne, podľa výpovede som zvolil typ melódie, rytmu a formy, ako aj inštrumentácie.  

Ako došlo k výberu hudobníkov, prečo si sa rozhodol pre sláčikové nástroje a pre hudobníkov zo sveta klasickej hudby?

Základom je jazzové trio so speváčkou, na kontrabase hral Tomáš Baroš a na bicích nástrojoch Milan Ruček. Zaradenie „nejazzových“ nástrojov má viacero dôvodov. Jednak tieto nástroje podľa mojej predstavy umocnili obsahové stvárnenie, na druhej strane už dávno som uvažoval o podobnom projekte s Milošom Valentom a basklarinetistom Johnom Surmanom. S Milošom sa poznáme viac ako tridsaťrokov, stretávame sa a diskutujeme o hudbe. Inšpiráciou pre mňa bol album piesní In Darkness Let Me Dwell renesančného skladateľa Johna Dowlanda, ktorý títo dvaja skvelí hudobníci spolu nahrali v rámci The Dowland Project (ide o staré piesne improvizované v duchu tradície). Surmana sa nakoniec nepodarilo presvedčiť na spoluprácu, no neskôr, keď som stál pred možnosťou zhudobniť Monikine texty, sa mi v pamäti vynoril neuskutočnený projekt z minulosti. Táto skúsenosť do značnej miery ovplyvnila môj výber hudobníkov a inštrumentáciu piesní. Keďže nemám stabilnú jazzovú skupinu, ktorá by počas dlhodobého skúšania spoločne vypracovala detaily, napísal som party a na ich interpretáciu som oslovil klasických hudobníkov, ktorí majú okrem muzikality a iných predností aj nádherný tón.

Oslovil som Miloša Valenta, Ronalda Šebestu, Ivicu Gábrišovú a Michala Sťahela. Samozrejme, skladby ako Sorrow alebo Bleeding si viem predstaviť v improvizovanej podobe, ale invenčného basklarinetistu s kvalitným tónom a ladením, ktorý by navyše k danej téme primerane improvizoval u nás nemáme. U klasických hudobníkov je výhodou efektívne strávený čas v štúdiu a musím priznať, že som bol príjemne prekvapený s akou ľahkosťou, tvorivosťou a iniciatívou pristupovali k nahrávaniu. Violu a violončelo som zakomponoval až v poslednom štádiu, keď som prearanžoval niektoré skladby. V téme Graves, kde speváčka „na cintoríne“ premýšla o životoch svojich zosnulých príbuzných, symbolizujú tieto sláčikové nástroje dávny svet. Je to symbolika zosnulých, pričom klavír so spevom sprítomňuje atmosféru a prelínanie sa starého s novým. Nie náhodou hrajú obaja „sláčikári“ na črevových strunách typických pre interpretáciu starej hudby.

 

Niekoľko rokov si hrával v kapele Petra Lipu, no pokiaľ viem, inak si so spevákmi veľmi nespolupracoval.

Áno, okrem Petra Lipu a Lucie Lužinskej som s jazzovými spevákmi robil na Slovensku pomerne málo. Keď som však v istom období pôsobil na výletných lodiach, spevákov som sprevádzal neustále, hoci to bolo skôr v intenciách popu, rocku alebo latinskej hudby. Prvýkrát som prizval vokalistov k nahrávaniu Ecce Jazz, aj keď tam bol spev ponímaný ako hudobný nástroj (s výnimkou dvoch skladieb) bez textov, čo mi je blízke. Teraz som prvýkrát písal hudbu na texty, ak nerátam niekoľko skladieb pre Petra Lipu či Close Harmony Friends. Témy mi napadli rýchlo, prepracovanie a inštrumentácia však boli dlhodobejším procesom. Nápad na pieseň Graves a jej rondovú formu prišiel rýchlo a spontánne v jedno slnečné ráno, bol hotový za pol hodinu, rozpracovanie však trvalo asi mesiac.

 

Prečo si opäť vydal album vo vydavateľstve Hevhetia?

Pre hudobný priemysel je v súčasnosti ťažká doba a vydavateľstvá vo všeobecnosti viac-menej živoria. Hevhetiu poznám už dlhšie, považujem ju za dobré vydavateľstvo alternatívnej hudby. Má rozsiahlu distribučnú sieť v Európe a v Japonsku a začína expandovať do ďalších ázijských štátov. Páči sa mi dlhodobý cieľ jej riaditeľa Jána Sudzinu, ktorý smeruje k zviditeľňovaniu slovenskej alternatívnej hudby v zahraničí.

 

Album ste nedávno pokrstili na koncerte v legendárnom V-klube; budú aj ďalšie koncerty?

Samozrejme, boli by sme radi, keby sme mohli koncertovať aspoň dvakrát týždenne, čo je však v dnešnej dobe nereálne. Možnosť hrania závisí od dobrého manažmentu a výchovy vlastného poslucháča. Dnes je na trhu veľký pretlak hudby a bolo by naivné si myslieť, že každý čaká len na nás. V každom prípade sa budem snažiť ponúkať projekt Kolobeh dňa a noci na koncertné vystúpenia, spolu s Monikou ako spoluautorkou hľadáme cesty. Určite nahráme video, pretože dnes už ani webová stránka nestačí a kapela existuje, iba ak je na YouTube. (Smiech.)

 

Máš rozpracované ďalšie projekty alebo iné aktivity?

Na čiastočný úväzok učím na súkromnej ZUŠ v Lozorne, kde panuje tvorivý duch. Takisto sa venujem skupinovej hre v Záhorskej Bystrici, čo spadá pod aktivitu Cechu amatérskych hudobníkov. Učím aj súkromne, niekoľkých žiakov pripravujem na prijímacie pohovory na zahraničné jazzové školy, niektorých zas učím harmóniu a základy jazzových foriem a improvizácie. Súčasne sa plánujem ďalej venovať aj projektu Ecce Jazz a rozvíjať ho.

 

Pôsobil si aj na cirkevnom konzervatóriu; prečo nemá jazzové školstvo dodnes adekvátne zastúpenie na školách?

Určite je za tým mimo iného aj legislatívny problém. Na niektorých školách existujú nepovinné predmety alebo tzv. špecializácie zaoberajúce sa jazzom a populárnou hudbou. Z vlastnej skúsenosti z konzervatória viem, že žiaci sú spočiatku nadšení, keď však od nich niečo požadujem a zistia, že to nie je iba o zábave a že musia cvičiť, prestanú postupne ansámbel alebo teóriu navštevovať. Okrem morálneho apelu som na nich nemal „páku“. Vážny odbor podľa mňa vzniká iba v Banskej Štiavnici, formuje sa dlhodobejšie, ale vyzerá to, že svitá určitá nádej. Sú tam naši aj rakúski študenti i pedagógovia, škola vyzerá byť otvorená svetu, tak uvidíme... V každom prípade sa budem tešiť, ak sa v jazzovom vzdelávaní zaradíme do civilizovaného sveta.

Pavol Bodnár (1959 Banská Bystrica) študoval klavír na žilinskom konzervatóriu, je absolventom biochémie na PriF UK v Bratislave a bostonskej Berklee College of Music (jazzový klavír, aranžovanie, kompozícia). V roku 1990 bol s kompozíciou Radostné popoludnie finalistom Concours International Composition des Thèmes de Jazz – Monaco. Založil a viedol formácie BB Quintet, Swing Quartet, Polish-Slovak Jazz Quartet, InterJAZZional Band a Soulmates. Spolupracuje s mnohými domácimi i zahraničnými hudobníkmi, vydal albumy Ecce Jazz (Hevhetia 2006) a Kolobeh dňa a noci (Hevhetia 2012).




Aktualizované: 26. 09. 2016