Logo HŽ

Sedem desaťročí Slovenskej filharmónie

Na konci októbra uplynulo sedemdesiat rokov od prvého verejného vystúpenia nášho najprestížnejšieho domáceho orchestra – Slovenskej filharmónie. Členom súboru bol v rokoch 1972–1995 aj kontrabasista Anton Viskup, ktorý neskôr (1995–2013) pôsobil v Redute ako dramaturg, námestník riaditeľa pre umeleckú prevádzku a zároveň bol dokumentaristom umeleckej činnosti orchestra. V spolupráci s nedávnym dramaturgom SF Ivanom Martonom pripravil aj knižnú publikáciu Slovenská filharmónia 1949–2019 a na nasledujúcich stranách približuje sedem desaťročí tohto umeleckého telesa.

Na rozdiel od pomerov v Prahe, hlavnom meste Československej republiky, neexistoval v Bratislave orchester schopný prevziať úlohu šíriteľa a propagátora domácej a svetovej orchestrálnej tvorby. Pálčivá potreba koncertnej inštitúcie, ktorej úlohou by bolo usporadúvanie pravidelných koncertných cyklov, sa stala realizovateľnou na sklonku štyridsiatych rokov 20. storočia. Stretla sa s pochopením a podporou básnika Ladislava Novomeského, ktorý zastával funkciu povereníka pre školstvo a osvetu. V priebehu relatívne krátkeho obdobia bol za Novomeského výdatnej pomoci ustanovený Prípravný výbor Slovenskej filharmónie (SF) a následne 18. 12. 1948 prijatý Zákon Slovenskej národnej rady o Slovenskej filharmónii.

Prípravný výbor s predsedom Eugenom Suchoňom vykonával svoju činnosť necelé dva roky, dekrétom Povereníctva školstva a osvety bol nahradený Správnym výborom Slovenskej filharmónie. Predsedom bol opäť menovaný Eugen Suchoň, ktorý s členmi výboru tvoril kolektívne vedenie inštitúcie do nástupu Dezidera Kardoša na post riaditeľa Slovenskej filharmónie. Rozhodujúcim krokom bolo angažovanie Václava Talicha, v Prahe vystaveného perzekúciám za údajne nie dostatočne zreteľne prejavený odpor voči nacistickým mocipánom. V osobe bývalého umeleckého šéfa Českej filharmónie a opery Národného divadla našiel spočiatku 48-členný kolektív hudobníkov váženého a skúseného umelca, ktorého prirodzená autorita bola devízou, zúročenou v rýchlom umeleckom napredovaní. Talichova koncepcia detailnej práce s komorným orchestrom mala za cieľ položenie trvalých základov umenia orchestrálnej hry, na ktorých malo spočívať budúce interpretačné majstrovstvo postupne rozrastajúceho sa orchestra. Zároveň s Václavom Talichom bol k formovaniu novozaloženej filharmónie prizvaný Ľudovít Rajter, zásadnou mierou sa podieľajúci na rozvoji umeleckých ambícií, systematickom budovaní repertoáru a priebežnom oboznamovaní koncertného publika so skladbami domácich autorov. Jeho erudícia a húževnatá práca sa podpísali pod rýchle umelecké napredovanie a v relatívne krátkom čase bolo možné porovnávať výkony Slovenskej filharmónie s interpretačnou úrovňou orchestrov omnoho starších a renomovanejších.

Prvá dekáda

Prvý koncert Slovenskej filharmónie pod taktovkou Ľudovíta Rajtera sa uskutočnil 27. 10. 1949 v Historickej budove Slovenského národného divadla. Komorný orchester Slovenskej filharmónie s Václavom Talichom sa bratislavskému publiku premiérovo predstavil 18. 11. 1949 v dnešnej Moyzesovej sieni. Po sľubných, odbornou i laickou verejnosťou nadšene prijímaných výsledkoch húževnatej práce však vzhľadom na vek a ubúdajúce sily pôsobil Václav Talich v SF len do augusta 1952. Navyše – ďalší zo zakladateľov orchestra, Ľudovít Rajter, bol perzekvovaný a 15. 9. 1951 vyšiel bez udania dôvodu zákaz jeho verejného vystupovania. Sympatické, na atmosféru začiatku 50. rokov aj veľmi odvážne, bolo kritické stanovisko, ktoré vo forme rezolúcie poslala Závodná rada a pracovníci SF na vyššie inštancie. Rajtera sa v nej prirodzene zastali po umeleckej stránke a vyslovili požiadavku, aby bol tento chybný krok odvolaný a aby boli patrične vzatí na zodpovednosť tí, ktorí ho zosnovali. Na post prvého dirigenta bol vymenovaný Tibor Frešo (1952–1953), od októbra 1953 sa na pódium Reduty vrátil Ľudovít Rajter, ktorý bol šéfdirigentom SF do roku 1961 (ako dirigent do konca sezóny 1976). V období druhej polovice päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov viedol orchester na jeho prvom zahraničnom vystúpení v rakúskom Linci (4. 6. 1957), na koncertoch v Belgicku, Nemeckej demokratickej republike, Poľsku a Maďarsku.

Na rastúcej interpretačnej úrovni orchestra sa v priebehu prvého desaťročia existencie podieľal tiež dirigent Zdeněk Bílek (1954–1968). Slovenská filharmónia v tom období vymenovala aj prvých sólistov: na koncerte 19. 2. 1953 sa predstavili v novej funkcii huslista Tibor Gašparek, violončelista Albín Berky a klavirista Michal Karin. Okrem sólistických vystúpení sa venovali aj komornej hre a účinkovali pod názvom Trio sólistov Slovenskej filharmónie.

Od januára 1956 zastával post riaditeľa hudobný organizátor, zbormajster a pedagóg Ján Strelec. Už v prvom roku jeho pôsobenia pribudol vo veľkej koncertnej sieni organ, postavený podľa návrhu Ota Veverku firmou Varhany Krnov. Architektonické riešenie nástroja vhodne zapadalo do interiéru a v nasledujúcich rokov býval frekventovane využívaný nielen v rámci koncertov orchestra, ale taktiež umožnil rozšírenie programovej ponuky o organové recitály.

Rok 1957 priniesol závažnú zmenu do života koncertnej inštitúcie. Do Slovenskej filharmónie bol včlenený Miešaný zbor Československého rozhlasu (zbormajster Jan Maria Dobrodinský). V čase svojho začlenenia pozostával zo 60 interných a rovnakého počtu externých členov. Personálne dobudovanému orchestru spolu so zborom sa otvorili možnosti uvádzania náročných vokálno-inštrumentálnych diel, využité najmä v nasledujúcom desaťročí. Dôležitým faktorom ovplyvňujúcim umelecké profilovanie orchestra bola spolupráca s českými umelcami. Opakované hosťovanie dirigentov Karla Ančerla, Břetislava Bakalu, Aloisa Klímu, Jaroslava Krombholca, Františka Stupku a Karla Šejnu bolo nielen vítaným oživením ponuky abonentných koncertov, ale hlavne príležitosťou ku konfrontovaniu dosiahnutej umeleckej úrovne orchestra s nárokmi osobností, stojacimi na čele najvýznamnejších českých hudobných inštitúcií.

Ľ. Rajter (foto: archív Slovenskej filharmónie)

Magnetom pre návštevníkov filharmonických koncertov bolo účinkovanie špičkových zahraničných dirigentov a sólistov. Na pódiu bratislavskej Reduty sa so Slovenskou filharmóniou predstavili János Ferencsik, Witold Rowicki, Franz Konwitschny, Arvid Jansons, Hermann Abendroth, Antonio Pedrotti, Roberto Benzi, Malcolm Sargent, Hermann Scherchen, Kurt Sanderling, Dean Dixon, Carlo Zecchi... Sólistami boli svetoznáme osobnosti: klaviristi Annie Fischer, Julius Katchen, Emil Gilels a Shura Cherkassky, huslisti Igor Oistrach, André Gertler a Wolfgang Schneiderhan alebo violončelisti Mstislav Rostropovič, Daniil Šafran a André Navarra.
Významnou kapitolou v histórii Slovenskej filharmónie bolo účinkovanie na medzinárodnom hudobnom festivale Pražská jar. Orchester sa pražskému publiku po prvýkrát predstavil 31. 5. 1950 s bulharským dirigentom Sašom Popovom, o päť rokov neskôr tam Ľudovít Rajter uviedol Suchoňove Metamorfózy. S dvomi výnimkami (1962, 1980) sa v období 1957–1992 Slovenská filharmónia objavovala na Pražskej jari každoročne, pričom dvakrát so šéfdirigentom Ladislavom Slovákom podujatie otvárala (1966, 1978) a dvakrát účinkovala na záverečnom koncerte (1968 s Ladislavom Slovákom a 1995 s Jiřím Bělohlávkom).

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/publicistika/1629-sedem-desatroci-slovenskej-filharmonie/



Aktualizované: 13. 12. 2019