Logo HŽ

Drážďany - Notre Dame bratislavského rodáka Franza Schmidta

Franz Schmidt, pochádzajúci z čiastočne maďarskej prešporskej rodiny (narodil sa 1874 v Preßburgu, zomrel 1939 v Perchtoldsdorfe pri Viedni), žil od roku 1888 vo Viedni, kde mal ako hudobne nadané „zázračné dieťa“ možnosť študovať na tamojšom konzervatóriu. Neskôr ovplyvnil hudobnú Viedeň ako vyhľadávaný interpret, pedagóg, a taktiež ako plodný skladateľ. V roku 1900, už ako čelista Viedenských filharmonikov, mal v rámci koncertného turné orchestra možnosť navštíviť Paríž a pozrieť si dejisko svojej budúcej opery Notre Dame. Podľa predlohy románu Victora Huga  Zvonár  Matky Božej v Paríži na nej pracoval v rokoch 1902–1904, respektíve 1904–1906 (údaje  prameňov nie sú jednotné).

Spolu s Leopodom Wilkom sa podieľal aj na vzniku libreta opery, ktorej dej zasadil do 15. storočia. V roku 1914 bola opera Notre Dame s veľkým úspechom po prvýkrát naštudovaná vo Viedni. Od jej prvého uvedenia sa však objavovala na operných scénach len zriedka, jej existenciu dosvedčuje dnes predovšetkým Intermezzo, hrávané v koncertoch na želanie. V Drážďanoch bolo toto hudobnodramatické dielo inscenované poslednýkrát v roku 1942. Na scénu Semperovej opery sa dostalo znova až v apríli tohto roku, teda po 68 rokoch. Jej znovuuvedenie prilákalo do Drážďan aj zvedavých operných kritikov a odborníkov, ktorí sa spolu s ostatným premiérovým publikom vydali na dobrodružnú cestu do neznáma.


Keby nebolo dirigenta Gerda Albrechta, opera Notre Dame by nepochybne doteraz patrila medzi v minulosti úspešné, no dnes už neznáme diela. Albrecht má na svojom konte vzkriesenie už celého radu zabudnutých diel mnohých skladateľov, napríklad Zemlinského, Hindemitha, Korngolda, Schrekera či Busoniho, ktorými obohatil zabehané programy operných domov i koncertných siení. Albrecht ich po rokoch zabudnutia zobral opäť do rúk, aby sa mohol opýtať, či je ich osud oprávnený. O hudbe Schmidtovej opery bol presvedčený, že je kvalitná, a to predovšetkým v medzihrách, teda tam, kde nie je kombinovaná so slovom (spevom). Ale opera nepozostáva iba z hudby.

Pustiť sa do neznámeho hudobnodramatického diela, na to treba (vždy!) odvahu i režijného partnera. Toho našiel Albrecht v pozoruhodnom režisérovi Günterovi Krämerovi, s ktorým už spolupracoval pri znovuobjavení opery Penthesilea Othmara Schoecka. Podľa vyjadrenia tandemu Albrecht–Krämer, Schmidtovu operu nebolo možné uviesť na javisku tak, ako bola pôvodne koncipovaná. Chýbal jej dramatický náboj, niektoré scény by boli vyzneli ako piesňový recitál.

Na druhej strane objavil inscenačný tím celý rad presvedčivých partií, na ktorých sa dalo stavať. Po škrtoch a  novej dramaturgii diela trvá drážďanské predstavenie Schmidtovej opery Notre Dame niečo cez jeden a pol hodiny a vo dvoch dejstvách ponúka poslucháčovi a divákovi jedno prekvapenie za druhým – v orchestri i na scéne. Dej opery je v krátkosti o láske štyroch mužov k cigánke Esmeralde (Camilla Nylund), ústiacej do tragédie: jej oficiálny manžel Gringoire (Oliver Ringelhahn), ktorý sa jej ešte nikdy nedotkol, zastrelí jej milého Phoebusa (Robert Gambill) a nakoniec sám  spácha samovraždu. Na smrť popravením však odsúdia nevinnú Esmeraldu. Esmeraldu zbožňuje aj hrbáč Quasimodo (Jan-Hendrik Rootering), ktorý ju ukryje, ale zachrániť sa mu ju nepodarí. Pokrytecký, sám seba bičujúci kňaz (Markus Butter), pre ktorého je Esmeralda sexuálnym pokušením, prinúti Quasimoda Esmeraldu vydať.

Po poprave Esmeraldy usmrtí kňaza Quasimodo. To všetko ponúka Krämerova réžia ako retrospektívu v posledných piatich minútach Esmeraldinho života. Veľké „staničné“ hodiny symbolicky odbíjajú Esmeraldin ubiehajúci čas. V prvom dejstve prekvapí krikľavo žltá cela smrti s dominujúcim elektrickým kreslom (scéna Herberta Schäfera). Na ňom je pripútaná na smrť čakajúca blondína Esmeralda, ktorej výzor je takmer na nerozpoznanie od Marilyn Monroeovej. Dej opery prebieha ako mozaikovitá spomienka na jej život. Každá z postáv bola režijne zreteľne vykreslená, no najvýraznejšie zapôsobila rozporuplná postava kňaza, umocnená baletným výstupom jemu podobných duchovných v druhom dejstve. 

A práve druhé dejstvo sa odohráva vo vnútri chrámu, ktorého ilúziu Schäfer vytvoril elegantnými vysokými písmenami N-O-T-R-E-D-A-M-E. Tu sa do deja zmysluplne zapojil aj režijne inak staticky vedený operný zbor v úlohe ľudu, ktorý stojí najprv na strane Esmeraldy, a neskôr oportunisticky žiada jej smrť. Celá inscenácia bola dramaturgicky, režijne i obrazom vzdialená šesť storočí od času deja v librete. Jej problematika sa však bezprostredne dotýkala morálnych a spoločenských problémov páliacich i dnešného človeka.
Tá známa, clivá a sladká hudba Schmidtovho Intermezza, umiestnená medzi prvým a druhým dejstvom, je leitmotívom diela, ktorý sa pravidelne objavuje v sýtych sláčikoch kombinovaných s harfami.

Prekvapujúce, opätovné čardášové motívy a jeho rytmus pramenia azda v Schmidtových maďarských koreňoch, občasné lehárovské zafarbenie Schmidtovej hudby vychádza zrejme z jeho dôverného styku s touto hudbou – veď ju ako inštrumentalista nespočetnekrát sám hrával v orchestroch vo Viedni. Tento ľahší typ hudby kombinuje Schmidt vo svojej opere s neskororomantickým až expresívnym hudobným materiálom,  harmonicky i inštrumentáciou pripomínajúcim hudobnú reč Richarda Straussa. Gerdovi Albrechtovi na čele výborného orchestra Saskej štátnej kapely sa túto nesúrodú hudobnú partitúru podarilo vášnivo rozohrať a zároveň ju udržať na uzde. Inak by sa sólové party jednotlivých postáv, stojace často akoby mimo deja, rozprávaného v symfonicky znejúcom orchestri, presadili len ťažko.  Predstavenie ako celok malo u publika úspech, ale či sa opera Notre Dame bratislavského rodáka Franza Schmidta dostane do základného repertoáru hudobných divadiel, ukáže zrejme až čas.




Aktualizované: 08. 06. 2016