9. 10. 1928 Helsinki – 27. 7. 2016 Helsinki
Záľuba v nekonečne
Veľký romantik, fínsky skladateľ Einojuhani Rautavaara, už nie je medzi nami. Podarilo sa mu však vytvoriť to, o čo sa usiluje každý umelec: svoj vlastný, rozpoznateľný svet. Mnohé z Rautavaarových skladieb sa zrodili z jeho „záľuby v nekonečne“. Poslucháčovi otvára okno do neznáma, dáva mu príležitosť aspoň na chvíľu zahliadnuť odvrátenú stranu všednosti: Tam, na druhej strane, „sa cez okno času díva večnosť“.
Duch Rautavaarovej hudby je originálne namiešaným kokteilom mystiky, tajomstva ľudskej existencie, sveta snov, majstrovskej remeselnej zručnosti, iskrivej inteligencie a emócií. Jeho hudba je osobitá a zároveň sugestívna, rovnako podmanivá ako pohľad jeho hnedých očí. Rautavaara bol charizmatickým rozprávačom príbehov – či už skladal, písal alebo hovoril.
Posledné dve desaťročia zažíval Rautavaara neuveriteľný celosvetový úspech. Mohol zaň vďačiť šiestemu zmyslu Reija Kiilunena, riaditeľa vydavateľstva Ondine, ktorý mu navrhol spoluprácu. Ondine mu vydalo vyše 40 nosičov, čo sa odrazilo na rapídnom náraste jeho hranosti v rádiách a skladateľovi zabezpečilo trvalé miesto v koncertných programoch po celom svete. Rautavaara je po Sibeliovi bezpochyby druhým najuvádzanejším fínskym skladateľom.
Spája v sebe všetky dôležité znaky úspešného autora: strhujúcu hudbu, bohatú tvorbu a podmanivú osobnosť. Einojuhani Rautavaara vnímal skladateľa ako sprostredkovateľa: nie ako tvorcu či otca hudby, ale ako toho, kto pomáha dielu žiť vlastným životom. Skladateľa prirovnával skôr k pôrodnej babici. „Počúvajte, kam sa chce hudba uberať,“ hovoril svojim študentom skladby. „Počúvajte, čo vám chce povedať.“ Výsledkom takejto tajomnej vzájomnej interakcie je, že autor nenanucuje skladbe vlastnú predstavu o nej, ale svojím vnútorným zanietením jej len pomáha rozvinúť sa.
O Rautavaarovom talente svedčí aj skutočnosť, že už v jeho najranejšej tvorbe nájdeme skladby, ktoré sa v priebehu desiatich rokov stali klasikou – klavírna suita Pelimannit (Muzikanti, 1952) alebo A Requiem in Our Time (1953). Pritom ešte ani zďaleka nezavŕšil svoju skladateľskú formáciu. Študoval v USA, vo Švajčiarsku a v Západnom Nemecku. Významnú časť mladosti strávil aj vo Viedni. Neoklasicistické črty Rautavaarovej skladateľskej tvorby sa v 60. rokoch 20. storočia pomaly uberali smerom k serializmu, modernizmu a experimentátorstvu a jeho remeselná zručnosť dosiahla svoj vrchol. Na týchto základoch začal v 70. rokoch hľadať vlastný zvuk (Cantus arcticus, 1972). Zanechal experimentovanie a úzkostlivo sa pokúšal nájsť taký konštruktívny spôsob vyjadrovania, ktorý by reálne presahoval osobnosť skladateľa. Formálny modernizmus ho už neuspokojoval a tvorba tohto obdobia odzrkadľuje aj hľadanie vlastnej identity.
V opere Thomas (1985) a v 5. symfónii (1986) našiel Rautavaara v nasledujúcej dekáde stabilný priestor, v ktorom sa nakoniec usadil. Priklonil sa k romantickému prúdu a práve ten doviedol jeho hudbu na program koncertov najvýznamnejších orchestrov na svete. Na premene skladateľského jazyka sa podpísali aj zmeny v súkromnom živote. Skladateľovo prvé manželstvo bolo v troskách. Po jeho rozpade sa ocitol na pokraji zrútenia. Liek našiel v roku 1984 v manželstve so Sini Koivisto, ktorá bola od neho o 29 rokov mladšia. Šťastne spolu prežili tri desaťročia. Koncom 80. rokov zanechal Rautavaara miesto profesora kompozície na Sibeliovej akadémii a ďalej sa venoval výlučne komponovaniu. Vtedy to prišlo. Začal skladať opery na vlastné libretá, mnohé z nich boli uvedené v zahraničí. Naplno zažiaril 7. symfóniou (1994), ktorú zložil na objednávku Bloomingtonského symfonického orchestra a ktorá neskôr dostala meno Angel of Light. Z nahrávky sa stal hit, z anjelov obchodná značka a Rautavaara si zabezpečil celosvetovú slávu.
Postavy anjelov boli v Rautavaarovom živote prítomné od detstva: v nočných morách sa ho niečo „obrovské, mĺkve, sivé a mäkké” pokúšalo zobrať do náručia a v tom objatí sa takmer zadusil. Sám hovorieval, že jeho anjeli sa nikdy nepodobali na anjelov Rafaela či iných veľkých maliarov, ktorí zdobia oltárne tabule kostolov. „Moji anjeli nie sú bábiky, nepoletujú v nočnej košeli a nemajú na chrbte labutie krídla. Moji anjeli sú výrazne maskulínni, diví.“ Prirovnával ich k anjelom, o ktorých píše Rainer Maria Rilke: Ein jeder Engel ist schrecklich – každý anjel je strašný.
Einojuhani Rautavaara nebol veriaci. Napriek tomu písal aj pravoslávnu cirkevnú hudbu (napríklad Vigilia, 1972/1996). V mnohých dielach čerpá z ľudovej mytológie a jeho hudba vždy vyžaruje čosi tajomné a magické. Rautavaarove skladby v sebe spájajú svet skutočný i svet fiktívny, otvárajú bránu do ich spoločnej reality, sú pozvaním na nikdy sa nekončiacu cestu. Tou cestou bolo pre Einojuhaniho Rautavaaru práve komponovanie.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.