Logo HŽ

Guarneri Trio v nitrianskej Galérii hudby

V poradí druhý koncert jarného komorného cyklu Galérie hudby v Nitre predstavil 14. 5. klavírne Guarneri Trio Prague s huslistom Čeňkom Pavlíkom, violončelistom Markom Jeriem a klaviristom Ivanom Klánským.

Klavírne trio G dur Hob. XV/25 Josepha Haydna sa, tak ako ostatné triá, vyznačuje výraznou dominanciou klavírneho partu, často zdvojeného v husliach v unisone alebo v oktávach. Klavír a najmä violončelo majú často len harmonickú a rytmickú funkciu. Klavír Ivana Klánského tak prirodzene, možno až priveľmi, dominoval nad sláčikovými partmi, hoci sa očividne snažil prenechať im dostatok priestoru. Violončelo nebolo veľmi počuť a z tria bolo skôr duo pre husle a klavír. Zásahy, ktoré zrejme urobili interpreti v Haydnovom texte, mali možno za úlohu skoncentrovať hudobné dianie, alebo posilniť slabšiu pozíciu violončela. Išlo o vypustenie opakovaní v téme s variáciami v 1. časti, Andante, ako aj nahradenie huslí violončelom pri opakovaní kantabilnej témy v časti Poco adagio. Cantabile (pôvodné opakovanie je len v husliach). Intonačne citlivé unisona huslí a klavíra s bohatými melodickými mikrohodnotami (oporami, obalmi), charakteristické pre sadzbu Haydnovho tria, boli čisté a rytmicky dokonale zjednotené aj v záverečnej časti Rondo all’ongarese. Presto, kde Haydn použitím maďarských verbunkových prvkov anticipoval neskoršie Lisztove Uhorské rapsódie a Brahmsove Uhorské tance. Guarneri Trio dalo tejto haydnovskej zvláštnosti takmer burlesknú atmosféru.

Dramaturgia bola postavená na konfrontácii klasicizmu a romantizmu. V Klavírnom triu g mol op. 15 Bedřicha Smetanu sa do istej miery zopakoval problém s istou zvukovou nevyváženosťou partov, ktorá sa týkala najmä zvukovo zanikajúceho violončela. Pre interpretačnú koncepciu Smetanu v 1. časti Moderato assai bolo charakteristické dôrazné pomalé tempo a skôr zmierňovanie mimoriadnej metrorytmickej exponovanosti a expresívnosti v emfatických rytmických figúrach, bodkovanej rytmiky nasýtenej sforzatami a akcentmi s typickým označením marcatissimo. Mimoriadne nároky, ktoré Smetanovo trio kladie na interpretov v podobe polyrytmie, kánonických postupností spojených s intenzívnou tremolovou artikuláciou a s chromatickými sekvenciami, zvládli členovia Guarneri Tria so suverenitou a prehľadom. Pripomienky možno mať k sólovým kadenčným rapsodickým vstupom v parte huslí, ktoré neboli najmä vo veľmi vysokých registroch a v glissandách vždy intonačne presné. Sugestívnym dojmom vždy pôsobil najmä výkon Ivana Klánského – svojou mimoriadnou hudobnou citlivosťou v dialógoch a v konfrontáciách so sláčikovými nástrojmi, v lyrických vstupoch klavíra v 1. časti, v akordickej sadzbe vo vysokom registri a so stlmenou pedalizáciou (dolce, a due corde), alebo v ich následnej rytmicky uvoľnenej „lisztovskej“ (či „chopinovskej“) verzii (Tempo rubato). Klavír tu pôsobil ako lúč svetla a nádeje v životnom utrpení, z ktorého sa Smetanovo trio zrodilo. Interpreti sa v Smetanovi snažili očividne uplatniť čo najvyššiu mieru kantability a podobnú stratégiu použili aj v Klavírnom triu H dur op. 8 Johanessa Brahmsa. (Treba podotknúť, že išlo o Brahmsovu neskoršiu, druhú a revidovanú verziu z roku 1889.) Trio H dur v poňatí Guarneri Tria malo v 1. časti Allegro con brio silne akcentovanú melodickú sadzbu v terciových a sextových paralelách alebo v unisone, v takmer „legatissimovej“ artikulácii so silnou melodickou kontinuitou. Ponúka sa tu porovnanie s interpretačným prístupom v predchádzajúcom Haydnovom triu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/publicistika/1585-guarneri-trio-v-nitrianskej-galerii-hudby/



Aktualizované: 20. 06. 2019