Logo HŽ

Orchestrálny Feldman

Orchestrálne skladby Mortona Feldmana sa nehrávajú príliš často a ani presvedčivých nahrávok nie je veľa. O to viac potešila správa, že pražské centrum súčasného umenia DOX otvorilo svoju novú multifunkčnú sálu siedmeho apríla práve koncertom z orchestrálnej tvorby mimoriadneho amerického modernistu.


Ak nerátame operu Neither (1977) pre jediný soprán a orchester a 3 skladby pre zbor a orchester zo 70. rokov, Feldman skomponoval dovedna až 22 orchestrálnych kusov, z toho 7 pre sólový nástroj či hlas s orchestrom. V Prahe zazneli tri: Structures for Orchestra (1962), Piano and Orchestra (1975) a Violin and Orchestra (1979). Hlavný organizátor koncertu (Ostravské centrum novej hudby) ich označil ako „zásadné“, čo bol väčšmi „marketingový“ ťah než objektívne zhodnotenie ich miesta v kontexte vývoja skladateľovho myslenia. Akokoľvek, bol to skvelý a náročný koncert, z interpretačného i poslucháčskeho hľadiska. Najväčšiu zásluhu má na ňom Petr Kotík, ktorý už v minulosti venoval Feldmanovmu dielu mnoho elánu, energie i interpretačných a organizačných aktivít. Nebola to pod jeho taktovkou premiéra, pretože všetky tri diela uviedol už predtým s Janáčkovou Filharmóniou Ostrava na festivale Ostravské dni a dokonca aj v Lincolnovom Centre v New Yorku. Premiéru mal však orchester, pretože v Prahe ich Kotík po prvýkrát naštudoval so Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu (SOČR).

Dielo Klavír a orchester, ktorým sa koncert začal, je úžasnou ukážkou Feldmanovho neobvyklého prístupu k forme. Dirigent i klavirista Daan Vandewalle pochopili skladateľov „dekonštrukčný“ zámer a zmocnili sa ho s nadhľadom, aký je pre empatickú interpretáciu Feldmanovej dezintegrovanej hudby zrejme nevyhnutnou podmienkou. Ako všetky jeho skladby pre sólový nástroj (resp. hlas) a veľký orchester, ani toto nie je koncert pre klavír a orchester v tradičnom chápaní koncertnej hudobnej formy, pretože klavírny part, napriek istej autonómnosti, nie je voči ďalším nástrojom či nástrojovým skupinám hierarchicky nadradený. Nedominuje, ale iniciuje zvukové eventy a komunikuje so zvukovými eventmi ďalších nástrojov. Na rozdiel od svojich avantgardnejších skladateľských spolupútnikov, ktorí otvárali tradičné formy v čase a do priestoru, Feldman formu dekonštruoval zvnútra tak, aby vytvoril kohézne zvukové kontinuum s viacerými mobilnými centrami, komunikujúcimi navzájom v nečakane sa objavujúcich diagonálnych plánoch. Z hľadiska tonality a kontrapunktických konvencií nemajú takto organizované tónové bloky príliš logické vysvetlenie, čo si vyžaduje hlbšiu afinitu s autorovým myšlienkovým svetom zo strany interpretov, pre čo sú Kotík a Vandewalle ideálna voľba. Rovnako ako Conrad Harris pre interpretáciu vyše hodiny dlhej kompozície Husle a orchester, ktorá vyplnila druhú časť večera. Tá je dokonca ešte obťažnejšia, pretože v nej sólista doslova zápasí s dynamikou tak, aby „uhral remízu“ s orchestrom, ktorý mu zápas ani v najmenšom neuľahčuje. V obidvoch skladbách plnia klavír a husle funkciu akýchsi prostredníkov medzi zvukom a jeho zafarbením. Nie náhodou Feldman, zanietený vykladač a obhajca poetických princípov abstraktného expresionizmu, nazýval nástroje vo svojich kompozíciách „šablónami“ (stencil) na premaľovanie prirodzeného zvuku; to nástroj vytvára (kultúrnu) farbu tónu a potláča bezprostredné (fyzikálne) vlastnosti zvuku. Vandewalle a Harris vybojovali presvedčivú remízu, čím vlastne dosiahli zaslúžené víťazstvo. Sledovať ich trojnásobnú virtuozitu – inštrumentálnu (technická náročnosť partu), koncentračnú (nie je vôbec ľahké orientovať sa v tektonicky dezintegrovanej atonálnej forme a udržiavať v strehu vnímanie a ostražitosť pri koordinovaní nástrojových interakcií a súhier v záujme presvedčivosti celku) i estetickú (hrať pomalé tempá a dynamiku „na hrane“ s ohľadom na krásu zvuku) – bol najväčší zážitok večera. O to viac, že trval celú hodinu a pol (asi 23 + 65 minút)!
Medzi dvomi „koncertnými“ skladbami zazneli, ešte pred prestávkou, kratšie (asi 8 min.) Štruktúry pre orchester (1962). Skladba, v ktorej sa Feldman, podľa vlastných slov, snažil zachytiť v čo najpresnejšom notovom zápise nepredvídateľné (resp. málo predvídateľné) vlastnosti hudby. Že by svojská koketéria s cageovským indeterminizmom? Nech už bol jeho poetický zámer akýkoľvek, skladateľ sa v diele charakteristicky pohral s nástrojovými timbrami, krehkou dynamikou a neobvyklými rytmickými štruktúrami. SOČR pod Kotíkovým vedením zvládol toto napätie excelentne. Celý koncert bol vskutku nesmierne intenzívny zážitok, akých moderná orchestrálna tvorba ponúka ako šafranu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/publicistika/1488-orchestralny-feldman/



Aktualizované: 11. 05. 2018