Logo HŽ

Editorial

Vážení čitatelia,

Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohto šialenstva, ktoré nám teraz vzbĺklo v hlavách, a budeme sa za seba nesmierne hanbiť, budeme sa prepadávať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali. (...) Budeme sa snažiť nemyslieť na to, akých blbcov a hlupane sme považovali za celebrity...“. Nielen v súvislosti s najvyšším štátnym vyznamenaním, ktoré prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil začiatkom nového roka folkloristovi Jánovi Lazoríkovi, mi pri písaní úvodníka napadli myšlienky tohto síce svojrázneho, no nepochybne podnetného predstaviteľa ľudovej kultúry.

Koncom novembra uviedla naša prvá hudobná inštitúcia, citujem: „nie samoúčelný experiment, prepojenie rapu a klasického inštrumentálneho ansámblu, ktorý je naozaj výzvou…“ Nerád by som generalizoval, či je takýto spôsob približovania klasickej (sic) hudby mladším generáciám tým najvhodnejším. Snáď by stačilo porovnať, akým spôsobom sa navonok prezentujú koncertní majstri prvých inštitúcií v okolitých krajinách (spomeniem napríklad Rainera Honecka, Daishina Kashimota či Josefa Špačka). Samozrejme, vždy sa možno vyhovárať na odlišné kultúrne kontexty či zázemie. Na otázku Jána Lazoríka, kedy už konečne príde doba, keď sa budeme za nagélovaných pajácov poskakujúcich na pódiu prvých koncertných inštitúcií skutočne hanbiť, si však musí odpovedať každý sám.
Podnetné premýšľanie praje

Peter MOTYČKA

 

Za dlhoročnú redakčnú spoluprácu by sme sa na tomto mieste radi poďakovali teatrologičke a muzikologičke Michaele Mojžišovej, ktorá bola súčasťou nášho tímu od októbra 2012. Veríme, že s jej podnetnými materiálmi sa budeme naďalej stretávať na stránkach Hudobného života, ako aj v publikáciách jej domovského Ústavu divadelnej a filmovej vedy SAV. Rubriky domáceho hudobného divadla a zahraničného diania preberá od tohto dvojčísla operný a divadelný kritik, teoretik, publicista, autor a prekladateľ Robert Bayer.




Aktualizované: 12. 02. 2018