Logo HŽ

Archeológia identity Lucie Čarneckej

Nová rubrika „Medzi“ mapuje umenie, ktoré sa niektorým svojím aspektom pohráva s hranicami medzi umeleckými druhmi a žánrami, medzi hudbou a inou oblasťou života, amatérstvom a profesionalitou, alebo umením a gýčom. Má byť sondou do hudobných udalostí, ktoré bežne nie sú reflektované v hudobných časopisoch, no patria do umeleckého sveta skladateľov a interpretov vážnej hudby. V prvom diele predstavujeme mladú slovenskú sochárku, performerku a novinárku Luciu Čarneckú, ktorá sa v roku 2015 objavila na festivale Orfeus 2015 ako interpretka na vlastnom vizuálno-zvukovom objekte v kompozícii Lenky Novosedlíkovej a ktorej výtvarná tvorba má často aj zvukový rozmer. Vyštudovala divadelný manažment a produkciu na VŠMU a odbor socha, objekt, inštalácia na VŠVU v Bratislave. Čo ju však živí, je novinárska práca, v rámci ktorej sa venuje najmä zahraničnej politike.

K svojmu artovému štýlu ležérnej elegancie pridá sako, „podsadí hlas“ a stáva sa novinárkou, ktorá kladie otázky o medzinárodnej politike. „Je to tiež tak trochu performance,“ opisuje Čarnecká svoj plynulý prechod medzi svetom faktov a svetom ich umeleckej reflexie. Zároveň to predstavuje jednu zo stratégií, ako si zorganizovať život a ostať zároveň umelecky slobodná, ale aj jej osobnú tému v umení sledujúcom rôzne podoby identity človeka.

Čarneckej tvorba neustále osciluje niekde medzi existujúcimi kategóriami vytvárajúc mosty a nečakané prieniky medzi odlišnými svetmi. Často tvorí v spolupráci s inými umelcami (vrátane hudobníkov), tak, že jednotlivé umelecké vstupy vrastú do jediného celku. „Pri spolupráci je to vždy tak, že ideš do niečoho spoločného a vzdávaš sa aj mnohých svojich vecí, robíš kompromisy. Už to nie je tvoje, ale niečo nové, spoločné.“ Ako performerka sa v autorských výtvarných inscenáciách ocitá medzi výtvarným umením a divadlom. Jej sochárska tvorba má niekedy nehmotné výstupy (virtuálna socha Ona a cudzinci z Jericha, 2017), inokedy sa stáva hudobným nástrojom (Hapticko-zvukový objekt, 2013).

Zo všetkých týchto svetov skladá svoju mozaiku, ktorá má čitateľný svojský rukopis: je ním silné expresívne gesto, nahromadenie až preháňanie emócií, od vyumelkovaných póz až po necenzurovanú hystériu, to všetko na podklade perfekcionisticky vystavaného a konceptuálne „uprataného“ diela. Mohli by sme to nazvať konceptuálnym umením „s ľudskou tvárou“. „Nie je mi jasné, čo je u mňa skôr. Či nejaký nápad, alebo vízia a potom je do toho vtlačené nejaké konceptuálne stanovisko, alebo či je to najprv určité tvrdenie a chuť dokázať svoju tézu a do toho sa potom zobrazí nejaká emócia alebo vyjadrenie. Ale pravdou je, že väčšinou tam mám nejaký koncept.“

Čarnecká pracuje so spontánnosťou, ktorú používa ako stavebný prvok dôkladne premysleného a minimalisticky čistého diela. Fascinujú ju moderné technické možnosti a súčasný vizuálny jazyk, prostredníctvom ktorých sa jej introspektívne témy stávajú aj témami spoločenskými. Jej tvorba však neponúka odpovede, ani konkrétne cesty, ktoré k odpovediam vedú. Je skôr nekonečnou otázkou alebo estetickým stvárnením procesu existenciálneho hľadania, ktoré sa nedá uchopiť do slov, hoci je divákovi osobne známe.

Barbara Rónaiová: Snažíš sa vydestilovať čistú vec a toľko ju brúsiš, až...
Lucia Čarnecká: ... až je úplne jednoznačná, aj keď nevieš povedať v čom, a môže mať veľa vysvetlení.

Dotkni sa jej!
Umenie je osobné. Ako však hovoria feministky druhej vlny: „osobné je politické“. To je zároveň témou Čarneckej objektu, ktorý neutrálne nazvala Hapticko-zvukovým objektom. „Vyrobila som drevenú sochu, ktorá vyzerá ako ženské nohy a je nazvučená plôškovými mikrofónmi napojenými na zosilňovač. Keď sa po nej hrá, robí rôzne zvuky. Je to vlastne zvukovo-haptický predmet. Môžeš vojsť dovnútra, lebo je to duté a upravené špachtľou, a môžeš sa dotýkať tých žien, ktoré sú vybraté zvnútra alebo znásilnené, a môžeš na tom hrať. Pôvodne to bol intímny haptický objekt umiestnený v galérii a divák na ňom mohol hrať a počúvať zvuk cez slúchadlá. Spolupracovala som na ňom s Jánom Oriškom, ktorý na tento účel vytvoril svoju autorskú skladbu obsahujúcu rôzne sakrálne zvuky.“

Objekt vznikol koncom roku 2013 a vtedy bol aj vystavený. O dva roky neskôr skladateľka Lenka Novosedlíková špeciálne pre tento výtvarný objekt skomponovala otvorenú kompozíciu pre drevenú sochu, bicie nástroje a komorný súbor Sculpture for music/ Music for sculpture, ktorú v rámci festivalu Orfeus 2015 uviedol vo Dvorane VŠMU Ansámbel Asynchrónie. „Išlo o komponovanú hudobnú skladbu, na ktorej interpretácii som sa podieľala aj ja so svojím dreveným objektom. Bola som s Lenkou dohodnutá, čo mám v ktorej časti robiť, ale bola to čiastočne aj improvizácia.“

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Lucia ČARNECKÁ vyštudovala divadelný manažment a produkciu na Vysokej škole múzických umení a odbor Socha, objekt, inštalácia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Ako produkčná a PR manažérka pracovala pre niekoľko kultúrnych inštitúcií v oblasti divadla a filmu. Je súčasťou nezávislého autorského výtvarného Divadla Non.Garde, kde pôsobí ako spoluautorka konceptov a vizuálov jednotlivých inscenácií, performerka a zároveň manažérka. Spolupracuje s experimentálnymi hudobnými zoskupeniami a skladateľmi. Dlhodobo sa venuje zahraničnému spravodajstvu. Vo svojej výtvarnej činnosti sa zaoberá využitím sochárskych postupov v digitálnom prostredí. Zaujíma sa o prieniky a spojenia medzi jednotlivými žánrami, médiami a formami tvorivého vyjadrovania sa a bytia človeka.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/publicistika/1543-archeologia-identity-lucie-carneckej/



Aktualizované: 14. 11. 2018