Logo HŽ

NEXT 2018

19. ročník medzinárodného festivalu, 28. novembra –1. decembra, A4 Bratislava
Ohliadnutie za štvrtkom s AMM

NEXT prechádza fázou postupného omladzovania; prejavuje sa to metaforickým roztváraním nožníc medzi svetmi hudby tvorenej v prostredí počítačom kontrolovaných technológií a „klasickou“ voľnou improvizáciou (hoci tieto kategórie sú príliš zovšeobecňujúce). Ten prvý úspešne pokračuje na vlne technologického optimizmu, druhý pomaly, ale isto ustupuje do úzadia. Štvrtkový večer na NEXTe to svojím záverom so žijúcimi legendami pomerne výrazne naznačil, zároveň však ukázal, že oba tieto svety vždy možno integrovať a bude zaujímavé sledovať, ktorý z nich bude mať väčší podiel na kreatívnom vklade do spoločného výsledku.

Takouto polaritou sa vyznačoval projekt Gosheven hosťujúceho Bálinta Szabóa, ktorý ho v A4 vyvíjal niekoľko mesiacov v rámci rezidenčného pobytu. Na jednej strane stála technológia a s ňou prepojené (resp. priamo z nej vychádzajúce) idey, na druhej viac-menej konvenčná hra na nástroji, v tomto prípade na elektrickej gitare. Tú si Szabó svojsky prispôsobil: namiesto jediného výstupu zo snímačov ich mala šesť, pre každú strunu zvlášť. Potenciálne teda mohlo byť použité šesťkanálové ozvučenie, tu sa však Szabó musel uskromniť iba so štyrmi kanálmi. Myslím však, že ani tento variant neukrátil publikum, usadené v kruhu okolo umelca, o priestorový zvukový zážitok. Ďalšou z východiskových ideí bolo opustenie rovnomerne temperovaného ladenia v prospech čistého či pytagorejského ladenia, dovoľujúce rozvinúť prirodzenú rezonanciu tónov harmonického spektra. Čiže niečo na spôsob Well Tuned Piano La Monteho Younga, ibaže v gitarovom zvuku s pridanou priestorovou dimenziou. Idey a technologické podmienky boli zvolené a nastavené ideálne, nezanedbateľným faktorom však bola samotná hra na gitare a výber znejúceho materiálu. V tomto smere gitarista veľa originality neprejavil; stavil na sled uzavretých kúskov, improvizačne nadhodených nápadov bez širšieho rozvedenia, na možný hypnotický efekt vrstvených loopov ozvláštnených príjemnou „rozladenosťou“ prirodzených intervalov. La Montemu Youngovi sa to však darí omnoho lepšie; na úplné vnorenie sa do jeho zvukového sveta treba byť pripravený obetovať minimálne hodinu (alebo oveľa viac) sústredeného, neprerušeného načúvania; na krátkych uzavretých plochách by to jednoducho nefungovalo. Na začiatku teda stáli zaujímavé idey aj technologické predpoklady, výsledok však zanechal dojmy konvenčnosti a určitej povrchnosti.

Èlg (foto: B. Grebečí)

Neporovnateľne mnohoznačnejšie boli ideové východiská nasledujúcej „one man show“ Laurenta Gérarda vystupujúceho pod menom Èlg. Sympaticky pôsobiaci podivín sediaci za stolom prekypujúcim elektronickými aparátmi a pružne sa ohýbajúci podľa viac či menej pravidelného pulzu subbasových beatov a prúdu glitchových ruchov dokázal presne to, v čom sa jemu predchodcovi až tak nedarilo – vtiahnuť publikum do deja a po celý čas udržiavať jeho pozornosť. Možno tým zvláštne hypnotickým rituálnym zariekaním v akejsi imaginárnej, „pokrútenej“ francúzštine, možno svojou vizualitou, vytvárajúcou dojem pološialeného proroka v dlhotrvajúcom stave mýtického vytrženia, možno všetkým dohromady. A k dobru mu možno prirátať aj to, že návrat zo stavu vytrženia do bežnej reality sa udial tesne pred tým, ako sa miera naplnila a mohlo byť neskoro. Ideálne načasovanie a zároveň kus autentickej „pódiovej“ odovzdanosti...

Maria Faust, Katrine Amsler a Qarin Wikström, tri dámy zo zoskupenia s provokatívnym názvom Shitney, si podľa sprievodného textu v bulletine zaumienili „očistiť improvizovanú hudbu a jazz od elitárstva, skostnatenosti a do seba zahľadenej škrobenosti“, prípadne podrobiť maskulinitu „trefnej a autentickej kritike“. Asociácia s jazzom (a v druhom pláne aj s improvizovanou hudbou – hoci tá je prakticky dieťaťom jazzu, ktorý je do značnej miery tiež improvizovanou hudbou...) môže vyvstávať vďaka prítomnosti altsaxofónu, ktorý sa potrebuje presadiť popri zvyšných dvoch (elektronických) tretinách netradičného tria. Tešil som sa teda na sľúbenú kritiku a nastavenie krivého zrkadla, zakrátko som však pochopil, že hudobníčky si dobre vystačia aj bez akejkoľvek ideologickej výzbroje (alebo aspoň bez toho, aby ju museli ostentatívne predvádzať) a vyplniť svoj čas na pódiu celkom poctivou a neraz poriadne energickou súhrou, v ktorej nechýbali extatické okamihy, ani nepredvídateľné situácie. Zopár saxofónových fráz mohlo odkazovať k dedičstvu siahajúcemu od Charlieho Parkera po Kennyho Garretta, použitie harmonizéra mohlo byť parodickým alebo scudzujúcim gestom, nejaký frontálny útok na jazzovú tradíciu sa však nekonal. Neviem, či a ako možno voľnú improvizáciu zbavovať elitárstva, pretože v istom zmysle elitárska je (minimálne tým, že ju nikdy nebudú akceptovať široké masy), z jej prirodzenosti vyplýva iba to, že ju určite treba zbavovať starých klišé. No v prvom rade musí chcieť priamo osloviť publikum, ktoré je voči nej otvorené. A v tom Shitney na NEXTe určite zabodovali.

E. Prévost a K. Rowe (foto: B. Grebečí)

Jedným z veľkých, no neodškriepiteľne pravdivých klišé je tiež to, že žáner voľnej improvizácie má aj svoje žijúce legendy, hudobníkov, ktorí písali jeho dejiny v metaforickom aj doslovnom zmysle (ako autori textov) a ich prítomnosť na festivale má popri abstraktne hudobnej aj silnú symbolickú hodnotu. Tou legendou bolo v štvrtkový večer britské trio AMM v zložení John Tilbury (klavír), Eddie Prévost (bicie nástroje) a Keith Rowe (elektrická gitara). Mená, ktoré formovali tvár voľnej improvizácie a dnes sú pojmami v učebniciach venovaných jej dejinám. Patria k žijúcim členom najstaršej generácie voľných improvizátorov na našom kontinente; Prévost a Rowe prišli na svet vo vojnou ťažko skúšanom Anglicku, Tilbury dokonca ešte tri roky pred vojnou. Ich interpretačná činnosť je nerozlučne spätá s menami ako John Cage, Morton Feldman alebo Cornelius Cardew, ich temperamenty sú napriek spoločnému estetickému zameraniu vzájomne odlišné a aj ich spoločné účinkovanie v AMM prešlo vlnami dramatických rozchodov a opätovných stretnutí. To, čím okrem svojej prítomnosti obohatili uplynulý NEXT, boli najmä vyzretosť, koncentrácia a mocná synergia bez potreby zbytočného plytvania – zvukovým materiálom, gestami, udalosťami. Najmä však koncentrácia, radikálne minimalistické sústredenie sa na konkrétny objekt – jediný zvuk, zhluk tónov či drobnú frázu – a zanechanie všetkého ostatného, nepodstatného, podružného. Keith Rowe, ktorého hráčske experimenty s gitarou položenou na stole dnes do veľkej miery limituje postupujúca Parkinsonova choroba, to počas improvizačného workshopu usporiadaného deň pred koncertom vyjadril aj verbálne: „Dnes mi stačí, ak sa počas piatich minút ozvú dve kliknutia a bude to krásne. Nemajte pocit, že keď ste na pódiu, musíte stále hrať. Je dôležité naučiť sa čakať.“ Striedma a koncentrovaná bola aj hra Johna Tilburyho (biele krátke krídlo na pódiu v A4 pôsobilo ako objekt z celkom iného sveta a inej doby), nežné a lyrické repliky na hranici počuteľnosti boli podvedomým sprítomnením duchov Cagea a Feldmana, ale tiež uváženými a sústredenými reakciami na hru spoluhráčov. Pravda, prišlo aj na klastre hrané dlaňami a lakťami – ale iba jediný raz, v okamihoch, keď si to žiadala hudobná situácia. Spiritus movens tria a elementom vytvárajúcim najviac zvukovej kontinuity bol Eddie Prévost so svojimi dlhými plochami vírenia na veľkom bubne či rozoznievania činelov rôznymi spôsobmi. A stále akoby s detskou zvedavosťou a hravosťou tieto zvuky trpezlivo skúmal a podroboval ich dynamickým a farebným fluktuáciám. Jednota v rozmanitosti chvíľami okorenená decentným anglickým humorom („site-specific“ sample s prejavmi v slovensky podfarbenej španielčine či priamo v slovenčine, ktoré vo vhodných okamihoch púšťal Rowe a vyvolával na tvárach publika úsmev), modelová ukážka voľnej improvizácie, ktorá je dnes v istom zmysle klasikou a ktorá postupne „odchádza“ do histórie. Na otázku, či musí byť voľná improvizácia vždy vedená v duchu cageovskej estetiky, bez rytmického pulzu či melódie, Keith Rowe diplomaticky, no jednoznačne odpovedá, že je modernista, nie postmodernista. Napriek všetkej nostalgii za starými dobrými časmi je to nevyhnutný proces: niečo musí odumrieť, aby sa na jeho mieste mohlo zrodiť niečo nové...

Promo video z festivalu

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/publicistika/1564-next-2018/



Aktualizované: 07. 02. 2019