Nástup jazzu v Taliansku bol ovplyvnený obľúbenosťou tamojšej tradičnej populárnej hudby, ktorá odďaľovala širší nástup módnej hudby jazzového okruhu. V Spojených štátoch pôsobiaci hudobníci talianskeho pôvodu (Nick LaRocca, Tony Parenti, Eddie Lang, Joe Venuti a mnohí iní) však dokázali, že Taliani majú pre jazz veľké nadanie.
Jediným zo zakladateľskej generácie svetového jazzu narodeným priamo v Taliansku bol trubkár Francesco Guarante (1893–1942), ktorý do USA emigroval v roku 1910 a v období 1914–1916 pôsobil v New Orleanse, a to i v kluboch Storyville. Tu sa spriatelil s Kingom Oliverom, ktorého učil hrať z nôt a neskôr ovplyvnil i vývoj Bixa Beiderbecka. Pre taliansky jazz sa stal Guarante veľkou inšpiráciou v období po roku 1925, keď so svojím skvelým Georgians Band často účinkoval na európskych zájazdoch. Priamo v Taliansku vznikli kvalitné ansámble hot dance music v priebehu 30. rokov a najväčší vplyv z nich mali Syncopated Orchestra, ktorý viedol Arturo Agazzi, ako aj skupiny skvelého harmonikára a kontrabasistu Gorniho Kramera (1913–1995), ktorý ako jeden z mála dokázal hrať jazz (a to vyhranenejší swing) na verejnosti aj počas fašistického režimu.
50. roky: Mussolini a Rotondo
Nástup fašizmu bol pre jazz krajne nepriaznivý, Benito Mussolini bol známy diktátorskými manierami a nekompromisnými protiamerickými postojmi. Zvláštnym paradoxom histórie je, že jeho najmladší syn Romano Mussolini (1927–2006) sa stal jednou zo zakladateľských postáv talianskeho moderného jazzu. Zriedkakedy sa stane, že jazzová publicistika môže ponúknuť bulvárnej tlači tému, akou sú životné osudy Romana Mussoliniho.1 Na medzinárodnej scéne začal účinkovať pod pseudonymom Romano Full (o. i. na albumoch Nunzia Rotonda) a v roku 1956 vydal prvú nahrávku pod vlastným menom. Mussolini bol pôvodne ovplyvnený Budom Powellom a neskôr Oscarom Petersonom; vďaka jeho všestrannosti, prispôsobivosti a harmonickej vynaliezavosti s ním na európskych zájazdoch radi spolupracovali slávni Američania (Dizzy Gillespie, Chet Baker, Helen Merrill a i.). A opačne, medzi prvými európskymi jazzmanmi často účinkoval v známych kluboch v USA.
Nekompromisným priekopníkom jazzu bol trubkár Nunzio Rotondo (1924–2009), ktorý v roku 1948 založil skupinu Hot Club di Roma. Spočiatku bola táto formácia zameraná na swingový mainstream a sprevádzala aj Louisa Armstronga na niekoľkých koncertoch v Ríme. Rotondo a jeho spoluhráči (najčastejšie klaviristi Romano Mussolini alebo Franco D'Andrea, bubeník Gilberto Cuppini, kontrabasista Bruno Tomasso a v priebehu rokov množstvo ďalších hudobníkov) čoskoro zmenili orientáciu na bebop a cool jazz. Rotondove postavenie na európskej scéne podporil v samých začiatkoch Charles Delaunay, ktorý ho v roku 1952 pozval na prestížny parížsky festival Salone du Jazz v Salle Pleyel. Rotondova a Mussoliniho pozícia medzinárodne známych osobností bola v 50. rokoch medzi talianskymi jazzmanmi ojedinelá; čiastočne k nim môžeme priradiť gitaristu Franka Cerriho (1926), ktorý v povojnových rokoch hral v skupine Djanga Reinhardta a neskôr sprevádzal tiež Cheta Bakera, Billie Holidayovú a iných Američanov. Nezaslúžene lokálnymi javmi ostali mnohí skvelí talianski hudobníci, pripomeňme napríklad tenorsaxofonistu Giancarla Barigozziho (1930–2008) a na svoju dobu progresívne cooljazzové kvinteto, ktoré viedli trubkár Oscar Valdambrini (1924–1996) a tenorsaxofonista Gianni Basso (1931–2009).
Giogio Gaslini a „totálna hudba”
Prelomový význam pre taliansku a zároveň európsku scénu má nezvyčajná osobnosť Giorgia Gasliniho (1929), ktorý udržiava svoj tvorivý potenciál atypicky dlhé obdobie, priebežne od konca 50. rokov až do súčasnosti. Gaslini zásadne ovplyvnil taliansku scénu a pod jeho vplyvom je garnitúra tamojších hudobníkov aktívna v klasickej hudbe, ako i v rôznych podobách jazzu. Gasliniho primárnym spôsobom jazzovej expresie je free jazz, v ktorom často kolážovým spôsobom uplatňuje názvuky mediteránskej hudby a fúziu jazzu s technikami novej hudby. Gaslini ako skladateľ čerpá z tak rôznorodých zdrojov ako serializmus, aleatorika a elektronická hudba a tieto východiská spravidla (nie vždy) spája s jazzom. Svoj spôsob hudobnej expresie nazval „totálna hudba“ a pod týmto názvom vydal knihu i album.2 Napriek transparentnému proklamovaniu hudobnej koexistencie môžeme Gasliniho tvorbu vymedziť do separátnych okruhov jazzu a artificiálnej hudby a tiež do presahov a fúzií jednotlivých kategórií hudby. Inými slovami: jeho tvorbu čiastočne charakterizujú presahy, ako aj žánrová vyhranenosť.
Ako hudobnému skladateľovi mimo oblasti jazzu sa k jeho menu viaže niekoľko operných diel, balety, orchestrálne a inštrumentálne skladby. V jazze sa Gaslini preslávil už v roku 1960, keď so svojím kvartetom nahral hudbu pre jeden z najdôležitejších filmov Michelangela Antonioniho La notte (Noc), kde po boku slávnych hercov (Mastroianni, Moreau, Vitti) účinkuje aj v obraze.3 Gaslini je priekopníkom európskeho ponímania jazzu v rôznorodých smeroch. Zvláštne miesto zaujímajú jeho sólové klavírne nahrávky vyzdvihujúce skladateľský prínos veľkých osobností jazzu. Tu v zreteľnej podobe dokumentuje svoj prístup k improvizácii, ktorému predchádza dôkladná analýza a štúdium. V tejto podobe zdôraznil skladateľský význam osobností ako Sun Ra, Albert Ayler pre jazz a priam vzorovú demonštráciu analytického prístupu k objektu jeho záujmu znamenajú jeho štylizácie skladieb Theloniousa Monka.4 Zaujímavé je tiež Gasliniho spojenie racionality a analýzy so spontaneitou; túto jeho zdanlivo protichodnú črtu hudobného myslenia ocenili veľké osobnosti free jazzu spravidla bazírujúce na bezprostrednej slobode prejavu. V rôznych zoskupeniach Gaslini pôsobil predovšetkým s Donom Cherrym, Gatom Barbierim a Anthonym Braxtonom. Zvlášť veľký ohlas mali jeho nahrávky v duetách s Roswellom Ruddom (1978) a Eddiem Gomezom (1981). Široký poslucháčsky úspech mal spoločný album s Jeanom-Lucom Pontym
(Jean-Luc Ponty meets Giorgio Gaslini, Produttori Associati 1976).
Určujúci význam pre taliansky jazz má Gasliniho vplyv na ďalšie generácie hudobníkov. Pod jeho vedením nasledovali hudobníci jeho metódy eklektického nazerania na jazz a spolu s ním tvoria charakteristickú školu talianskeho jazzu, ktorá si vydobyla dôležité miesto v rámci svetovej jazzovej avantgardy. V 90. rokoch (a sporadicky aj neskôr až do súčasnosti) sa okruh týchto hudobníkov združoval v big bande Italian Instabile Orchestra, s ktorým Gaslini spolupracoval do roku 1996. Najvýznamnejším produktom tejto spolupráce je suita Skies of Europe (ECM 1994), ktorá je európskym protipólom suity Ornetta Colemana Skies of America. Jednotlivé časti sú dedikované rôznorodým osobnostiam európskej kultúry (Duchamp, Satie, Fellini).
Enrico Rava – sila svojbytného výrazu
Za svetovo najznámejšieho talianskeho jazzmana môžeme považovať trubkára Enrica Ravu (1939). Kým Gaslini je permanentnou súčasťou domácej scény, Rava je svetobežník, do Talianska sa však z času na čas vracia a s domácou scénou neprerušil kontakt. Zaujímavou okolnosťou Ravovho pôsobenia je neslabnúca aktuálnosť – jeho postavenie na svetovej scéne je plynulé a kulminovalo v minulom desaťročí, predovšetkým vďaka albumom na značke ECM, kde okrem nových nahrávok vyšli aj reedície z minulých období. Práve vďaka týmto reedíciám nadobudli Ravove nahrávky najmä z konca 70. rokov opäť aktuálnosť. Jeho častým spoluhráčom od konca 90. rokov je klavirista Stefano Bollani (1972) a ich spolupráca priniesla impozantné výsledky.5 Recenzenti nahrávok Enrica Ravu spravidla vyzdvihujú charakteristické, rozpoznateľné vyznenie, podmanivú lyriku výrazu a nenásilné spojenie s prvkami tradície talianskej hudby.6
Rava začal hrať na trúbke pod dojmom z hry Milesa Davisa a pre jeho vývoj bolo dôležité zoznámenie sa a od roku 1962 spoločné hranie s argentínskym tenorsaxofonistom Gatom Barbierim (1932), ktorý v priebehu 60. rokov pôsobil väčšinou v Taliansku a mal na tunajšiu scénu veľký vplyv. Toto hudobné prostredie nasmerovalo Ravu k spolupráci s osobnosťami free jazzu (Steve Lacy, Cecil Taylor, Roswell Rudd, Manfred Schoof), veľký ohlas mali tiež jeho nahrávky s Giorgiom Gaslinim (1966) a Leem Konitzom (1968). V tom období začal nahrávať pod svojím menom (Il Giro del Giorno in 80 Mondi, Black Saint 1976). V rokoch 1967–1989 Rava pôsobil v rôznych krajinách; najskôr žil dva roky v New Yorku, kde vycestoval so skupinou Steva Lacyho, a potom striedavo v Buenos Aires (tu žila jeho manželka), v Taliansku a v New Yorku. Popri spolupráci s veľkými menami jazzu viedol vlastné formácie, najčastejšie kvartetá bez klavíra (jeho diskografia ako lídra obsahuje vyše 30 titulov), pôsobil s ansámblom Italian Instabile Orchestra (1990–1991) a v tom istom období bol aj členom kolektívne vedenej formácie Quatre (D'Andrea – klavír, Miroslav Vitouš – kontrabas, Daniel Humair – bicie).
Koncom 90. rokov Rava upozornil na ďalšieho talianského trubkára, ktorý sa postupne vypracoval medzi svetovú špičku; je ním Paolo
Fresu (1961), ktorého príležitostne kooptoval do svojej skupiny a nahral s ním trojicu albumov zdôrazňujúcich ich spoločný vzťah ku klasikom jazzovej trúbky: For Bix and Pops bol poctou Armstrongovi a Beiderbeckovi (Philology 1994), Shades of Chet (Via Venuto 1999) venovali Chetovi Bakerovi a posledným bol Play Miles Davis (Label Bleu 2002). Po roku 2005 sa Rava zameral na spoluprácu s talianskymi hudobníkmi o niekoľko generácií mladšími a nahral sériu úspešných albumov pre ECM. Najviac zaujala jeho obnovená spolupráca so Stefanom Bollanim, s ktorým najčastejšie účinkuje v duu (The Third Man, ECM 2007). V minulom roku zostavil kvinteto Tribe (Tribe, ECM 2011), v ktorom exceluje Gianluca Petrella (1975), medzinárodne považovaný za najvýraznejší talent medzi trombonistami (v rokoch 2006 a 2007 opakované víťazstvo v ankete kritikov DownBeatu v kategórii nových talentov).7
Spoľahlivá úroveň nestabilného orchestra
Príležitostne fungujúce európske big bandy, ktoré napriek nestálosti obsadenia dokážu dlhodobo udržiavať svoju existenciu, poskytujú okruhu participujúcich hudobníkov platformu tvorivej dielne a tiež základňu na uvedenie pôvodných skladieb. K rôznorodosti typicky európskeho ponímania jazzu prispeli svojím charakteristickým spôsobom napr. London Jazz Composers Orchestra, holandský Kollektief Willema Breukera, Vienna Art Orchestra, medzinárodnou platformou free jazzu bol v Nemecku sa schádzajúci Globe Unity Orchestra. Ku spoločným znakom uvedených (a viacerých ďalších) ansámblov patrí nezávislosť od amerických prototypov, ako aj hľadanie a nachádzanie nových východísk pre jazz. Pre taliansku scénu túto funkciu tvorivého laboratória spĺňal Italian Instabile Orchestra a jeho pôsobenie napomohlo k vytvoreniu typických a špecifických podôb tzv. mediteránskeho jazzu. Orchester s obľubou využíva metódu koláže, ktorú tvoria fragmenty prelínania folklóru, tradičnej populárnej hudby, historického jazzu, free jazzu a ich základnou vonkajškovou polohou je humorný nadhľad. Súbor nadviazal na predchádzajúcu tvorbu Giorgia Gasliniho a Enrica Ravu a obaja menovaní boli kratší čas členmi ansámblu. Vznikol v roku 1990, dosiaľ nahral 5 albumov, pričom na poslednom The Owner of the Riverboat (Enja 2004) spoluúčinkoval Cecil Taylor. Po tomto nahrávaní orchester vystúpil ešte na niekoľkých koncertoch.
K okruhu „nestabilného“ orchestra patria mnohí skvelí hudobníci, ktorí znamenajú pre taliansku scénu bohatý tvorivý potenciál: trubkár Pino Minafra (1951), saxofonisti Mario Schiano (1933–2008), Eugenio Colombo (1953), trombonisti Giancarlo Schiaffini a Sebi Tramontana (1960), kontrabasista Paolo Damiani (1952) a ďalší. Všetci menovaní sa uplatnili aj v medzinárodnom kontexte, ale ich mená nie sú také známe, ako by si ich hudba zaslúžila. Spomedzi nich sa výraznejšie etabloval saxofonista, flautista a klarinetista Gianluigi Trovesi (1944), ktorý patrí k najdôležitejším protagonistom európskeho ponímania jazzu. K silným stránkam jeho prejavu patrí prepájanie vplyvov amerického jazzu s prvkami tradičnej talianskej hudby. Zvláštnosťou je využitie talianskeho „saltarella“ – talianskej tanečnej hudby známej od 13. storočia, v ktorej sa ako typický nástroj objavuje baroková flauta. Trovesiho muzikalita, zjednocujúce a strhujúce jazzové cítenie vytvárajú koláž, v rámci ktorej umelec prezentuje prvky z celej histórie jazzu (blues, marching jazz, bop, free jazz) s európskou hudbou šiestich storočí (gregoriánsky chorál, belcantové árie, tradičné tance a ľudové piesne, šansón a i.).8
Zem prekvapení
Napriek mnohým medzinárodným úspechom nie je taliansky jazz v mnohých ohľadoch plne docenený. Tunajšia scéna skrýva množstvo prekvapení a kvalita hudobníkov vyjde často „na povrch“ pri ich účinkovaní v USA alebo na medzinárodných festivaloch. Veľkú zásobáreň nie vždy dostatočne využitých talentov pre svetový jazz znamenajú speváčky. V 80. rokoch na seba upozornila svojou všestrannosťou (od mainstreamu po free jazz) Tiziana Ghiglioni (1956) a hneď jej prvý album Lonely Woman (Dischi Della Quercia 1981) s titulnou skladbou Ornetta Colemana vyvolal veľkú pozornosť. V jej rozsiahlej diskografii vynikajú tituly nahrané v duu s klaviristami Mikeom Melillom (Goodbye Chet, Philology 1988) a Paulom Bleyom (Lyrics, Splasc(H) 1991). Iný typ speváčky reprezentuje Maria Pia De Vito (1960), ktorá sa zaoberá presahmi tradičných vokálnych techník talianskeho folklóru a staršej populárnej hudby so súčasným jazzovým poňatím. Medzinárodne najvýraznejšie úspechy dosiahla v triu s Johnom Taylorom a Ralphom Townerom, ktoré pôsobilo v období 1997–2001 (nahrali dve CD na značke Provocateur Records). Tiziana Simona je speváčka s podmanivým introvertným lyrickým nábojom; z jej nahrávok vyniká album Gigolo (I.T.M. Records 1986), ktorý realizovala spoločne s Kennym Wheelerom.
Napriek tomu, že najznámejšia speváčka talianskej proveniencie Roberta Gambarini (1972) žije od roku 1998 v USA, odkedy je aj súčasťou americkej scény, stále ju označujú ako taliansku speváčku. Svoje kvality preukázala už počas domáceho pôsobenia a z nahrávok tohto obdobia zaujal album Apreslude (Splasc(H) Records 1991) s gitaristom Antoniom Scaranom. Zamerala sa tu na slávne osobnosti povojnového jazzu a k niektorým ich skladbám napísala vlastné texty (Miles Davis: Nefertiti, Thelonious Monk: Criss Cross, Ornette Coleman: Ramblin', Mal Waldron: Soul Eyes). Po odchode do USA sa venuje predovšetkým starším štandardom; v tomto smere je prelomové CD Easy to Love (Forward Music 2006) nominované na Grammy. Nadšenú odozvu v odborných kruhoch vyvolalo duo s Hankom Jonesom (You Are There, EmArcy 2008), a práve podľa Jonesa je Gambarini najtalentovanejšou jazzovou speváčkou, ktorá sa objavila v uplynulom polstoročí: označil ju za dôstojnú nástupkyňu Sarah Vaughanovej a Elly Fitzgeraldovej. V každom prípade po tomto albume sa jej postavenie na americkej scéne stabilizovalo a v anketách časopisov (vrátane DownBeatu) sa umiestňuje v prvej pätici speváčok.
Taliansky jazz disponuje aj množstvom výborných klaviristov rôznych generácií. Okrem doteraz uvedených pripomeňme doyena talianskeho jazzu Renata Sellaniho (1927), domácou jazzovou publicistikou označovaného za talianskeho Hanka Jonesa. Za svojho učiteľa pokladajú viacerí súčasní klaviristi (vrátane Bollaniho) skvelého nedoceneného Lucu Floresa (1956–1995). Ďalšie pozoruhodné osobnosti na seba upozornili v priebehu 80. a 90. rokov: Stefano Battaglia (1965), Riccardo Arrighini (1967), Danilo Rea (1975), veľký talent súčasnosti Giovanni Guidi (1985) a „zázračné dieťa“ Alessandro Lanzoni (1994), ktorý ako pätnásťročný začal nahrávať s hudobníkmi svetového mena (album Lee Konitz meets Alessandro Lanzoni Trio, Philology 2009). Zásobáreň talentov s potenciou obohatenia svetového jazzu má talianska scéna aj v ďalších nástrojoch a vývoj súčasného jazzu ukazuje na ich stále výraznejšie uplatnenie na svetovej scéne.
Poznámky:
1 Romano Mussolini, diktátorov najmladší syn, v detstve sprevádzal otca (amatérskeho huslistu) pri hraní ľahších klasických skladieb. V 50. rokoch vynikol medzi talianskymi jazzovými hudobníkmi a ako prvý z nich často hrával v amerických jazzových kluboch. V r. 1962 sa oženil s Annou Mariou Scicolone, sestrou herečky Sophie Lorenovej, a mali spolu dve dcéry. O otcovi a o politike sa Romano Mussolini dlhé roky nevyjadroval, čo sa zmenilo v poslednom období jeho života. Pravdepodobne z komerčných dôvodov napísal dve knihy spomienok z detstva a jeho dcéra, členka Európskeho parlamentu Alessandra Mussolini, je líderkou pravicovej neofašistickej strany.
2 G. Gaslini: Musica Totale, Feltrinelli, Milano 1975. Na CD rovnakého mena (Azzurra Music 2006) prezentuje improvizácie a variácie na témy autorov rôznych období a zameraní (Monk, Jarrett,
Ayler, Dvořák, Bach a i.).
3 Gaslini skomponoval hudbu k 12 celovečerným filmom. Okrem najslávnejšej spolupráce s Antonionim písal hudbu k dielam režisérov ako Miklós Jancsó (La pacifista, 1971), Dario Argento (La cinque giornate, 1973), Carlo Lizzani (Kleinhoff Hotel, 1977) a i.
4 Gaslini realizoval tri sólové albumy: Ayler's Wings (Soul Note 1990), Gaslini Plays Sun Ra (Soul Note 2005) a predovšetkým Gaslini Plays Monk (Soul Note 1981), kde napísal analytickú štúdiu do bookletu a neskôr danej tematike venoval analytickú monografiu (G. Gaslini: Thelonious Monk, Stampa Alternativa, Viterbo 1994, druhé doplnené vydanie 2003). V booklete o svojom vzťahu k Monkovi a o metóde svojho prístupu okrem iného konštatoval: „I consider Monk a musical genius and his music has been familiar to me for many years. What fascinated me about his beautiful themes and their internal structures, neatly hidden, which Monk uses to build his little masterpieces. It is clear that the author reached them through the straight-ahead way with a unique and quite personal technique: his spontaneous artistic intuition. So I started analyzing these micro-structures; the smaller parts of the more simple form–the theme. Out of any single small structure, I took ‚material‘ and put it, timewise, before the theme. Then, nearly always, it is not a matter of THEME AND VARIATIONS, but of STRUCTURAL SEQUENCES AND THEME. The result is a new inventive process which announces ‚a priori‘ what happens afterwards, i.e. Monk’s theme. You can see this process especially in Monk’s Mood, Ask Me Now and Epistrophy. In other cases, it is only a micro-structure which expands into a great initial sequence, which leads to the theme. This is the case with Let’s Cool One. Then I also used the expansion of the harmonic structures of the theme, working on improvisations with processes taken from the thematic material.“ http://www.giorgiogaslini.it/en/dischi/dischi_detail.php?id=31
5 V r. 2011 získal Bollani vo svete jazzu veľký ohlas nahrávkou Orvieto (ECM 2007) v duu s Chickom Coreom.
6 V časopise Harmonie (4/2007) Lubomír Dorůžka v recenzii CD The Words and The Days (ECM 2007) vyzdvihuje nadčasovú svojbytnosť Ravovej hudby: „Jeho způsob hry poznáte po několika minutách: útržkovité, téměř staccatovité, nebo naopak legatově plynulé tóny, které nebudí dojem chorusové improvizace, sledující akordické schéma, ale spíše postupné motivické práce, skládané do zádumčivé stavebnice, které se čas od času rozletí do prudkých vyjeknutí do vyššího, téměř úzkostně rozzlobeného rejstříku. Je to soudobý jazz s převahou pomalých temp, zdůrazněním kompoziční sazby a s beatem spíše cítěným, než zpřítomňovaným pravidelnou rytmikou, ale současně s velkou dávkou hravosti, která jej přibližuje posluchačům.“ http://www.muzikus.cz/klasicka-hudba-jazz-recenze/Enrico-Rava-Quintet Ten istý autor pri hodnotení CD New York Days (ECM 2009) na túto charakteristiku nadväzuje: „Jedenasedmdesátiletý Ital Enrico Rava patří k nejvýraznějším osobnostem současného jazzu. Posluchači ho spolehlivě poznají už po několika taktech: trubka úzkostlivého tónu, jakoby davisovského ražení, velmi často s dusítkem, střídá plynulé vyprávěcí fráze s náhlými, závratně vzlykavými výlety do vyššího rejstříku, a přitom neustále udržuje základní náladu osobitých skladeb s převahou pomalých temp.“ http://zpravy.idnes.cz/tak-zni-nezamenitelny-trumpetista-enrico-rava-tentokrat-v-new-yorku-12p-/kavarna.aspx?c=A110107_113832 Berendt a Huesmann označujú Ravu za priekopníka európskeho ponímania jazzu a jeho spôsob hry charakterizujú: „He is a master of melisma in the Italian tradition, and plays in a ‚singing horn‘ style that has been part of jazz since its beginnings. Rava is influenced by Miles Davis, but has transposed Miles’ sound to a jazz environment inspired by Italian opera, filled with melos and internal drama.“ J. E. Berendt/G. Huesmann: The Jazz Book, Lawrence Hill Books, Chicago 2009, s. 263
7 Na stránkach Hudobného života (1-2/2012) v recenzii Tribe Robert Kolář okrem iného konštatuje: „Niektoré z tém na Tribe sú známe už zo starších Ravových albumov, no nový šat im celkom pristane. Podľa očakávania prevláda baladický tón a voľnejšie tempá; v úvodnej Amnesii sa naplno prejavuje Ravov sklon k lyrizmu a uvoľneným, občas až trochu letargicky frázovaným melodickým líniám skvele kontruje zafarbeniu ľudského hlasu blízky zvuk Petrellovho trombónu. Úctyhodný vek Enricovi Ravovi zatiaľ našťastie neubral na schopnosti tvoriť krásny, mäkký, no pritom plne znejúci tón a perfektne intonovať, skôr možno hovoriť o pokračovaní dozrievania.“
8 Zvláštnosťou Trovesiho uplatnenia na českej scéne je jeho účinkovanie na festivale Jazz Goes To Town v Hradci Králové, a to tri ročníky za sebou (2007, 2008, 2009). Tieto vystúpenia priblížili základné polohy súčasných Trovesiho hudobných aktivít. V r. 2007 tu prezentoval fascinujúceho akordeonistu Gianniho Cosciu, s ktorým často koncertuje a nahral s ním trojicu albumov pre ECM. Hudbu dua štylizujúceho sa do úlohy pouličných muzikantov charakterizoval riaditeľ festivalu Martin Brunner: „Přístup dua je nesmírně vynalézavý a pružný, balancují na hranici mezi žánry, přičemž své jazzové kořeny oživují odkazy na klasickou, lidovou a populární hudbu. Vytvářejí překvapivou škálu zvuků a nálad a jejich hra jde od srdce. Vyjadřují sentimentalitu, aniž by sklouzávali do triviálnosti, nostalgii, aniž by upadali do klišé, jako by tyto pocity poprvé objevovali. Trovesi a Coscia nejenže vědí, jak správně zacházet s lidovou hudbou, vědí rovněž, jak ji nebrat příliš vážně. Je to hudba nezařaditelná, nejenže jsou Gianluigi Trovesi a Gianni Coscia nejlepší v tom, co dělají, oni jsou zároveň jediní, kdo to dělají.“ http://www.jazzgoestotown.cz/ucinkujici/0/kapely/0/1969/ Ďalšie královohradecké vystúpenie patrilo Trovesiho oktetu: „Jednu z evropských poloh jazzu (mozaikovité propojení americké a evropské tradice) předvedlo okteto Gianluigiho Trovesiho. Základem je raný free jazz ve své době označovaný jako new thing (zejména Coleman a Dolphy) z rozhraní 50. a 60. let a možná, že nadšení z produkce může být podmíněno i generačně; Trovesi pamětníkovi připomíná překvapení a fascinaci z prvních setkání s Colemanovou hudbou, a tento efekt působí i dnes. K danému rámci přistupují ‚vložky‘ diametrálně odlišné (swing, dixieland, funk, hard bop a pod.) a kromě nejazzového mixu nechybí ani pasáže italské hudby, některé připomínající Rotovy motivy pro Felliniho filmy. Tato eklektičnost nicméně působila nenásilně a přirozeně. Do soundu okteta byla citlivě včleněná elektronika, která nijak nenarušila iluzi výsledného akustického dojmu. Zvláštní pozornost by si zasloužili skvělí hudebníci okteta. Uveďme alespoň trumpetistu Massima Greca, který, ač málo známý, na sebe upozornil i v sousedství celé galerie výtečných protagonistů tohoto nástroje (Randy Brecker, Juraj Bartoš, Erik Truffaz, Herb Robertson).“ I. Wasserberger: Jazzové kontinenty v Hradci. In: Harmonie 12/2008 V r. 2009 sa Trovesi predstavil ako skladateľ a hosťujúci sólista vo svojej suite Dedalo, ktorú pôvodne nahral WDR Big Band (ENJA 2003, CD získalo ocenenie ako nahrávka roka). V Hradci Králové skladbu uviedol Prague Conservatory Jazz Orchestra, pod vedením Milana Svobodu so sólistami Michalom Gerom a Trovesim.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.