Logo HŽ

Hommage à Peter Kolman

Tak možno charakterizovať pozoruhodný edičný čin, reprezentovaný zásluhou orchestra Slovenskej filharmónie pod vedením Zsolta Nagya. Interpreti zaznamenali výber z tvorivého diela jednej z osobností slovenskej hudby druhej polovice 20. storočia a profilujúcej postavy generácie tzv. slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov, skladateľa Petra Kolmana (1937): Koncert pre orchester, Štyri skladby pre orchester, Smútočná hudba, Tri eseje a Monumento per 6 000 000. CD vyšlo v roku skladateľovej osemdesiatky, čím sa aspoň čiastočne pripomenul význam Kolmanovho umeleckého prínosu do dejín slovenskej hudby. Rozmer tohto prínosu nemohol byť vyše dvadsať rokov v domácom hudobnom živote sprítomňovaný, pretože skladateľ patril medzi tých, ktorým sa po nástupe normalizácie v roku 1970 znemožňovalo plnohodnotné uplatnenie. Ako nositeľovi „pravicových názorov“, vylúčenému zo Zväzu slovenských skladateľov, prischol zákaz uvádzania a šírenia jeho diela. To malo za následok, že v roku 1977 bol proskribovaný Kolman aj s rodinou nútený vysťahovať sa z rodnej Bratislavy do Rakúska. Bol to v jeho biografii druhý osudový konflikt s totalitným zriadením, tentoraz červenej farby, pretože jeho hnedú podobu zažil už ako dieťa, keď bol v roku 1942 umiestnený v koncentračnom tábore Terezín a časť jeho deportovaných príbuzných holokaust neprežila. Z dôvodov úcty k skladateľovej osobnosti i radosti nad vydaným titulom (a jeho v podstate prvým autorským profilom) si dovolíme zopár zamyslení.


Prostredníctvom orchestrálnych diel zaznamenaných na CD je Kolmanov umelecký potenciál dokumentovaný dvoma spôsobmi: konfrontuje sa tu jednak rané a dozrievajúce štádium skladateľovho vývoja s jeho tvorbou po roku 2000 a zároveň sa potvrdzuje obdivuhodná štýlotvorná stabilita jeho hudobných výpovedí. O tejto stabilite svedčí aj okolnosť, že Kolman sa s odstupom rokov vracal k svojim starším dielam, no nie z dôvodu ich umeleckých nedostatkov, ale z potreby podčiarknuť v revidovaných verziách ústredné tvorivé zámery. Spomínaný trpký zážitok z čias raného detstva sa spolupodpísal na primárnom akcente skladateľa na modelovanie hudobnej expresie, ktorá sa upevňovala na organickej symbióze spontánnej tvorivosti s jej racionálno-konštruktívnou kontrolou. Už na tomto mieste sa patrí s obdivom spomenúť sústredený a zainteresovaný umelecký vklad skúseného maďarského dirigenta Zsolta Nagya aj najnovšie Kolmanovo dielo Štyri eseje, ktoré premiérovo uviedol v rámci festivalu Melos-Étos 2013.


Už v skladbách z čias Kolmanovho štúdia na VŠMU v triede Jána Cikkera bol poznateľný záujem mladého autora o elimináciu petrifikovaných atribútov slovenskej hudby a jej uzavretosti pred podnetmi z európskej tvorby 1. polovice 20. storočia. Kolman patril koncom 50. rokov k tým zvedavcom, ktorí odmietali normatívnu prípravu profesionálov na VŠMU, zviazanú ideologickými predpismi a najmä hlbšou nevedomosťou o význame tvorby popredných osobností európskej hudobnej avantgardy medzivojnového obdobia, ako aj v tom čase aktuálnych informáciách o hnutí tzv. Novej hudby darmstadtskej proveniencie. Na pôde samovzdelávacích Seminárov súčasnej hudby sa najmä Kolmanovou zásluhou (dokázal z blízkej a vtedy takej vzdialenej Viedne získavať príslušný materiál – partitúry, zborníky, mg. záznamy) mohli mladí absolventi a vtedajší študenti VŠMU (Ilja Zeljenka, Ladislav Kupkovič, Roman Berger a iní) a Katedry hudobnej vedy na FFUK (Ladislav Mokrý, Peter Faltin) oboznamovať s vtedy u nás tabuizovanými tvorivými orientáciami. Semináre boli však po polroku zakázané a ich účastníci na oficiálnom fóre 1. zjazdu Zväzu slovenských skladateľov v decembri 1959 obvinení z „poklonkovania voči smerom a smeríkom zo Západu“. V tom čase mal študent Kolman napísané už Sláčikové trio (1957) preniknuté polylineárnou disciplínou bez známok školáckych postupov a vyváženou tektonikou (odznelo až v roku 1962 s pozitívnym ohlasom na jednom z komorných koncertov) a zaznamenal aj prvý nekonvenčný úspech – v roku 1958 v podaní Slovenskej filharmónie odznel ako súčasť diplomového koncertu Ladislava Németha, absolventa dirigentskej triedy na VŠMU, Kolmanov nový opus Smútočná hudba. Bolo to prvé (a neposledné) stretnutie telesa s partitúrou nadaného autora. V dvojčasťovej skladbe študenta 3. ročníka je počuteľný jednak spôsob adaptácie prostriedkov rozšírenej tonality blízky tvorbe Paula Hindemitha, no najmä vnútorný nepokoj a už dômyselné využívanie dispozícií nástrojov symfonického orchestra. Tento nepokoj pochádzal z mimohudobnej inšpirácie – dielo vzniklo ako spomienka na obete 2. svetovej vojny, ale mohlo mať aj aktuálnejší podnet. V booklete CD sa píše o ohlase tragických dôsledkov revolučného vystúpenia v Maďarsku na jeseň 1956. V tomto prípade sa ponúka porovnanie Kolmanovej orchestrálnej prvotiny s rovnako motivovaným opusom Poliaka Witolda Lutosławského Muzyka żalobna napísanom v tom istom roku, ale i s Dramatickou fantáziou Kolmanovho pedagóga Jána Cikkera, najmä v podobe sugestívneho budovania zvuku sláčikov v 1. časti a vzrušenými interjekciami dychov v 2. časti.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
 




Aktualizované: 21. 06. 2018