Logo HŽ

Hudba dneška v SNG 28: 1 + 2 (TRA-JA2)

Keď na jeseň minulého roka predstavil klarinetista Braňo Dugovič v rámci Hudby dneška svoj plánovaný štúdiový projekt s názvom Cross-Country Skiing, zrejme málokto tušil, že už v polovici mája sa bude v tých istých priestoroch krstiť čerstvo vydaný nosič. No stalo sa, hoci viac-menej symbolicky, keďže disky v deň koncertu (16. 5.) ešte nestihli doraziť z lisovne a na mieste činu bolo k dispozícii iba niekoľko narýchlo vyrobených „prototypov“, ktoré si návštevníci koncertu mohli vziať domov, ak ich objavili poschovávané za drevenými sochami svätých zo stálej expozície na 1. poschodí Esterházyho paláca.

Okrem hlavného protagonistu sa na takto spestrenej slávnosti zúčastnili ľudia, ktorí sa na nahrávke spolupodieľali autorsky, interpretačne alebo producentsky: Marián Lejava, Jozef Lupták, Daniel Matej, Robert Pospiš a Martin Sillay a virtuálne, prostredníctvom krátkych videopríhovorov aj Milan Paľa a producent Eddie Stevens.

Krstnými otcami boli kolegovia-klarinetisti Pavel Zlámal a Ronald Šebesta, ktorí sa zároveň (samozrejme, spoločne s Braňom Dugovičom) postarali o koncertnú časť večera. Teda z veľkej časti sa o ňu postaral práve hosť z Brna, ktorého sólovému projektu Horizont sedmého bola vyhradená veľkorysá časová plocha.

Súvis s hudobným obsahom CD bolo možné hľadať v širokom vymedzení pojmu „voľná improvizácia“, no hlavne v uchopení termínu „radikálna hudba“, ktorý Zlámal vyslovil vo svojom krstnom príhovore. Približne trištvrte hodiny trvajúca sólová kreácia na tenorsaxofóne (bez akéhokoľvek sprievodu, elektroniky či efektov) bola radikálna v prvom rade tým, že bola prieskumom fyzických limitov hráča. Tie sa pri akomkoľvek dychovom nástroji pri aplikovaní techniky cirkulárneho dýchania na dlhších časových úsekoch nevyhnutne prejavia a dokážu značne skomplikovať intonáciu, obmedziť dynamický rozsah či kontrolu nad tónotvorbou. Pavlovi Zlámalovi však nič nestálo v ceste, aby svoj priestor využil naplno; limity akoby sa ho vôbec netýkali. Tichý, takmer váhavo nesmelý, mikrointervalmi obohatený melodický tvar postupne rozvinul do vibrujúcich kontinuálnych plôch, ktorých „inherentné“ rytmické patterny (kontrapunkt nepretržite plynúceho saxofónového zvuku, tónov produkovaných hlasivkami a rytmického klepotu klapiek) časom získavali takmer psychedelický účinok a ani si nežiadali akýkoľvek sprievod či doplnenie. Zlámal sa predviedol nielen ako výborný inštrumentalista, ale aj ako nápaditý tvorca, komponujúci v reálnom čase so skvelým citom pre načasovanie a rozvrhnutie jednotlivých segmentov formy. Spojitý prúd hudobných myšlienok a ich variácií v tenorsaxofónovom zvukovom šate mohol evokovať Evana Parkera či (v niektorých okamihoch nepopierateľne) album Expression Johna Coltrana, no bez toho, aby sa držal freejazzových floskúl konca 60. rokov. Skrátka, bol radikálne osobný, svojský a vďaka bezvýhradnej sústredenosti absolútne spontánny. Improvizované klarinetové trio v zložení Zlámal – Šebesta – Dugovič (s posledne menovaným na basklarinete) ukončilo večer stručným džentlmenským rozhovorom.

Súvis s obsahom CD bol opäť skôr nepriamy, no v praktickej podobe naznačoval to, čo spomenul vo svojom príhovore druhý z krstných otcov – že sa v našich končinách stáva len málokedy, aby klarinet vystúpil z konvenčného okruhu svojich žánrových a štýlových asociácií a znel jednoducho „inak“. Keďže sa mi do rúk dostal jeden z horúcich „prototypov“ Cross-Country Skiing, môžem po podnetnom neskorom nočnom počúvaní potvrdiť, že Braňovi Dugovičovi sa toto vykročenie „inam“ celkom úspešne podarilo.




Aktualizované: 18. 06. 2018